Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Som ako taky chameleon

Príspevok v téme: Som ako taky chameleon
chameleonka

Mala som dost spartansku vychovu. Musela som plnit dost prikazov od viacerych ludi. Uz v detstve. Po nesplneni nasledoval trest. Stala som sa prisna na seba a z casti aj na inych. Musela som na sebe dost pracovat a slovo nie + nemozem + nemozne, ako keby neexistovali. A tu je moj problem. Neviem vlastne, kto som. Co chcem, co hladam a kam smerujem. A to uz mam vyse 30r. Naucila som sa v ludoch citat a potom sa spravam ako taky chameleon. Splyniem s nimu. Aky kto je, co chce, po com tuzi, co sa mu paci - nepaci, co ma rad a co uz nie. Dopadlo to tak, ze vsetkym ludom ktorych stretnem - plnim ako keby ich zelania, sny, robim ich stastnymi. A pritom ja som smutna, nenaplnena, ze mne - pre mna to iste nema kto iny robit. Chcela som to robit aj sama pre seba ale tak ako poznam a citam v inych, tak velmi zlyhavam u seba. Lebo neviem, co ma uspokojuje robi stastnou ked vlastne vsetko a vlastne nic. Mala som dva vazne vztahy. Oni mali pri mne pocit ze nasli raj na zemi. Boli stastni. No ja nie. Ja som im plnila aj tie najtajnejsie priania tuzby sny, bola som ideal ktory vzdy hladali a nasli ho vo mne, vedela som v nich citat aj bez slov, takze kolkokrat nemuseli ani nic povedat a mali to, co chceli, co ich robilo stastnymi a spokojnymi. Ale oni toto iste pre mna nerobili. A vo mne sa to vzdy kopilo hromadilo az ta frustrovanost, ze mi nedavaju to co chcem aj ja, co aj vedeli ze mam napr.rada, tak nic. Az to dospelo do stadia, ze som sa s nimi rozisla. A pre nich to bol vzdy sok. Lebo mysleli ze sme uplne stastni, zijeme svoj sen - raj na zemi ale to zili oni, nie ja. Kolki ma chcu na normalny seriozny vztah, alebo sa aspon priatelit, byt v mojej blizkosti - lebo je im so mnou a pri mne fantasticky. Co mi aj sami neraz hovoria a vidiet to uz aj podla toho, ako ma vyhladavaju, chcu byt pri mne a so mnou. A ja sa im skor vyhybam, stranim sa ich. Ludom sa radsej vyhybam. Citim sa ako julia roberts vo filme nevesta na uteku. Oni boli stastni ze nasli ideal a ona od kazdeho unikala utekala. A scena ked jedla tie vajicka na rozne sposoby. Lebo pri kazdom milovala vajicka na iny sposob. Na ten ich.. Presne ako ja. Lebo ja tiez na seba preberam vsetko tych ludi, identifikujem sa s nimi a sama neviem, co JA SAMA chcem lubim potrebujem. Lebo nie je nieco, co by nemusela ci nechcela ai. Lebo sa so vsetkym tak stotoznim splyniem ze v tom potom opat plavam. Ako mam spoznat samu seba? Inych poznsm, prenikam do nich a do samej seba neviem. Neviem co mam robit

Delete

Keď je človek nešťastný, pretože ho nik nepotrebuje, často sa uzatvára do seba, schováva sa pred ľuďmi, izoluje sa od celého sveta... a potom sa cíti ešte väčšmi opustený a sklamaný. Po nejakom čase sa zmení na netvora, rovnako ako hrdina tejto rozprávky.

NETVOR

Netvor nemal rád dni. Cez deň bolo totiž svetlo a slnko nemilosrdne odhaľovalo jeho ohyzdné telo, špinavú hnedú srsť a žalostne skleslú tvár.
Netvor radšej vyliezal zo svojej nory v noci. V ponurom svite mesiaca sa mohol konečne trošku uvoľniť, ľahnúť si na lúku a pozorovať hviezdy. Alebo si mohol nabrať vodu v tmavej rieke bez toho, aby si musel zakrývať oči - cez deň mu jeho vlastný odraz zobral chuť na jedlo aj nápoje. Okrem toho sa mohol ovlažiť v chladnom prúde vody - v noci všetci ostatní spali, takže nemohol nikoho vydesiť...
Napriek tomu, že Netvor vyzeral krvilačne, bolo to celkom mierumilovné stvorenie, vôbec nebol zlý. Keby sme mohli nahliadnúť do jeho vnútra, videli by sme, že je citlivý, nežný a zraniteľný. Miloval jasné farby úsvitu, ranné hmly nad vodou či rozmarný let motýľov. Rád počúval vzdialenú hudbu a šum listov, miloval vôňu medu s šípových ruží. Kto by si pomyslel, že v takom obludnom stvorení je toľko túžby po kráse. Nikto, dokonca ani sám Netvor nepremýšľal o svojich estetických sklonoch. Naopak, uvažoval o svojej neestetickej ošklivosti.
Netvor býval v hlbokej nore v najhustejšej húštine tmavého lesa, kam sa i zver zatúlala len výnimočne. Netvorovi to tak vyhovovalo, pretože dával prednosť samote. V očiach iných stvorení videl svoj obraz a vždy žasol, ako mohol taký ohyzdný prírodný úkaz zazrieť svetlo sveta. Na čo to bolo dobré ? Na postrach okolia a vlastné nešťastie...
Netvor si svoje detstvo si veľmi nepamätal. Samozrejme, kedysi mal rodinu, bez nich by to predsa nešlo. Do dobrovoľného vyhnanstva sa však uchýlil už veľmi dávno, takže spomienky postupne vybledli a stali sa hmlistými a nestálymi. Spomínal si iba na to, že predtým nemal srsť, ale hebkú ružovú pokožku bez nerovností a jaziev. Rodičia ho z neznámeho dôvodu nemali radi, veľmi si ho nevšímali, a keď sa s nimi Netvor prišiel pomaznať, vždy ho odháňali :"nelez sem", "prestaň", "teraz na teba nemám náladu", "choď preč, netvorko". Už vtedy musel byť poriadne škaredý, veď prečo inak by sa rodičia vyhýbali vlastnému dieťaťu?
Neskôr, keď Netvor vyrástol a osamostatnil sa, naďalej šialene túžil po láske. Nežiadal veľa. Chcel, aby sa mu niekto venoval, hladil ho, hral sa s ním na naháňačku a vravel mu všelijaké láskavé a smiešne slovíčka. A tak šiel medzi ľudí. S vypätím všetkých síl, vydesený a bez nádeje na pochopenie, sa vydal na cestu.
Ľudia sa mu však vyhýbali. Už vtedy musel vyzerať hrozne... Alebo že by jeho strach a napätie nakazili ostatných? Ťažko povedať... V každom prípade, jeho snaha s niekým sa zblížiť alebo dokonca spriateliť bola márna. Netvor sa lačne snažil zachytiť každý výraz tváre, každý pohľad, ale nič dobré v nich nenachádzal. Rozpaky, nepochopenie,strach a niekedy dokonca až štítivý odpor : kto to sem, dočerta, lezie s takým odporným ksichtom?
Netvor ešte stále dúfal, že ak bude užitočný, ľudia ho medzi seba príjmu. Usiloval sa oddane hľadieť ľuďom do očí a hľadať v nich ich priania. Sľuboval, že s čímkoľvek pomôže, aj s ťažkou prácou. Orať pole? Prosím. Ťahať voz? Bez problémov. Odčerpať špinavú kaluž? Akoby sa stalo. Byť po ruke vo dne v noci? Áno, áno, áno!
Nemožno povedať, že ľudia jeho služby nevyužívali. To v nijakom prípade. Okolie si rýchlo zvyklo, že má vždy k dispozícii dobrovoľníka, na ktorého môže kedykoľvek zvaliť svoje problémy a potreby, navyše zadarmo. Ten dobrovoľník bol ochotný pracovať bez prestávky, odpočinku a nároku na odmenu, ba za misku polievky a kúsok chleba, len aby sa cítil potrebný, aby bol "ako ostatní", aby ho prijali medzi seba.
Niekedy, keď ho pochválili, bol Netvor takmer šťastný. Len zriedkavo sa mu niekto poďakoval, no aj vtedy to bolo veľmi zvláštne - akoby to ani nevraveli jemu. Po čase sa jeho pomoc stala bežnou záležitosťou a ľudia ho začali okrikovať, vyžadovali od neho čoraz viac a niekedy, ak ho práve nepotrebovali, ho dokonca hrubo a netrpezlivo odháňali.
"Čím som sa previnil?" spýtal sa zúfalo Netvor, keď ho raz ľudia znovu odohnali. "Čo som urobil zle?"
"Si hrozne otravný," vysvetlil mu hospodár, ktorému Netvor práve pomohol odhádzať obrovskú kopu hnoja. "Stále sa pletieš popod nohy. komu by to bolo príjemné? A tváriš sa tak previnilo, že by ťa človek najradšej nakopal..." Taká urážka bola pre Netvora veľkým sklamaním. Dlho plakal v stodole. Snažil sa, pomáhal, len aby s nimi mohol byť. Oni ho však nechápali, nevážili si ho a odmietali ho. To nebolo spravodlivé!
Práve vtedy sa Netvor rozhodol, že radšej sa bude ľuďom vyhýbať. Úplne. Odišiel do lesa a vykopal si noru. Spočiatku plytkú, neskôr ju prehlboval. Myslel si, že ak sa skryje pod zem, nikto ho nenájde, a tak ho nikto nebude ani urážať. Jeho nora bola priestranná, pohodlná, mal v nej chládok a bezpečie. Nemohol tam však ostať naveky, z času na čas predsa len musel vyliezť na svetlo a zohnať si potravu, oblečenie a všetko ostatné. To znamenalo vyjsť medzi ľudí.
Pred každou cestou do dediny sa Netvor najprv veľmi dlho psychicky pripravoval. Nechcel si priznať, že jeho túžba po láske, toľké roky potláčaná okolím, už dávno prekročila tú tenkú hranicu, keď sa z nej stala nenávisť. Strach ten pocit ešte umocňoval. Netvor nenávidel ľudí. Bola to jeho ochrana pred strašnou a neznesiteľnou bolesťou a spôsob, ako vyrovnať s ohrdnutou láskou. Čoskoro začal Netvor nenávidieť celý svet, ktorý ho odsúdil na večné útrapy. Predovšetkým však nenávidel sám seba. Svoje ohyzdné telo, svoju poníženú túžbu byť kýmkoľvek milovaný... Keby mohol niekto nazrieť do jeho mozgu, našiel by tam len jedno želanie: čo najskôr umrieť, aby už nemusel vidieť ani počuť, aby si nemusel uvedomovať svoju škaredosť. Našťastie bol jeho pud sebazáchovy silnejší ako myšlienky na smrť. A tak Netvor pozbieral všetku odvahu a skôr či neskôr sa vybral do dediny.
Netvor sa dedine vedome vyhýbal v dňoch, keď tam bol jarmok. vtedy tam na jeho vkus bolo priveľa ľudí a tí mu naháňali strach. Prichádzal so západom slnka, keď súmrak skryl jeho príšerný vzhľad. Vo vreciach a košoch prinášal dary lesa, napríklad sušené hríby, orechy, lesné plody a liečivé bylinky. Vymieňal ich za múku, soľ a strukoviny. Po celý čas hľadel do zeme, aby náhodou nezbadal svoj odraz v niečích očiach a necítil sa ešte horšie. Potom sa znova vracal do lesa, kde žil až do ďalšej návštevy dediny.
Takto by určite dlho neprežil. Veď nijaké živé stvorenie nedokáže žiť bez lásky. Láska je predsa potravou pre dušu...
Netvor nevedel, že svet je dobrý. Že nikdy neopustí svoje deti, nech sú akékoľvek, ale vždy sa im usiluje nejako pomôcť. Ako inak by sme mohli vysvetliť, že v Netvorovej ríši, kam zvyčajne nezablúdila ľudská noha, sa zrazu objavili dvaja ľudia. Veľký človek a malý človek. Žena a dieťa.
Keď na nich Netvor narazil, na prvý pohľad pochopil, že žena umiera. Bola vyčerpaná a utrmácaná, jej telo pokrývali chrasty a jazvy. Ležala, zakrývala si oči a ťažko dýchala. Malé dievčatko sa k nej chúlilo a hladilo ju po tsrapatých vlasoch.
Netvor sa rozrušene zastavil. Zatiaľ čo horúčkovito premýšľal, čo má robiť - či má prejsť okolo a tváriť sa, že ich nevidí, vystrašiť ich, alebo sa otočiť a zmiznúť v húštine -, dievčatko zdvihlo hlavu a všimlo si ho.
"Pomôžte nám , prosím," požiadalo dievčatko. "Maminka spadla a nemôže sa postaviť. Prosím."
Už sa nemohol schovať.
"Ako ste sa sem dostali?" spýtal sa nepriateľským hlasom Netvor a kráčal k nim.
"Šli sme a šli a zrazu sme zablúdili. Hľadali sme liečiteľa, aby maminke pomohol. Je veľmi chorá."
"Kde by sa tu vzal liečiteľ?" vykríkol nahnevane Netvor. "Toto je predsa les."
"Pomôž nám," zastonala žena. "Nie mne, dieťaťu. Mne už nikto nepomôže..."
"Čo ti je? Môžeš otvoriť oči?"
"Nemôžem... oslepla som... spôsobili to slzy... preliala som ich priveľa..."
"Dočerta s tebou!" rozčúlil sa Netvor. "Ako vám mám pomôcť? Čím?"
"Dovoľ nám tu prenocovať..." zašepkala žena. Vzápätí stíchla a celé telo jej ochablo.
Netvor odstrčil dieťa a priložil ucho k ženinej hrudi. Srdce jej bilo, hoci veľmi slabo. Ešte žila.
"Ako sa voláš?" otočil sa Netvor k dievčatku.
"Darinka. Volám sa tak, lebo som darček. Aspoň to hovorila maminka. Maminka sa volá Viera. Keď sa zobudí, povie vám to sama."
"Až sa zobudí..." zahundral pochybovačne Netvor.
Vôbec nemal chuť ukázať im, kde je jeho nora, no nemal inú možnosť. Stmievalo sa a nechať v noci dve ženy v lese plnom divej zveri by neriskoval ani Netvor.
"Poď za mnou," zavrčal na dievčinku a vzal jej matku do náručia. Šli krátko.
"Aká útulná jaskyňa," povedala Darinka a prekvapene si ju prezerala. "To ste spravili sám?"
"To nie je jaskyňa, je to nore." zašomral Netvor. "A nie sám, ale samo!"
"Ako to myslíte, že samo?" spýtalo sa dievčatko. "Tak sa to nehovorí. Samo je predsa neživotné. Napríklad vreteno alebo rešeto. Človek je buď sám, alebo sama. Vy ste predsa životný. Nemám pravdu?"
"Ty si nejaká múdra," odvrkol Netvor. "Odkiaľ vieš, že som životný? Som predsa monštrum!"
"To je hlúposť," namietala Darinka. "Nič také nie ste. Len ste sa dlho neumývali a nečesali."
"To je moja vec," zahundral samoľúbo Netvor. "Kvôli komu by som sa tu mal asi tak upravovať?"
"Kvôli mne," vyhlásila dievčina. "Som dieťa a mala by som sa učiť, čo je krásne. Od dospelých. A ako sa voláte vy ?"
"Monštrum," trval na svojom Netvor.
"To je príliš hrubé," vzdychlo si dievča. "Budem vás volať Monty. To je oveľa krajšie. Monty, zobudí sa maminka skoro?"
"Mmm," zastonal Netvor, keď si uvedomil, aký na seba vzal záväzok - napriek všetkým svojim hrozným prísahám.
Žena dýchala nepravidelne, prerývane a zdalo sa, že má horúčku.
"Darinka, tak sa voláš, však? Vezmi si kotlík. Dokážeš nabrať trochu vody zo studničky? Je hneď pri vchode, vedľa smreka. Ja zatiaľ zapálim oheň," povedal Netvor.
"Pravdaže dokážem, som samostatná," vyhlásila s vážnou tvárou Darinka. "Dokážem všeličo. Maminka je chorá už dlho."
"A čo jej je?"
"Nešťastný osud," vysvetlila Darinka.
"Vari človek môže ochorieť na osud?" zarazil sa Netvor.
"A ešte ako," odvetila Darinka a vyšla z nory.
Vo svojej samote sa Netvor mohol spoliehať iba sám na seba. Preto musel poznať rozličné bylinky a nerasty, inak by už dávno zahynul. V nore mal vždy zásobu drvenej vŕbovej kôry, materinej dúšky, sušených malín, jazvečieho sadla a ďalších liečiv. Teraz všetky tieto prípravky začal vyberať z rôznych kútov nory.
"Monty, kam mám dať tú vodu?" ozvalo sa mu za chrbtom.
Netvor nadskočil, akoby ho niečo bodlo. Vo svojej nore nebol zvyknutý na cudzie hlasy. Vlastne sa dosť čudoval, že ešte nezabudol ľudskú reč.
"Daj to sem vedľa ohniska," prikázal Netvor. "Teraz začneme liečiť tvoju mamu."
"Maminka umrie?" spýtalo sa dievčatko.
"Či umrie? Kdeže! Prečo by umierala, keď ju budeme liečiť?" pokrútil hlavou Netvor.
"No maminka vravela, že jej čas na naplnil," vysvetlila dievčina. "Pretože sa strašne nahnevala na život a ten sa jej pomstil."
"Tvoja mama je hlúpa," vyblafol Netvor. "Chcel som povedať, že sa mýli," zarazil sa vzápätí. "Prečo by sa jej mal život pomstiť? A najmä za čo?"
"Za to, že s ním nesúhlasí. Mama vravela, že to pochopila, ale už bolo príliš neskoro. Mala sa s ním vraj zmieriť skôr."
"Teraz je zbytočné o tom hovoriť," usúdil Netvor. "Po čase uvidíme, či je neskoro, alebo skoro. Podaj mi hrnček, dáme jej napiť odvaru."
V ten večer mala chorá silu iba na to, aby si niekoľko krát odpila z odvaru. Dýchala však už o čosi pravidelnejšie a pokojnejšie.
"Zajtra jej umyjeme a ošetríme rany," rozhodol Netvor.
"Nesmie sa umývať!" zaprotestovala Darinka. "Vidíte, ako je na tom. Jej koža neznesie vodu."
"Vašu vodu neznesie," nedal sa vyviesť z miery Netvor. "Ja tu mám vodu čistú, pramenitú, liečivú. Potom ju natrieme jedľovým olejom a medom divých včiel. Neboj sa, Darinka, horšie to už byť nemôže."
"Horšie to už byť nemôže," zopakovalo dieťa. "Verím vám, Monty. Vy to viete lepšie..."
Netvor mal zrazu nové starosti. Usúdil, že slnko, vietor, pramenitá voda, čistý vzduch v lese a bylinky sú tým najlepším liekom na záhadnú chorobu s názvom nešťastný osud. Darinka sa ukázala ako múdra a šikovná, so všetkým mu obratne pomáhala, v nore sa pohybovala pružne a bola čistotná. A to najdôležitejšie, o čom Netvor premýšľal so zatajeným dychom bolo, že sa ho ani trochu nebála. Pozerala sa naňho priamo a bezprostredne a na jej tvári nebolo opovrhnutie, odpor ani rozčúlenie. Dokonca sa naňho usmievala. Netvor sa pristihol, že sa na ňu tiež chcel usmiať, ale zatiaľ mu to nevyšlo. Zabudol, ako sa to robí. Alebo to azda nikdy nevedel?
Niekoľko dní žena menom Viera iba spala. Prebúdzala sa len vtedy, keď jej dávali odvar alebo ju natierali olejom a potom znovu spala.
"To je od únavy," vysvetľovalo dievčatko. "Veľmi dlho sme šli a mama stále plakala, nič nejedla a potom sme zablúdili. Nakoniec ste nás našli vy. Mali sme obrovské šťastie."
"To máš pravdu, mali ste šťastie," súhlasil Netvor. "Bola to náhoda, les je tu veľmi hustý, živá duša tu nezablúdi. Zahynuli by ste a nikto by vás nenašiel. Ako je možné, že som na vás natrafil?"
"Natrafil? Vari ste si konečne spomenuli, že ste mužského rodu?" potešila sa Darinka.
"Hmmm....už to tak vyzerá," povedal rozpačito Monty. "No, som taký Netvor a ten je mužského rodu."
"Nie ste," zasmiala sa Darinka. "Akoby ste mohli byť Netvor? Ten je predsa strašný a zlý."
"A ja som aký?"
"Veľký a dobrý. A máte liečivé ruky."
"Ja že som veľký... a dobrý..." nedôverčivo opakoval Netvor, vychutnával si tie slová. "Vieš čo? Bež sa niekam chvíľu hrať. Si stále v jednom kole, a pritom si ešte len dieťa."
"Pôjdem radšej natrhať maliny," dievča vzalo do ruky košík. "Rastie tu veľa lesných malín. Sú úžasné!"
"Len choď, aspoň budeš na čerstvom vzduchu," súhlasil Netvor, prekvapený svojimi nezvyčajnými a zvláštnymi pocitmi.
Po nejakom čase začala žena nadobúdať vedomie. To Netvora povzbudilo natoľko, že vynakladal dvakrát väčšie úsilie, aby ju vytrhol z druhého sveta. Čoskoro sa už mohli aj rozprávať.
"Čo je to za chorobu ten nešťastný osud?" spýtal sa Netvor. "Povedala mi o tom tvoja dcéra..."
"Povedala ti pravdu," priznala sa žena. "Bola som veľmi hlúpa.Sama som si tú chorobu spôsobila."
"Ako?"
"No proste... Môj osud bol, ako už teraz chápem, taký obyčajný. Rovnaký, ako majú tisíce iných ľudí. Občas dobrý, občas zlý - zo všetkého trochu. Akurát, že to dobré som brala ako samozrejmosť a na to zlé som nadávala. Kritizovala som a súdila. Ustavične som sa sťažovala na svoj osud. Že sa mi muž málo venuje, svokra ma utláča, dom máme malý, krava dáva málo mlieka, susedka má viac šiat ako ja... Zdalo sa mi, že všetci sa majú dobre, len na mňa osud akoby zabudol. A tým som ho urazila. Jedného dňa som sa strašne rozčúlila na svojho muža a vyhnala som ho spať do stodoly. V noci sa mi snívalo, že ku mne prišiel statný a vysoký muž, oblečený ani v bielom, ani v čiernom a povedal: "Viera, počul som tvoje sťažnosti. Všetko si vykreslila čiernymi farbami, hoci ja som k tebe vždy prichádzal v bielom. Vidno, že nevieš, čo čierna farba znamená." A ja som odvetila:" Ako by to mohlo byť ešte černejšie? S mužom som sa pohádala, peňazí nemáme nazvyš... okrem dcérky nemám v živote žiadnu radosť. Nech ľahne popolom taký osud!" Muž prikývol a riekol:" Nech je teda po tvojom." odišiel z izby a za ním sa zableslo svetlo. Zobudila som sa s hrôzou. Preboha, horí nám stodola! Schytila som dcérku do náručia a utekala s ňou von vo chvíli, keď sa od stodoly chytil aj dom. Každý, kto bol na blízku, hasil oheň, ale márne. Zostali iba ohorky. Muža som viac nevidela... A tak sme ostali nahé a dokonca bosé, bez prístrešia, bez hospodárstva, bez živiteľa."
"Viera, to, čo mi vravíš, je strašné. A čo to máš na tele? To sú popáleniny z toho požiaru?"
"Nie, pri požiari sa našťastie ani mne, ani dcérke nič nestalo. Neutrpeli sme ani škrabanec. To mám z večného ponosovania sa na život a na osud. Ustavične som jatrila svoje rany na duši, až sa mi začali robiť aj na tele. A keď ma pochytí zlosť, začnú mi navyše hnisať."
"Úbohá, chuderka..."
"Nie som úbohá, som hlúpa. Ani tentoraz som sa totiž so svojím osudom nezmierila. Namiesto toho, aby som sa zastavila a popremýšľala o tom, čo a prečo sa stalo, začala som opäť preklínať osud za to, že mi vzal aj to posledné, čo som mala - zdravie. A znova sa mi vo sne zjavil ten muž a spýtal sa: "Tak čo, teraz už si spokojná so svojím osudom?" Zvolala som: "Vysmievaš sa mi! S čím by som asi tak mala byť spokojná? Už predtým som mala iba štipku šťastia, no teraz mi neostalo nijaké. Lepšie je taký osud nevidieť!" Muž opäť prikývol a povedal: "Keď si to praješ, nuž neuvidíš." Ráno som otvorila oči, ale videla som iba tmu. Akoby slnko nevstalo... A vtedy som sa zamyslela: čo budem robiť? Dcérka je ešte malá a zo mňa je slepý mrzák. Žijeme u príbuzných ako príživníci... Čo som komu urobila,že sa ku mne osud otočil chrbtom?"
"A čo bolo ďalej?"
"Ďalej... Keď som oslepla, mala som veľa času. Premýšľala som o svojom živote, znova som prebrala a pretriasla všetko, čo bolo a čo sa stalo. A potom som to pochopila: závisť ma celkom zaslepila. Myslela som si, že iní mali mäkší chlieb a väčšiu truhlicu... V skutočnosti však bol ku mne osud štedrý. Mala som hospodárstvo, pevné zdravie, pracovitého muža, a o dcérke ani nehovorím, je to hotový poklad. Vtedy som konečne precitla : kam som predtým hľadela? Nenechala som na osude suchej nitky, a pritom bol pre mňa všetkým. Len ja som bola nevďačná."
"Ako si sa slepá dostala s dcérou do lesa?"
"Aj za to môže osud. Zjavil sa mi vo sne, díval sa na mňa a mlčal. Prvá som prehovorila ja: "Ďakujem ti, môj drahý osud, že žijem, že mám šikovnú a múdru dcéru, že mám zdravé ruky a nohy, a teraz už to konečne začínam mať v poriadku aj v hlave. A tie jazvy...budú sa liečiť?" A on mi odvetil: "Vidím, že ti to začína dochádzať... Meníš sa, to je dobre. Dám ti teda poslednú šancu. Vezmi dcéru a bež, kam ťa cesta a srdce povedú. Keď prídeš do veľkého lesa, nájdeš tam prírodného liečiteľa. On je jediný, kto ti môže pomôcť. Možno sa ešte budeš tešiť zo slnka. Ak ho však nenájdeš, neobviňuj osud. Ty sama si si vybrala cestu." Ani som nikoho neobviňovala. Pochopila som, že ja som tá, čo je vinná.
"Hlavne sa neobviňuj. Previnilca chce každý nakopať," spomenul si zrazu Netvor a zaboleli ho všetky jeho šrámy na duši. "Tak si urobila chybu, to sa predsa môže stať každému. Každá chyba sa však dá napraviť. No tým, že sa budeš obviňovať, budeš svoje rany iba väčšmi jatriť."
"Máš pravdu. Už svoje rany nebudem dráždiť, ale začnem ich liečiť. Ďakujem osudu, že sme sa stretli. Nie si ty náhodou ten liečiteľ?"
"Akýže liečiteľ. Ja tu proste žijem," zamračil sa Netvor. "Liečiteľa nájdeš potom, teraz musíš nabrať sily."
Darinka sa vrátila s košíkom plným malín. Zjedli ich veľa, ale zostalo dosť aj na usušenie. Potom znovu varili odvary a nato sa šli pokochať západom slnka. Viera šla s nimi, a hoci nič nevidela, cítila teplo a bola v príjemnej spoločnosti.
"Monty, učešem ťa," navrhla zrazu Darinka. "Naozaj vyzeráš ako príšera."
"Veď ja som príšera, dokonca Netvor," povedal mrzuto, no poslušne nastavil hlavu.
"To je naozaj také hrozné?" spýtala sa Viera.
"Je," odsekol Netvor.
"Nepočúvaj ho, mami. Je úžasný... a sympatický, dokonca veľmi. Len sa nemá rád. Nechápem prečo," namietala Darinka.
"A prečo by som sa mal mať rád?" zamračil sa Netvor. "Nikdy ma nikto nemal rád. Niektorí sa ma dokonca báli. Iní ma využívali, ale že by ma mal niekto rád, na to si nepamätám."
"Ja ťa predsa rada mám," povedala prekvapene Darinka. "Tak akože nikto? A ani trochu sa ťa nebojím. Si dobrý a vôbec nie si hrozný. Podľa mňa si začarovaný."
"Sama si začarovaná," mávol rukou Netvor. "Rozprávaš rozprávky."
"No a čo," ohradila sa Darinka. "Možno sú to rozprávky, ale s dobrým koncom. A ty si proste môj Monty!"
Monty mal pravdu. Voda, vzduch a slnko sa ukázali ako najlepšie lieky a rany sa Viere začali čoskoro hojiť. Určite jej pomohli aj nové myšlienky a vďačnosť osudu. Vďaka je najlepší liek na rany na duši.
Jedného dňa, keď spoločne vyšli z jaskyne, ktorá sa čoraz menej podobala na noru a čoraz väčšmi začínala pripomínať dom, Viera zrazu vykríkla: "Zdá sa mi, ani keby som zazrela slnečný lúč. Len na okamih, ale videla som ho!"
Darinka sa jej hodila okolo krku a radostne zvýskla. Netvor sa však nepotešil. Otočil sa odbehol preč. Až začne znova vidieť, uvidí, aký naozaj som, pomyslel si zúfalo. Vezme nohy na plecia a ja opäť zostanem sám... Otrasný osud!
Potom sa zrazu zarazil, ani keby vytriezvel. Čo to robím? pomyslel si. Veď toto leto som mal neuveriteľné šťastie... Darinka... Viera... Mal by som byť osudu vďačný, že pri mne ostali tak dlho. Kvôli nim som sa o seba začal starať. Nevyhýbali sa mi ani ma nikam neodháňali. Nech sa stane, čo sa má stať. Uvidíme, možno má osud nejaký darček aj pre netvory...
"Monty! Monty! Kde si sa stratil? Maminka už všetko vidí! Otvorili sa jej oči," volala z diaľky Darinka a bežala k pňu, na ktorom sa usadil.
"To je dobre, to je veľmi dobre," povedal, odvrátil hlavu a rýchlo zažmurkal, aby zahnal slzy, čo sa mu tlačili do očí.
Čo už je na tom dobré? Teraz príde a uvidí, kto ju hostil, myslel si. Len aby zo strachu znova neoslepla.
"Môj milý Monty, je to skutočný zázrak! Moje oči znova vidia," šťastne kričala Viera a bežala k nemu. "Tak sa na mňa predsa pozrite!"
Teraz ma uvidí, a to bude koniec! Všetko sa skončí, pomyslel si nešťastne. No a čo! Nech!
Netvor jej vykročil v ústrety, pripravený na najhoršie. Na hrôzu a krik... a na lúčenie.
Zrazu zbadal, ako jej oči zažiarili radostným prekvapením. Boli jasné ako dve žiarovky.
"Vy ste taký... krásny!"
Vysmieva sa mi? pomyslel si rozpačito Netvor. Zahľadel sa jej do očí a pokúšal sa nájsť v nich pretvárku či súcit. Uvidel v nich však svoj odraz. V úžase ustrnul.
Už dávno sa nepozeral nikomu do očí. Ani Darinke nie. Vždy radšej hľadel inam. Teraz sa však pozrel a jeho odraz sa mu páčil. Bol celkom pekný, mužný a ľudský...
Zmizla hrboľatá koža, strapaté vlasy, dokonca aj kŕč v tvári sa stratil bez stopy. Chcel niečo povedať, no slová mu uviazli v hrdle. Viera, ktorá už dlhšie nechcela čakať, podišla o krok k nemu a pritisla sa k jeho širokej hrudi. A zboku sa mu k nohe pritisla Darinka.
"Vy ste zrušili moju kliatbu," povedal. "Ako v rozprávke."
"A ty tú našu," odvetila pomedzi slzy Viera. Tentoraz to však boli slzy šťastia - svetlé a ľahké, od nich oči neoslepnú, iba jasnejšie žiaria.

...Na jesennom jarmoku si všetci prezerali rodinu, ktorá kráčala bok po boku : statného vysokého muža s peknou hnedou bradou, krásnu ženu s rumencom na hladkých lícach a sedemročné dievčatko so žiarivými očami. Všetci traja sa držali za ruky, usmievali sa a vyzerali veľmi šťastne.
"Kto je to? Odkiaľ sú? Ešte nikdy sme ich nevideli," šepkali si ľudia a premeriavali si rodinu od hlavy po päty.
"Vraví sa, že v lese sa usadil ľudový liečiteľ s rodinou. Dokáže vraj vyliečiť všetky choroby na svete. To bude určite on," vraveli iní. Reči sa šíria veľmi rýchlo...
K rodine sa priblížil muž zahalený do zvláštneho plášťa, ktorý stále menil farbu.
"Akú farbu má môj plášť?" spýtal sa.
"Zlatú," odvetili jednohlasne.
"Pre vás zlatú," prikývol muž. "Každý ma vidí tak, ako ma chce vidieť. Vy ma vidíte zlatého. Čo sa dá robiť... Taký je osud!"
"Spoznala som ťa," usmiala sa Viera. "Nevieš si predstaviť, aká som ti za všetko vďačná."
"Aj ja," prikývol muž. "Bol som Netvor. Sám som ho zo seba urobil, ale to už je minulosť. Teraz som sa naučil milovať. A som ti vďačný za to, že moje dobrovoľné väzenie skončilo. Ďakujem ti!"
"To ma teší", usmial sa muž v plášti. "Vedzte, že odteraz bude váš osud šťastný. Zbohom!"
Osud sa zahalil do svojho plášťa a odišiel. Ľuďom sa zdalo, že nie je ani biely, ani čierny, pre niekoľko vyvolených je však vždy zlatý.

Delete

Tak toto je jedna z najťažších vecí aké môžeš v živote dokázať. Odhodiť masku a niekomu sa naozaj otvoriť. Možno je toho veľa čo by som ti napísal ale je to nadlho aby som ti dokázal čokoľvek vysvetliť a popravde tomu všetkému ešte úplne nerozumiem ani ja sám.

Aj tebe pošlem jednu rozprávku, dúfam, že sa bude páčiť.

Vieš svet nie je jednofarebný no niektorí ľudia iné farby nevidia, neustále kráčajú v kruhu a neuvedomujú si, že aj z toho pomyselného kruhu môžu vybočiť a ísť úplne inam. Že môžu ísť kam chcú a kadiaľ chcú :)

Textová Inzercia

Stop suchej a olupujúcej sa pokožke!

Vyskúšajte novú kozmetickú masť Psoricol s výťažkami z rastliny Yucca Shidigera.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Som ako taky chameleon - Fórum - ZDRAVIE.sk