Neviem či s tým dokážem žiť

tiez si neviem prestavit o aku dramaticku prihodu islo:)je to tak blbo napisane a ked to bolo pre dobro toho druheho tak by asi nemal ta nenavidiet ?ci ?

Zivot ide dalej, postupne ten pocit viny bude upadat do zabudnutia, ako budes mat ine okolie, zazitky a priatelov. Az z toho bude len neprijemna spomienka.
To plati aj pre teba, aj pre toho, komu si ublizila.

S týmto sa nezmieriš. Musíš urobiť všetko pre to,aby si sa s tým zmierila, a tu si opäť musíš vybrať : 1. Buď sa s tým človekom skontaktuješ, vysvetlíš a objasníš dôvod tvojho konania, s tým že ťa možno odmietne ale budeš vedieť že si pre to urobila maximum a čakať kým čas rany zahojí. 2. Alebo sa na to vykasleš a každý jeden deň budeš myslieť na to čo si ešte mohla pre záchranu vášho priateľstva urobiť a konieckoncov tiež čakať kým to prejde. Netreba polemizovať nad tým čo bolo ale vziať hoc aj posledné kúsky odvahy, a skúsiť vložiť do záchrany všetko. Na toto si sa ale nepýtala. Ako som už vyššie napísal nezmieriš sa s tym. Prejde rok možno dva ty už na to nebudeš tak často myslieť ale stále tam budú otázky čo keby, čo ak atď. Tiež by ma zaujímalo o čo ide možno ti budem vedieť lepšie poradiť. stankostan@azet.sk

Každopádne by bolo tomu človeku najlepšie vysvetliť dôvody tvojho konania ako aj povedať, že si za tým stále stojíš. Ak ťa aj po tvojom vyznaní bude nenávidieť, nezmeníš to, je to mimo teba. Konala si podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Nie je dobré, keď sú tajnosti, lebo u dotyčného vzniká priestor na dohady, špekulácie, obviňovanie z úmyslov, ktoré si nemala, a to v ňom môže hnev len zväčšovať. Mimochodom, máš potvrdené, že sa na teba hnevá či dokonca ťa nenávidí?

hmm.. ma to celkom zaujíma. Tak to napíš do mailu, čo konkrétne za dramatickú situáciu to bolo.
k.filipka@yahoo.com

Ja som ho nenechala, ja som s ním vôbec nebola. Boli sme kamaráti a ten človek vedel že ho ľúbim. A iné možnosti naozaj neboli. Je mi z toho celého zle a mám pocit že sa zbláznim, ale keby mám na výber znova tak znova urobím to isté pretože je to pre toho človeka najlepšie. A nie že nemožem vedieť čo je pre neho najlepšie, to bolo hneď každému jasné. To rozhodnutie sa netýkalo len jeho, išlo o život, doslova o život inému človeku.

pocit viny je prirodzeny (teda ak je clovek aspon trochu dusevne zdravy) a vie velmi zatazovat. ale da sa na nu pozriet aj inak. napriklad ze je to strata casu a nema zmysel sa nou nechat donekonecna zozierat. je fajn ze si schopna ju citit, to je zdrave, patri to k zivotu, ale nebahni sa v nej. skus byt kreativna a pouvazovat co sa s tym co sa stalo da robit.
ked sa s tym neda uz nic urobit, mozes aspon ty k tomu zmenit postoj. napriklad ten dotycny ta nenavidi, ale aspon je v poriadku ako aj sama pises. tak aspon to je svojim sposobom pozitivne. ci nie ? a mozno su aj ine moznosti. napriklad ze to nie je take zle ako to cierne opisujes. ale to uz tu nikto nevie lebo nic si o tom nenapisala. pouvazuj

myslím si, že tých možností si mala viac. Napríklad, mohla si mu otvorene povedať, čím ho ohrozuješ a nechať JEHO rohodnúť sa. Či mu tá hrozba straty zdravia vadí a chce odísť zo vzťahu, alebo mu stojíš za to, stojíš za viac ako zdravie.
Robiť VEĽKÉ rozhodnutia pre dobro druhého človeka je totálna hlúposť. Ty nemôžeš vedieť, čo je pre niekoho druhého dobré. O tom si rozhoduješ iba vo svojom živote.
Podľa mňa by si mu mala povedať aspoň pravdu, nech vie pravý dôvod, prečo si ho nechala.

iné možnosti neboli?