Ahojte!
Tak najskôr som vôbec ani nevedela ako nazvať túto tému, lebo môj problém je rozsiahlejší a ja mám viac otázok ako len to, či je môj partner pre mňa ten pravý...to asi nevie nikto...
No hlavne ma zaujíma, či v každom vzťahu vždy vyprchá to krásne...je mi jasné, že prvých pár týždňov je to úplne cez ružové okuliare, no neskôr si aj tak myslím, teda usudzujem podľa seba, že tá zamilovanosť pretrváva...teda napríklad, že chcete byť so svojim partnerom čo najviac a ak nie ste, veľmi vám chýba...že robíte aj nemožné preňho, lebo tá láska robí činy za vás...a že aj keď ste od seba, tak sa snažíte byť spolu čo najviac v kontakte a povedať si nejaké milé slová...plánujete spolu atď...
No a teraz k môjmu problému...neviem či môj terajší priateľ je ten pravý..a dôvodom je práve to, že neviem či ho ešte vôbec milujem...a ako to vlastne začalo? Zbalila som ja jeho, pol roka som nevedela na čom som, ale stretávali sme sa..on mi to vysvetlil, že chcel dať tomu čas, aby sme sa rozhodli správne a tak...no ja som bola z neho hotová už po týždni..tak potom sme spolu začali oficiálne chodiť, no ja som z neho nikdy necítila lásku...a ja som mu jej dávala až nadbytok..tak ako na začiatok sa patrí...ale mne všetko to krásne chýbalo...stále som sa snažila, čakala, že to príde, ale nič...tak asi po roku som s tým začala vo svojej hlave bojovať, že musím sa odmilovať, lebo aj tak od neho nikdy nedostanem to, čo by som chcela..pozornosť, nehu, prekvapenia, že mi dá prednosť niekedy pred prácou a podobne....to píšem naozaj len v skratke..tak som s tým bojovala veľmi ťažko, ale na koniec sa mi podarilo, že sa už netrápim keď nie som s ním...no a kedy príde, vtedy príde, nevadí mi to..predtým som stále plakala, že si nenájde čas...a teraz už je to ok, vystačím si sama...no v tejto oblasti je to dobre, ale aj tak cítim, že sa cítim nenaplnená a nemám pri sebe takú polovičku, s ktorou by som sa úplne dopĺňala :(( ale zas neviem či to, čo ja chcem nie je moc detinské....lenže keď som už teraz v tomto štádiu, tak sa napríklad už neteším ani na milovanie s ním..predtým som sa len naňho pozrela a úplne som mala tak nádherný pocit, že áno, tohto človeka milujem a keď sa ma dotkol, že to bolo to najkrajšie čo môže byť....ale s tým ako sa ku mne správal odmerano, tak aj zo mňa to spravilo chladnú dušu....a čo sa týka teraz jeho, tak je to o niečo lepšie, ale malinko...pomôže mi keď sa dá..ale inak nič, jedine viem, že mi je verný a je ku mne vždy úprimný, preto som s ním...ale neviem či toto stačí do budúcna...nepohodneme sa ani na budúcom bývaní...ale to už odbočujem...
tak hlavná otázka je, že či môžem byť v tomto vzťahu šťastná...lebo viem, že je dobrý, všetko, ale nedostávala som od neho, čo som si želala...a tak isto teda už ani zo mňa to nejde, také to krásne, čo sa nedá ani vysvetliť...alebo to je v každom vzťahu??? že už dvaja spolu žijú len preto, lebo si na seba zvyknú? a ten druhý im až tak nechýba a nepotrebuje tak veľkú pozornosť a lásku???...aj keď no láska je asi relatívny pojem, ja som mala o tom svoje predstavy, ale partner to berie asi tak, že mi pomôže a podobne...:(( ale podľa mňa to nie je len o tom...čo si myslíte vy?? ďakujem...
