Dobrý deň.
Mám depresie z otca, neviem ako začať, no začnem asi tým, že preciťujem k nemu nenávisť, pocit, že ho nemám rád. Neviem už presne čo spôsobilo toto ale napríklad mi hrozne prekáža jeho správanie sa ku mne. Napríklad keď mi denno denne nedá pokoj so školou a otázkami z čoho píšem písomku aj deň, dva predtým ako ju píšem. A aj keď mu odpoviem z čoho píšem tak sa ma to nasledovný deň znova a znova pýta. Ide o to, že jeho vôbec nezaujíma z čoho píšem lebo to po chvíle zabudne, len dobre vie, že mi to prekáža tak sa to just pýta.
Nemôžem mať ani chvíľu pokoja, musí všetko vedieť...
Moja matka je používateľom sociálnej siete Facebook. Píše si tam s kamarátkami a kamarátmi. Taktiež si tam píše s jedným kamarátom až z ÍRSKA no a otec si myslí, že ho nejak podvádza s plno chlapmi a to si iba píše s pár kamarátmi. Viem je to choré -na hlavu. Napríklad keď ide moja matka vedľa do izby tak sa ma okamžite otec pýta kam išla a načo tam išla alebo pošle malú sestru nech ju ide pozrieť čo robí. Ďalej sa mu nejak podarilo nastaviť si preposielanie si matkiných facebook správ jemu na telefón. Napríklad keď je matka v práci a otec tiež a matka niekomu napíše po chvíle jej otec pošle smsku kde použije tie isté slová ako použila matka, ktoré poslala kamarátovi...
Paranoje, že všetko vie...
Keď už vie takto sledovať facebook matke - prečo by nemohol aj mne?
Už nemám ani pocit, že keď si s niekím píšem že to vie iba on a ja ale, už mám pocit, že to vie rovno aj otec.
Prístup matky...
Viem, že to hnevá aj mamu ale nie tak ako by malo, nehodlá stým nič robiť. Je jej to ako keby fuk.
---
Doma sa už dávno necítim ako doma akonáhle príjde ten zmrd z práce necítim sa dobre, mám nechuť mu len odpovedať ale zároveň sa ho bojím. Najhoršie na tom je, že sa správa akoby nič. Ako keby bolo všetko v poriadku. Do konca ešte aj keď mama mu povedala, že ako je možné že viac krát použil tie isté slová v SMSke alebo v hovore tak sa tváril akoby sa nič nedialo. Keď sa učím a spýta sa ma čo mám do školy a musím mu ešte aj hovoriť učivá aké preberám tak automaticky stratím chuť do učenia a sedím nad tým aj 4 hodiny no neefektívne lebo mám nechuť k tomu kvôli nemu, no ale kvôli tomu, že sa ho bojím tak sa to nejak naučím cez školu a pod. Nikdy mi fyzicky neublížil ale psychicky mám pocit, že ma zabíja a strácam nervy pri ňom. Niekedy mam chuť mu jednou ranou rozdrviť lebku ale nikdy to nedokážem. Raz mi volala matka keď som bol vonku, že mám ísť okamžite domov - nevedel som čo sa dialo, až pokým som nedošiel domov a nepovedala mi, že sa ho bojí. No keď som zišiel dolu do kuchyne, tváril sa ako keby sa nič nedialo. Už fakt neviem čo mám robiť.
