Problémy s rodičmi

Ahojte, asi píšem na tému ktorá je dosť rozšírená ale predsa len môj prípad je viac špecifický a potrebovala by som na to nejaký nezávislý názor, radu.
Asi od nástupu na vš som začala mať doma problémy s našimi. Mamka bola vždy veľmi prísna a direktívna, ešte aj v 20 rokoch mi hovorila čo mám nosiť, kedy sa môžem umývať a pod. veci.
Začala som sa proti tomu búriť a mali sme riadne konflikty. Ja som ostávala na intráku, niekedy sme neboli v kontakte aj 2 týždne kvôli zdanlivým hlúpostiam, ale kvôli týmto veciam mi povedala že viac nie je moja matka, že som jej hrozne ublížila a tak, že so mnou neprehovorí.
Samozrejme ma to trápilo...Po niekoľkomesačnom boji mamka ustúpila a začala ma trochu viac rešpektovať v tom čo nosím a mohla som aj viac chodiť von. Predtým kontrolovala aj kedy chodím von, vadilo jej že sa často stretávam s priateľom a tak. Stačilo že som v škole mala jeden opravák a u som bola na koberčeku, alebo niekedy aj pre zlé známky.
Situácia sa začala pomaly meniť, ja som ostávala dlhšie na intráku, našla som si brigádu a všetko bolo kúsok lepšie. No potom som sa rozišla s priateľom a bola som z toh na prášky...v tom čase som aj odišla z brigády kvôli zdrav. problémom a odišla som na dlhší čas do zahraničia.
Teraz som sa znovu vrátila dokončiť si školu, doma bývam len tak na 2-3 dni. ale aj to sa s mamkou stále pochytíme.
Uprimne teraz je to moja vina. Provokujem ju, mávam také stavy zúrivosti a nerozumiem prečo.
Ma to trápi, lebo robím to čo nechcem robiť, ale neviem ako prestať.
Napr. ide o také veci že si niekedy chcem umyť hlavu cez deň, a mamka to neznáša. Ja si ju teda neumyjem, ale potom celý deň zúrim a nakoniec to zo mňa vyjde a pohádam sa preto potom sa mamka urazí plače že vraj jej hrozne ubližujem a prečo ju tak nenávidím.
Mne je z toho nanič cítim sa ako najhoršia dcéra a celé zle.
Rozhodla som sa ísť už aj za odborníkom a brať lieky na upokojenie. Ale doma ma chytá panika, stres, strach z našich, pritom sa s nimi hádam a vlastne zisťujem, že sa chcem hádať.
Keď po mne nikto nekričí cítim sa zvláštne...a paradoxne cítim väčšiu istotu keď som ako keby na bojovom poli.
Už sa cítim totálne zvrátená a fakt ako šialenec.
Som zlá dcéra a pritom by som chcela byť normálna, ale neviem to prekonať, ten hnev keď mi mamka nedovoľuje robiť všetko po mojom.
Myslím hygienu, oblečenie, vychádzky...
Len do mňa vstupuje až taká agresia ktorú neviem potlačiť...a preto sa veľmi trápim.
Sory za tú dlžku