Sice se mi to pranic nelibi, ale kdyz jsem se ted dostala do lecebny, diagnostikovali mi definitivne taky hranicni poruchu osobnosti. (Sakra, proc? Ze se obcas riznu a trpim bludem, ze beze me bude vsem lepe?)
Dochazim uz nekolik let - konkr. 7 na terapii a zda se mi, ze mi to vubec nepomaha, ze porad prevladaji me patologicke vzorce chovani nad temi pomocnymi, ze tem druhym vlastne vubec nerozumim a jsou mi k nicemu. Proc kreslit do vlastnich kontur jakesi imaginace nebo stavet do opozice svou temnou a svetlou stranku nebo tam chodit jen pod vyhruzkou, ze budu zbavena svepravnosti a umistena do ustavu? Jako, tesim se tam, protoze si mam s kym promluvit o svych problemech, ale v podstate mi to nic vic nedava. Opravdu terapie hranicarum pomaha? A co bych pro to mohla delat ja, co vic?
Terapie pro hranicare
AlterEgo05
Kýčera
Ide o to,či sa chceš vyliečiť alebo nie.Mala by si pochopiť,príp.nájsť príčinu svojho nezdravého správania.Nie vždy vie pacient objektívne posúdiť svoj zdravotný stav-zlepšenie,zhoršenie,určité zmeny,nieto ešte ten psychický.My vieme iba toľko,či sa cítime dobré,zlé,že nás niečo bolí,...Ak sa chceš vyliečiť,musíš spolupracovať s lekárom,priložiť ruku k dielu aj Ty/vyhľadať aj alternatívu,naštudovať nejakú literatúru,.../,veriť,že sa z choroby dostaneš a urobiť pre to všetko,čo je v Tvojich silách.Tak veľa šťastia.
