Mam psychicku poruchu, vyhybavu poruchu osobnosti a cely moj zivot bol fraska. Vdaka tejto chorobe ma vyhodia z kazdeho zamestnania, co znemoznuje moju existenciu a normalny zivot. Kedze ma nikde nechcu dlhodobejsie zamestnat, nevidim svoju buducnost ruzovo, mam dlhy, neviem, ako ich splatim. Okrem mojej psychickej diagnozy som neschopna a asi aj hlupa, v praci robim neumyselne chyby, vdaka ktorym a vdaka mojej diagnoze, ked sa neviem normalne rozpravat s kolegami, udrziavat priatelstva som ludom nesympaticka a odvsadial ma vyhodia. Skusala som uz vela zamestnani, aj podradne, robila som 4x chyznu v zahranici, 2x ma vyhodili pre pomalost alebo preto, ze som pradlo omylom dala do pracky namiesto do susicky (doma susicku nemame a som si tie dve spotrebice pomylila). Z tretej ma vystvali, lebo som vraj bola pomala, ale ked som sa snazila pracovat rychlejsie, zase ma kritizovali, ze robim povrchne. Som proste neschopna a hlupa a hoci sa v kazdej praci vzdy hrozne snazim a robim aj za dvoch, aj tak ma vzdy vyhodia. Detstvo som mala strasne, urcite aj to ma ovplyvnilo, nechcem to tu rozpisovat podrobne, lebo by to bolo na dlho. Obaja rodicia ma nenavideli a bili.
Dnes som uz starsia, mam 36 rokov a moj doterajsi zivot bol len trapenie. Po neuspechoch som sa vratila k mame, ktora ma len kritizuje, krici na mna a nadava mi, co robila cele moje detstvo. Vyhraza sa mi, ze ma vyhodi z domu, uz to urobila 2x, raz ked som mala 14, chcela som prenocovat v lese, ale vyhliadol si ma starsi muz, co sa ma pokusil znasilnit. Druhy raz ma vyhodila v asi 23 rokoch. Niekolko rokov som zila inde, hlavne som to skusala v zahranici, ale neschopnych psychopatov ako som ja nikde nechcu. Mam silne depresie, hoci uz roky navstevujem psychiatra, aj som ich dva krat zmenila, teda teraz mam tretieho, ale ani u jedneho som nevidela snahu mi pomoct. Lieky, co mi predpisovali mi vacsinou nepomohli, skor naopak, z niektorych som bola ako nafetovana. Len jeden liek mi pomohol, ale ucinkoval len docasne, za cas prestal posobit. Som uplne na dne a uz celkom vazne rozmyslam nad tym, ze spacham samovrazdu. Moj zivot je len utrpenie, bol uz od detstva a o nic lepsi nie je ani teraz. Radsej nebyt ako takto zit.
Mam dlhy, ale kedze ma z kazdej prace vyhodia, nemam ich ako splacat. Uz stracam aj nadej, ze raz bude lepsie a ze raz sa na mna stastie usmeje. Chcela by som zit strasne ako normalni ludia, mat pracu, ale kvoli mojej psychiatrickej diagnoze a neschopnosti to nie je mozne. Jedine vychodisko vidim v mojej smrti.
A nemusim mat ziadne vycitky, ze by som tym niekomu ublizila, ani sa necitim ako sebec. Moji rodicia ma len nenavideli, bili, matka ma ako decko vyhodila z domu a bolo jej jedno, ci skapem na ulici. Kazdemu z rodiny a znamych sa len stazovala, ze jej nicim zivot. Pritom ja som nikdy nebola zla, skor som mala vzdy potrebu pomahat inym ludom, nikdy som nikomu neubilizila, aspon nie umyselne. Mam rada ludi, ale oni nemaju radi mna.
Takisto nemam muza ani deti, na ktore by som musela brat ohlady, ci by sa ich moja smrt nejako nedotkla, ci by im neublizila.
Chcem sa zabit, lebo ine vychodisko nevidim. Som strasne nestastna, mam depresie a to svetlo na konci tunela, ktore som este v predchadzajucich rokoch videla, teda ze som este mala nadej, ze to raz moze byt lepsie uz zhaslo.
Na zivote uz nelipnem, smrt mi pride ako fajn riesenie. A sebec nie som, nikdy nikomu nezalezalo na mne, nikto na mna nebral ohlady, tak preco by som ja mala brat ohlady na niekoho ineho. Mojej mame sa mozno aj ulavi, ze konecne sa tej nepodarenej dcery zbavila, vzdy ma len nenavidela a kritizovala. Nikdy ma nechvalila, vzdy na mne videla aspon 100 chyb. Podla nej na mne nikdy nebolo vobec ale vobec nic poziticne a dobre.
Chcem ale este pred tym skusit nechat sa hospitalizovat v Pezinku, pocula som, ze je to tam celkom fajn. Ja som bola hosptalizovana na inej psychiatrii po pokuse o samovrazdu, ked som mala 17, ale bolo to tam jak v koncentraku, sestry na nas strasne ziapali, boli sme pre ne len podludia. Lekari mnou pohrdali, lebo podla nich kazdy, kto sa chce zabit je sebec. Nikdy neprejavili ochotu mi skutocne pomoct, pchali do mna lieky, ktore mi nepomahali, inak sa o mna nezaujimali. Ale ja sa nadejam, ze v tom Pezinku by to snad mohlo byt lepsie.
Preto to chcem skusit, ako poslednu moznost. Chcem sa spytat, ako sa tam dostanem, mam povedat svojmu psychiatrovi, nech ma tam odporuci, co ak ma odmietne? Alebo ist priamo do toho Pezinka a to skusit? Mate niekto skusenosti s Pezinkom, ake to tam je, je to lepsie ako psychiatria, kde som uz bola, su tam mili lekari a sestricky, snazia sa aj robit nieco pre pacientov, snazia sa im pomoct, vyliecit ich? Dakujem.
Ako sa dostat do Pezinka
Ahoj, prečítala som si tvoj príbeh, no nemáš to ľahké... Nikto to nemá ľahké. Ja som na vozíku a żivot prijímam taký aký je. Nechcem predoślou vetou dosiahnuť aby si mi závidela ale ja som vďačná že som veriaca a že môžem byť šťastná napriek tomu že nie vždy sa mám dobre...Boh ma robí šťastnou. Nemysli si,že to čo sa v živote nám stane, že to nemá zmysel... Má :). Skús si povedať nahlas že sa na vašich už nechceš a nebudeš hnevať, že ich budeš mať rada napriek minulosti aká bola. No a k tej práci... Určite musíš svoj mozog zamestnať nejakou činnosťou aby si na to nemyslela. Nie že by si to mala zahodiť, to nie. Skús oslovit chránenú dieľňu. Ale tam asi musis mat nejaky papier ze mas take a take problemy a ze mas narok pracovat v dielni chranenej. Tak chod najprv k doktorke sa poradit xo k tomu treba aby si mohla pracovat v chranenej dielni. Potom oslov chranenu dielnu(ak ti da doktorka ten papier). Ak budes mat papier, nemaju dovod ta nezobrat. Ibaze by mali vela zamestnancov. Budes si tam zarabat, sice mozno malicko ale skus poziadat o prispevok z uradu ze by ti dali invalidny dochodok. Neviem ci bez neho sa totiz da pracovat v chranenej dielni. Tolko odo mna. Drz sa.
Zbytocna: moj mail je Dodonika@azet.sk a ak mas vazne este nejaky problem tak sa kludne ozvi
Tak to mas podobne sny ako ja:D I ked mam aj celkom obycajne sny. Ja by som si otvorila nejaky wellnes, nieco s masazami a naturalnou liecbou. To pojde stale viac a viac.
A prenajimat byt, to tiez.
A ano, treba najprv velky kapital.
Ale ked si sa uz tolkokrat dostala do zahranicia, staci sa trosku postavit na nohy a ist si za svojimi snami. :)
Skratka si nepripustat ze ta choroba ma nad tebou taku moc. Ty si ta, co uskutocnuje svoje rozhodnutia.
Invalidny dochodok - pravdupovediac to ma napadlo uz roky dopredu. Ale tuto myslienku som vzdy zavrhala. Jednak, moja mama mi cele detstvo vtlkala do hlavy, ze som nemozna, neschopna a leniva. Ked ku mne napr. dosla na navstevu kamaratka, mama jej raz povedala: "Poznam take male dievcatko, ktore ma obe ruky derave, vsetko co chyti do ruk jej z nich pada. Vies kto to je?" Kamoska odvetila moje meno a obe sa na tom smiali. Ako som sa citila ja, bolo mojej mame jedno (na kamosku sa nehnevam, bola vtedy tiez este male dievcatko a zrejme si ponizovanie tymito slovami neuvedomovala". Keby som sa dala na invalidny, pre mna by to bolo zivotna prehra, bolo by to potvrdenie toho, ze mama mala pravdu, ze som uplne neschopna blba.
Druha vec, vzdy som chcela pracovat a byt uzitocna pre spolocnost. Ak by som dostala invalidny, citila by som sa ako parazit spolocnosti. Vzdy som hrozne chcela najst si nejaku pracu, byt uzitocna pre spolocnost a to by ma naplnalo stastim. Mne vobec nevadi aj tazko pracovat.
Mam take dva sny, ktore by ma bavili. Nemat zamestnavatela, robit si sama na seba. Chcela by som si sama otvorit obchod s oblecenim, to stale leti, ludia, teda hlavne zeny stale radi kupuju oblecenie. A tam nepotrebujem nejaky velky kontakt s ludmi, ludia si sami vyberu co sa im paci, vyskusaju a bud kupia alebo nekupia. Mozem sa nejakej zakaznicky spytat, ci jej mozem pomoct alebo nejaka aj sama za mnou dojde za radu, poradim, nablokujem tovat a tym to hasne. Nemusim nikomu behat za zadkom a vnucovat sa mu. Raz som si to uz vyskusala, predavala som na vianocnych trhoch oblecenie, bolo to uplne v pohode. Ludia vacsinou nepotrebuju moju pomoc, nieco ich zaujme, vyskusaju a bud kupia, alebo nekupia. Ak mali nejake otazky, tak zvacsa len to, z akej krajiny ten tovar je, ci to nie je cina a potom aky je to material. Ked si to vyskusali, tak som im to bud pochvalila, ako v tom dobre vyzeraju, alebo im ponukla nieco ine. Dolezite bolo, ze som nad sebou nemala ziadneho sefa co by ma buzeroval, pretoze majitelia boli cesi a neboli s nami, boli na inom vianocnom trhu v cechach, my dve sme tam boli ako brigadnicky.
Druhy taky sen, kupit si domcek, v jednej izbe byvat a ostatne prenajimat turistom. Proste spravit z toho taky penzion, ludia si tam budu moct objednat noclah cez internet. Vytlacila by som letaky, kde boli vsetky zaujimavosti v okoli, pamatihodnosti, turisticke atrakcie, priroda kde sa daju robit pekne tury, to v par jazykoch. Prichodzim turistom by som vzdy vysvetlila zakladne informacie a viac by som sa o nich nemusela velmi starat, spravili by si vlastny program. Urobila by som im ranajky, ustlala postele a to by ma bavilo.
Problem je, ze na obe tieto moje sny je treba vela vela penazi, ktore ja nemam. Ja mam len dlhy. Pozicku z banky by mi asi nedali a aj keby nahodou ano, bolo by to riziko, lebo vzdy treba pocitat s tym, ze tie ksefty nemusia ist a co potom? Zbankrotovala by som a kde by som bola?
Musíš si nájsť takú prácu, aby si nebola na nikoho odkázaná. Už keď sa ti to všetko stalo toľkokrát, tak keď sa znovu zamestnáš, tak ťa znovu vyhodia. Tadiaľ cesta nevedie.
O vybavenie dôchodku sa môžeš pokúsiť, asi ti to aj vyjde.
Len keď to bude pokračovať takto ďalej, tak budeme na ID asi všetci, čo samozrejme nikomu neprajem.
Ale komu by ne.eblo v tej dnešnej dobre, že?
Len platiť a prd z toho.
Ja som to zle pochopila, dakujem za vysvetlenie. Drzim ti palce mila Wiking, nech sa z tych problemov cim skor dostanes a budes moct zit zase plnohodnotny a stastny zivot. Si v srdci dobry clovek, zasluzis si to.
Ja uz som sa definitivne rozhodla, chcem sa tam nechat hospitalizovat. Ja uz nevladzem, som v hroznej depresii, citim sa strasne zle. Som na pokraji zrutenia. Nevzladzem uz takto zit. Nevladzem nic robit, vacsinu dna som len v posteli a casto spim (ak mam teda volno). Dufam, ze mi tam pomozu, ak mi dobre nastavia lieky + psychoterapia, tak sa nadejam, ze by to snad mohlo pomoct.
Ja mam tu psychicku chorobu, ale mam taky pocit, ze to, aka teraz som nie som ja. To ta choroba ovlyvnuje moje spravanie. Mam pocit, ako by ta choroba okolo mna urobila taky pancier, a keby sa mi ho podarilo zbavit, tak by som sa dostala k zdravemu jadru - ku mne samej a mohla zit plnohodnotny zivot, aky som vzdy chcela. Hrozne by som chcela zit normalny zivot, byt normalna, riesit podla mna take obycajne problemy, ktore riesia psychicky zdravi ludia. Este som sa ale nerozohdla,kedy poziadam mojho psychiatra, aby ma tam odporucil,neda sa to zo dna na den, musim si tu nejake veci poriesit, napr. kto sa postara o moje dve zvierata, z nich jeden je tazko chory a vyzaduje specialnu starostlivost.
Vseobecnemu to hovorit nemusis, ale dostane prepustaciu spravu. Inak by ta mal posielat psychiater, hej.
Moment, napisala som, ze ta nevezmu? To urcite ano, vezmu, len si nie som ista, na ake oddelenie.
Neurologicke problemy, ako napr. epilepsiu ci nespecificke zachvaty - co mam ja - by si, predpokladam, musela mat na hospitalizaciu na NPK. Hoci niektori mi tu pripadaju, ze po neurologickej stranke su uplne v poriadku.
A urcite by ta hospitalizovat neodmietli.
Ako je to so zamestnavatelom, neviem presne, ale bola tu holka, ktorej vypisali PN-ku s peciatkou PNPP, takze by sa dozvedel minimalne to, kde si bola.
PROSIM TA, s tymi tubami neblbni. Mozes skoncit zle - a tym nemyslim smrt. No tak. Tiez som takto blbla s jednym liekom - nenapisem ti, s akym -, skoncila som s predsmrtnymi krcmi na ARO. A prezila. A hej, dnes ma to tesi. Tak neblbni :(
Este jedna otazka, ak by som tam teraz isla, do Pezinka ci na inu psychiatriu, su povinni oznamit to mojmu zamestnavatelovi? Neda sa to nejak ututlat, ze ok, budu vediet, ze som hospitalizovana, ale nebudu vediet kde, kvoli comu a na akom oddeleni?
Ja uz som si vymyslela, ako by som to urobila, ak by ma nechceli v Pezinku ani v inych podobnych zariadeniach, reps. ak by mi pobyt tam nepomohol. Sice som sa zaprisahala, ze liekmi to uz robit nebudem, ale... Posledne som sa skusila predavkovat istym liekom, mala som bohuzial ale uz len jednu tubu, tak som vyjedla aspon tu. Vysledok bol, ze cely dalsi den som bola ochrnuta, nemohla som hybat koncatinami. V priebehu dna sa to zlepsovalo a pomalicky som sa zacala rozhybavat. Tie lieky musia byt velmi silne, ked mi len po jednej tube toto urobili. Momentalne mam tych tub nasetrenych viac, normalne tie lieky teraz neberiem, lebo ma hrozne unavuju. Ale keby som ich zjedla ovela viac.. Momentalne mam takychto tub z tohto lieku 7 + osmu nacatu. Nasetrili sa mi, lebo lekar mi to stale predpisoval, ja som to ale nebrala, prave preto, ze ma to robilo strasne unavenou. Ked toto spravila jedna tuba, podla mna tych 7 ma musi celkom urcite zabit.
Wiking: ak sa mi chces zdoverit so svojimi vlastnymi problemami, rada ta vypocujem, ale ak ti je neprijemne hovorit na anonymnom fore o svojich problemoch, chapem to.
