Ahoj,
chcem sa opýtať na pár vecí. Mám vzťah už takmer 3 roky a stále je niečo zle. Prevládajú u nás tie zlé chvíle, ale väčšinou som na vine ja. Keď sme sa dali dokopy mala som 14 a nejako mi ostalo pri ňom to, že som sa bála mu hocičo povedať vyčítať atď a tiež, aj keď napríklad povedal, že nechce nič, keď sme boli napríklad v meste a vždy mi potom hovoril, že to robí naschvál, lebo chce, aby som trochu oňho bojovala, ale ja nikdy nič. Došlo to až do takého štádia, že nič odo mňa teraz už vraj nechce.Napríklad dnes sme boli v meste a nemal peniaze, ja som si požičala od brata drobné a potom som mu kúpila jesť, keď sme boli s kamarátmi a on sa úplne naštvala odišiel. Neviem, čo už mám robiť. K tomu som teraz začala byť chorá a znovu je nervózny a vyčíta mi, že nebudeme spolu, že budem doma ležať, že zasa mi dačo je (často bývam chorá). Potom cez prázdniny mám ísť s rodičmi preč a aj to mi stále vyčíta. Že nebudem doma, že kašlem na neho, že stále niekam idem. Ale tak ja si myslím, že za to nemôžem no.. choroby si nevyberám a s rodičmi ísť musím..čo mám robiť? Je to stále horšie a horšie a bojím sa, že kvôli mne nezmaturuje, keď je večne nervózny, pre to, že urobím hlúposť. Normálne pred kamarátmi mi povedal, že som sprostá pi** a ja mám také výčitky, že chcem len dobre a stále to pokazím.
Prosím, poraďte mi, ako sa mám zachovať?
Alebo skôr, ako sa mám zmeniť? Nechcem byť už to hlúpe dievča, ktoré sa stále viac a viac uzatvára do seba. Nechcem už, aby som vždy všetko pokazila, len nikdy nad ničím nerozmýšľam poriadne a potom to kazím. Už ma to nebaví...
Obviňovanie
Toľko úcty v sebe ešte mám, aby som si užívala stále s niekým iným. To by som nedokázala.
Najhoršie na tom všetkom je, že ja som proste len nesebavedomá a zľaknutá, no z môjho správania, usúdil, že oňho proste nestojím. Ale tak v tomto má pravdu, ja pri ňom akoby nedokážem byť sama sebou a vkuse stresujem a nie som uvoľnená a tak to potom aj vyzerá, napríklad keď ho idem fajčiť. Ešte pri sexe je všetko v pohode a dokážem sa uvoľniť. A aj to všetko máme tak max raz týždenne, keďže ani nemáme kde. Stále mi napríklad hovorí, ako by chcel, aby som pri ňom bola v pohode, nestresovala sa, nebála sa a bola normálna a ja vkuse sľúbim, že budem a že mu budem konečne oporou a budem pri ňom a i tak to nikdy nesplním. Preto je stále horšie, lebo vždy vždy sľubujem hory doly, že aká budem atď a tým to tak končí. Teda nerobím to naschvál, že by som mu ubližovala, ja tomu vždy verím a v podstate sklamem aj samú seba.
Tiež napríklad mám kamarátku a snažím sa jej pomáhať, keď nechce proste ju presvedčím, a keď niekomu poviem (presne ako tu), že jemu len ničím život a ako sa správam, tak mi neveria a hovoria presne to, čo vy.
Neviem byť pri ňom sama sebou, ale už sa mi až príliš dostal pod kožu, neopustím ho, je už pre mňa ako rodina.
Sama vidím, že som zatiaľ len zmätené dievčatko. No to sa musí zmeniť, ale ďakujem vám všetkým za komentáre, pomohlo mi to v určitých smeroch a trochu pozdvihlo náladu a znovu mám pocit, že to zvládnem a nie som taká nula, ako som si myslela.
Len som už z toho všetkého unavená, ležím teraz v posteli s horúčkou 39, tak o mesiac idem na operáciu s nejakou cystou vo vaječníku či čo a to mám ešte len 17, celá rodina sa mi úplne otočila chrbtom, nemám kamarátov a ešte aj vzťah som si pokazila, ale vďaka vám som aspoň trochu začala veriť, že to všetko zvládnem. Ďakujem
Možno píšem trochu zmätene, ale tak sa aj cítim.
Ak ti možem poradiť, užívaj si so sexuálnymi partnermi.A kto vie, možno si medzi nimi najdeš aj pravú lásku :-)
Nemyslím si, že je to ich vekom.Kedysi sa v 17-18 rokoch bežne už uzatvárali manželstva a vydržalo im to.Skôr je to dnešnou dobou, v ktorej sú asi na prvom mieste sexuálne pudy(česť výnimkam).V každom prípade nehádž vinu len na seba.Obaja máte podiel na tom(on však viac), že vám krachuje vzťah.Tu už asi, žiaľ, pomôže len rozchod :-(
zlatko ty si normálna! :)
to ze ti nejaký fagan vsetko vyčíta a vôbec dopusti aby si sa cítila menejcenne a poníži ta pred kamarátmi je velmi ale velmi úbohé a uz vôbec nie vlastný partner
je to stále len dieta, to vidno z toho správania
ked ti možem poradiť, nechaj ho tak, takehoto chlapa po boku nepotrebuješ, radsej sa venuj nieco co ta bavi ;)
Neviem sa zbavit pocitu, ze keby som sa spravala normalne od zaciatku, nic z toho by nebolo.
Aj v skole a pri inych ludoch proste, nie som vtipna, nemam sa poriadne o com rozpravat. Mam jednu kamaratku a to je vsetko. S ostatnymi sa bavim len tak ked nieco o skole. Uplny introvert sa stal zo mna.
Viem, ze chyba nie je iba vo mne, ale myslim si, ze vacsinu som sposobila ja.
no nepovedala by som, ze to tu nikto nechape.. hlavne to musis pochopit ty, ze ked nechas po sebe slapat dalej a budes sa v tom nadalej utvrdzovat, ze si nanic, tak sa z toho uz nemusis dostat... si este mladucka, len treba seknut s tym masochizmum a nenechat sa tyrat.... len ty mozes povedat stop a zmenit sa... nie kvoli nejakemu idiotovi ale sama kvoli sebe, nech sa mas v buducnosti lepsie... necakaj pomoc zvonku... to rozhodnutie musi prist z tvojho vnutra... vylet nekam na kopec a zakric si nieco ako staciloooooo uz nenecham po sebe slapat... urob ciaru za tym co bolo a zacni odznova len pre seba... pre lepsie ja, lepsi zivot... minulost uz nezemnis a buducnost nemozes az tak uplne ovplyvnit... ale jedno co mozes je ovyplavnovat to co prave je... uz teraz... v kazdej sekunde co pride... tak zacni, nelutuj sa a makaj na sebe.... a posli toho chudaka do riti...
tak v prvom rade, nech máš sebavedomie akokoľvek dodupané, mala by si pozbierať aspoň posledné omrvinky hrdosti a s tým tvojím "priateľom" sa rozísť. ten váš vzťah, ak sa to tak dá nazvať, ti len škodí. a to, ako sa on k tebe správa, je nenormálne.
nuž a potom musíš na sebe poriadne zapracovať, venovať sa veciam, ktoré ťa bavia či v ktorých si dobrá, nájsť svoju hodnotu, začať sa mať rada a vážiť si seba samú. a až potom - čo zrejme bude trvať pár rokov - si hľadať nového partnera, ktorý si ťa bude vážiť a nebude sa k tebe správať ako k rohožke (a ak by to predsa len skúsil, tak mu to nedovolíš a vykašleš sa na neho)
Vymyslene to nie je a napisala som sem s prosbou o pomoc. Nic viac. Ale ako vidim taketo veci nepochopi nikto, kto nema takto dodupane sebavedomie a sebadoveru.
vymyslena ako 90%tem.urcite nebudem vo vztahu s niekym kto mi nic neopatuje co ja davam dlhodobo lebo to znamena nema ma rad.na to aby vztah fungoval mali by sa mat radi vzajomne ale laska sa neda vynutit.v prvom rade sa vzajomne sa musia pacit aby sa pritahovali.ak sa mu nepacis a dava ti najavo ze nema zaujem tak naco s nim chodit?
Detstvo som mala take, ze sa mi vlastni rodicia smiali, ze som tucna (oco ma prezyval tučko a tak, v skole ma tiez kazdy len neznasal a smiali sa zo mna) no a mna uz toto vtedy neposilnilo, ale znicilo a tak to pokracuje aj teraz. Ale ked raz clovek (ja) spravi jednu chybu 100krat po sebe, dva roky stale a stale a stale to iste tak..asi to bude vo mne. Sebavedomie mam uplne podupane a neviem, co s tym.
