Mam psychicku poruchu, vyhybavu poruchu osobnosti a cely moj zivot bol fraska. Vdaka tejto chorobe ma vyhodia z kazdeho zamestnania, co znemoznuje moju existenciu a normalny zivot. Kedze ma nikde nechcu dlhodobejsie zamestnat, nevidim svoju buducnost ruzovo, mam dlhy, neviem, ako ich splatim. Okrem mojej psychickej diagnozy som neschopna a asi aj hlupa, v praci robim neumyselne chyby, vdaka ktorym a vdaka mojej diagnoze, ked sa neviem normalne rozpravat s kolegami, udrziavat priatelstva som ludom nesympaticka a odvsadial ma vyhodia. Skusala som uz vela zamestnani, aj podradne, robila som 4x chyznu v zahranici, 2x ma vyhodili pre pomalost alebo preto, ze som pradlo omylom dala do pracky namiesto do susicky (doma susicku nemame a som si tie dve spotrebice pomylila). Z tretej ma vystvali, lebo som vraj bola pomala, ale ked som sa snazila pracovat rychlejsie, zase ma kritizovali, ze robim povrchne. Som proste neschopna a hlupa a hoci sa v kazdej praci vzdy hrozne snazim a robim aj za dvoch, aj tak ma vzdy vyhodia. Detstvo som mala strasne, urcite aj to ma ovplyvnilo, nechcem to tu rozpisovat podrobne, lebo by to bolo na dlho. Obaja rodicia ma nenavideli a bili.
Dnes som uz starsia, mam 36 rokov a moj doterajsi zivot bol len trapenie. Po neuspechoch som sa vratila k mame, ktora ma len kritizuje, krici na mna a nadava mi, co robila cele moje detstvo. Vyhraza sa mi, ze ma vyhodi z domu, uz to urobila 2x, raz ked som mala 14, chcela som prenocovat v lese, ale vyhliadol si ma starsi muz, co sa ma pokusil znasilnit. Druhy raz ma vyhodila v asi 23 rokoch. Niekolko rokov som zila inde, hlavne som to skusala v zahranici, ale neschopnych psychopatov ako som ja nikde nechcu. Mam silne depresie, hoci uz roky navstevujem psychiatra, aj som ich dva krat zmenila, teda teraz mam tretieho, ale ani u jedneho som nevidela snahu mi pomoct. Lieky, co mi predpisovali mi vacsinou nepomohli, skor naopak, z niektorych som bola ako nafetovana. Len jeden liek mi pomohol, ale ucinkoval len docasne, za cas prestal posobit. Som uplne na dne a uz celkom vazne rozmyslam nad tym, ze spacham samovrazdu. Moj zivot je len utrpenie, bol uz od detstva a o nic lepsi nie je ani teraz. Radsej nebyt ako takto zit.
Mam dlhy, ale kedze ma z kazdej prace vyhodia, nemam ich ako splacat. Uz stracam aj nadej, ze raz bude lepsie a ze raz sa na mna stastie usmeje. Chcela by som zit strasne ako normalni ludia, mat pracu, ale kvoli mojej psychiatrickej diagnoze a neschopnosti to nie je mozne. Jedine vychodisko vidim v mojej smrti.
A nemusim mat ziadne vycitky, ze by som tym niekomu ublizila, ani sa necitim ako sebec. Moji rodicia ma len nenavideli, bili, matka ma ako decko vyhodila z domu a bolo jej jedno, ci skapem na ulici. Kazdemu z rodiny a znamych sa len stazovala, ze jej nicim zivot. Pritom ja som nikdy nebola zla, skor som mala vzdy potrebu pomahat inym ludom, nikdy som nikomu neubilizila, aspon nie umyselne. Mam rada ludi, ale oni nemaju radi mna.
Takisto nemam muza ani deti, na ktore by som musela brat ohlady, ci by sa ich moja smrt nejako nedotkla, ci by im neublizila.
Chcem sa zabit, lebo ine vychodisko nevidim. Som strasne nestastna, mam depresie a to svetlo na konci tunela, ktore som este v predchadzajucich rokoch videla, teda ze som este mala nadej, ze to raz moze byt lepsie uz zhaslo.
Na zivote uz nelipnem, smrt mi pride ako fajn riesenie. A sebec nie som, nikdy nikomu nezalezalo na mne, nikto na mna nebral ohlady, tak preco by som ja mala brat ohlady na niekoho ineho. Mojej mame sa mozno aj ulavi, ze konecne sa tej nepodarenej dcery zbavila, vzdy ma len nenavidela a kritizovala. Nikdy ma nechvalila, vzdy na mne videla aspon 100 chyb. Podla nej na mne nikdy nebolo vobec ale vobec nic poziticne a dobre.
Chcem ale este pred tym skusit nechat sa hospitalizovat v Pezinku, pocula som, ze je to tam celkom fajn. Ja som bola hosptalizovana na inej psychiatrii po pokuse o samovrazdu, ked som mala 17, ale bolo to tam jak v koncentraku, sestry na nas strasne ziapali, boli sme pre ne len podludia. Lekari mnou pohrdali, lebo podla nich kazdy, kto sa chce zabit je sebec. Nikdy neprejavili ochotu mi skutocne pomoct, pchali do mna lieky, ktore mi nepomahali, inak sa o mna nezaujimali. Ale ja sa nadejam, ze v tom Pezinku by to snad mohlo byt lepsie.
Preto to chcem skusit, ako poslednu moznost. Chcem sa spytat, ako sa tam dostanem, mam povedat svojmu psychiatrovi, nech ma tam odporuci, co ak ma odmietne? Alebo ist priamo do toho Pezinka a to skusit? Mate niekto skusenosti s Pezinkom, ake to tam je, je to lepsie ako psychiatria, kde som uz bola, su tam mili lekari a sestricky, snazia sa aj robit nieco pre pacientov, snazia sa im pomoct, vyliecit ich? Dakujem.
Ako sa dostat do Pezinka
Wiking: to mame toho vela spolocne, tiez som sa uz pokusila predavkovat liekmi (3 krat), tiez som uz stala na parapetnej doske a chcela skocit dole (odradilo ma od toho len to, ze byvame na tretom poschodi co mi prislo nizko a mala som obavy, ze sa nezabijem, len zmrzacim). Akurat na kolajniciach som nestala.
Musim to hovorit obvodnemu lekarovi, nestaci, ked ma tam posle psychiater a obvodneho odidem?
Preco myslis, ze by ma nevzali do Pezinka, hlboke depresie, nevladat zit a samovrazedne myslienky nie su dostatocny dovod na hospitalizaciu na psychiatri v Pezinku? Co su to tie neurologicke problemy? Myslis, ze by ma supli niekam inak, alebo by ma uplne odmietli hospitalizovat kdekolvek?
Moireal: urcite, v niecom mas pravdu, ale ma to svoje ale... Ja som vtom case zacala podnikat, predavala som vyrobky cez internet. Mala som stastie, ze som nejakou uplnou nahodou narazila na dieru na trhu a ludia to kupovali o106. Vtedy som mala realativne kratke obdobie, ked sa mi darilo. Ale tu to nie je take jednoduche, konkurencia nespi a ked vidi, ze sa niekomu dobre dari a ze sa nieco dobre predava, dojde ich dalsich kopec, co predavaju to iste, akurat strasne podlezu cenu, pretoze si objednaju vyrobky z Ciny. O tom, ake kvalitne su asi tie vyrobky sa da polemizovat, ludom je to ale jedno, ma to ten isty nazov a kupuju len to lacne. Mne sa vtedy dobre darilo len asi 3 mesiace, potom ma uplne zvalcovala konkurencia. Za tie tri mesiace sa mi ale podarilo nasetrit na prvu (rocnu) splatku za auto. Mala som si radsej kupit jazdene, ale vtedy som (naivne) myslela, ze sa mi stale bude tak dobre darit. To auto tiez uz nemam, mala som dve havarie, pri tej druhej som dostala smyk, neudrzala auto na ceste a narazila do muru (hoci nejak rychlo som nesla). Auto zdemolovane, ja som skoncila v nemocnici, ale mala som stastie aspon v tom, ze som nemala nic zlomene a vlastne ziadne vazne zranenia, len pomliazdeniny a hyperextenzne porarenie krcnej chrbtice. Mala som smolu, ale zaroven stastie, lebo nikto nebol ani pri jednej mojej havarke vazne zraneny. V kazdom pripade to auto som musela predat hlboko pod cenu, lebo som nemala na opravu. To s tym zahranicim, to je ine. Ja som nemala problem sa niekam vychytit a ist. Viem, ze viacero ludi ma za to obdivovalo. Ale nakolko mam diagnozu a chore mozgove bunky, problemy som mala aj tam, aj tam som si mala problem najst res. nie najst ale udrzat pracu. Ludom som nesympaticka a na to som doplacala aj tam. Citim sa ako mimozemstan, kdekolvek som, v akelkolvej krajine, ludia su da sa povedat vsade rovnaki, cize pred svojimi problemami, pred svojim mozgom neuteciem. Ja by som tak strasne chcela byt normalna a riesit problemy, ktore riesia psychicky zdravi ludia. Ja by som sa z takych problemov tesila.
Moireal: urcite, v niecom mas pravdu, ale ma to svoje ale... Ja som vtom case zacala podnikat, predavala som vyrobky cez internet. Mala som stastie, ze som nejakou uplnou nahodou narazila na dieru na trhu a ludia to kupovali o106. Vtedy som mala realativne kratke obdobie, ked sa mi darilo. Ale tu to nie je take jednoduche, konkurencia nespi a ked vidi, ze sa niekomu dobre dari a ze sa nieco dobre predava, dojde ich dalsich kopec, co predavaju to iste, akurat strasne podlezu cenu, pretoze si objednaju vyrobky z Ciny. O tom, ake kvalitne su asi tie vyrobky sa da polemizovat, ludom je to ale jedno, ma to ten isty nazov a kupuju len to lacne. Mne sa vtedy dobre darilo len asi 3 mesiace, potom ma uplne zvalcovala konkurencia. Za tie tri mesiace sa mi ale podarilo nasetrit na prvu (rocnu) splatku za auto. Mala som si radsej kupit jazdene, ale vtedy som (naivne) myslela, ze sa mi stale bude tak dobre darit. To auto tiez uz nemam, mala som dve havarie, pri tej druhej som dostala smyk, neudrzala auto na ceste a narazila do muru (hoci nejak rychlo som nesla). Auto zdemolovane, ja som skoncila v nemocnici, ale mala som stastie aspon v tom, ze som nemala nic zlomene a vlastne ziadne vazne zranenia, len pomliazdeniny a hyperextenzne porarenie krcnej chrbtice. Mala som smolu, ale zaroven stastie, lebo nikto nebol ani pri jednej mojej havarke vazne zraneny. V kazdom pripade to auto som musela predat hlboko pod cenu, lebo som nemala na opravu. To s tym zahranicim, to je ine. Ja som nemala problem sa niekam vychytit a ist. Viem, ze viacero ludi ma za to obdivovalo. Ale nakolko mam diagnozu a chore mozgove bunky, problemy som mala aj tam, aj tam som si mala problem najst res. nie najst ale udrzat pracu. Ludom som nesympaticka a na to som doplacala aj tam. Citim sa ako mimozemstan, kdekolvek som, v akelkolvej krajine, ludia su da sa povedat vsade rovnaki, cize pred svojimi problemami, pred svojim mozgom neuteciem. Ja by som tak strasne chcela byt normalna a riesit problemy, ktore riesia psychicky zdravi ludia. Ja by som sa z takych problemov tesila.
Moireal, pekne napisane, suhlas.
Zbytocna, je mi tak luto, cim si si presla a prechadzas. Ale pocity, ktore voci sebe pocitujes, nie su opravnene. Kazdy jeden zivot ma zmysel. A to hovori clovek, co da opakovane predavkoval liekmi, stal na parapete otvoreneho okna ci na kolajniciach. Uz len ludom tu na fore na nom nejakym sposobom zalezi, inak by ti neradili a vybodli by sa na teba.
K Pezinku: povedala by som, ze pred rodinou sa to utajit da. Akurat to samozrejme neutajis pred svojim vseobecnym lekarom, a casto k nemu/nej chodia viaceri clenovia rodiny - mas to tiez tak? -, ale nevidim dovod, preco by im to mal hovorit. No a lekari tu sa pytaju, ci mozu podavat o tebe pribuznym info.
Skupinove terapie tu nie su, ale na zenskom hej, teda na otvorenom C-cku. A vraj je tu i nejake terapeuticke oddelenie, ale neviem, pocula som o nom prvy raz a v zivote som tam nebola. Inac sa tu lekari staraju, pytaju sa, pri vacsich problemoch ich hned zavolaju a oni s tebou riesia, co a ako. Inak mi vsak napadlo, ze je otazne, ci by ta sem dali, pokial nemas aj neurologicke problemy. Ja som si po A-cku mohla vybrat, kam chcem ist, dr. Vidovi som asi liezla uz na nervy a povedal mi, ze odmieta chodit kazdy den po chodbe a vracat i usmev, ci tak nejak. Je mily. I ked vacsina pacientok ho neznasa.
No a keby si sa predsa len dostala sem, individualku by si si mohla vybavit, hej. Psychologicka mi pripada vcelku schopna.
Len si vezmi, ze si bola velakrat v zahranici. Myslis, ze kazdy clovek ma gule ist do zahranicia? Radsej sa zaprdi tu na Slovensku. Ale ty si mala odvahu a sla. Dokonca si si kupila auto. Vezmi si to z tejto strany. Bola si schopna si na seba zarobit aj bez toho, zeby si si musela preto nabalit chlapa. Ako je moderne tuna vraviet..
Ja viem,ze to velmi boli ked v rodine nemas oporu, ja mam nieco podobne, i ked asi nie az take ako ty.
Je jasne, ze ked cloveku odmala vravia, ze je nic,tak sa mu potom aj vodi.
Ale ty si sa dokazala velakrat postavit na nohy a zacat odznova a aj ked ta to uz nebavi zacinat tolkykrat odznova, skus to predsalen. Rozhodni sa,co by si teraz radsej chcela. Ci pracovat v tej praci alebo si radsej odpocinut v Pezinku. Rozhodni sa podla samej seba. Je dobre byt na mieste, kde beru vazne to ako sa citis ale zaroven s tebou nejednaju ako s uplnym blaznom. Skratka taky triezvy pristup. Tato doba je plna stratenych ludi. Dokonca aj ti, co mali v zivote zdanlivo vsetko, narazia raz na kamen. To preto, aby sme si uvedomili a jeden druhemu ukazali, co robime zle. Aj mne sa zda tento svet ako nezmyselna muciaren lebo nedari sa mi ziskat,po co tuzim. Pritom to nieje nic extra. Mat par naozaj dobrych kamaratov, pracu a zdravie. A vidis, hapruje mi to vsade. Nevzdavaj to, lebo je nas vela utrapenych a spolu sa musime tahat hore. Chod tam, kam ti srdce vravi, ze chce ist. Je v tebe stale nadej,ja to viem. :)
Wiking a je tam aj nejaka skupinova terapia pre takych ako ja, teda ludi s poruchami osobnosti a samovrazdenymi skolnmi, kde sa nam venuje nejaka psychologicka ci psychiatricka? Alebo okrem skupinovych terapii je tam aj taka individualna terapia? Je tam od tych lekarov snaha pomoct, vyriesit moj problem, ci len cpat lieky a inak nezajem?
Dakujem Wiking za vycerpavajuce info. Ja teraz pracujem v jednej robote, kde som dva tyzdne, ale sefka uz som mnou vyjadrila nespokojnost a ze nech sa snazim. Ja sa vzdy snazim, ale nakolko som neschopna a mam aj tu nestastnu diagnozu a chore mozgove bunky, tak mi je to vacsinou prt platne. Sefka v podstate naznacila, ze ked sa nezlepsim, tak adios (hoci takto priamo to nepovedala ale to je jedno). Uz som sa rozhodla, ak ma vyhodia aj z tejto roboty, idem do toho Pezinka. Myslis, ze sa to da ututlat aj pred rodinou? Ja som pred tym bola vselikde v zahranici, v podstate by ani nebolo divne, keby som im povedala, ze zas idem niekam von. Nechcem to hovorit nasim, vzdy ma brali za blazna (to sice opravnene, ale skor ma kvoli tomu podcenovali a nenavideli, akoby mali zaujem mi vobec pomoct). To by bolo zase reci po rodine keby sa dozvedeli kde som. Raz, ked som mala take lepsie obdobie, kupila som si nove auto a chcela som previest mamu a tetu. Chcela som ich vziat zrovna do Pezinka, pretoze tam vtedy boli take ezotericke prednasky a mna to zaujimalo a oni na take veci tiez su. V tom momente mi vobec nenapadlo, ze tam je aj ta psychiatricka liecebna. Hrdo som ich viezla vo svojom novucickom aute, ked teta zacala rozpravat: "Vcera mi volala tvoja mama a prve co povedala, ze Zbytocna (povedala moje meno ale to tu nechcem zverejnovat) je v Pezinku. Vo mne az hrklo, hovorila som si, ze predsa v poslednom case bola na tom uz celkom dobre, preco je zase na psychiatrii?" Mama si z nej proste vystrelila, naschval to povedala tak, aby to vyznelo, ze tam som na psychiatrii. A obe sa na tom zacali hrozne smiat, mne ale bolo, ako by mi strelili poriadnu facku. Tak takto ma ony beru. Som rodinny blazon na ktorom sa smeju, miesto toho, aby sa ma snazili pochopit a pomoct mi. Ale co mozem od nich vlastne cakat, ked sa v detstve ku mne spravali tak, ako sa spravali. Vzdy som bola len blazon hodny opovrhnutia, nenavisti, ktory nici druhym zivot, teda hlavne mojej mame. Ak by som sa zabila, tak by vlastne nemuseli vobec lutovat. Nikdy som podla nich nebola v nicom dobra, kazdemu som bola len na tarchu,mame som znicila mlade roky zivota, vsak by sa vlastne len potesili, ze konecne nemaju ziadneho blazna v rodine. Ja vidim smrt pre seba ako velmi dobre riesenie, to najlepsie nielen pre mna, ale aj pre moju rodinu. Som ludsky nepodarok, neuzitocny pre spolocnost, niciaci svojou existenciou stastie mojej rodiny. Niekedy, ked spim a potom sa zobudim, napadne ma, vsak ta smrt nie je vobec taka hrozna. Je to ako ked spim, akurat ze uz budem spat navzdy. Nebudem citit ziadnu bolest, ani tu psychicku, nebudem uz viac nestastna, nebudem uz mat depresie. Nebudem musiet pocuvat vrieskanie matky, aka som neschopna.
Ahoj, vobec sa tu nespravajuvynadalau ako k odpadu, nemaj strach. Su mili, sice jedna sanitarka mi priserne lezie na nervy, ale nikdy nic nie je uplne ruzove.
Bola som teraz tyzden aj na zenskom, na uzavretom A-cku, kde je to predsa len horsie, su tam najvaznejsie pripady. Ale na tvojom mieste by som sa snazila dostat dr. Vida, ten je skvely.
Tu, na NPK, dostavame lieky tak, ako opisujes (pripomina mi to film Girl, Interrupted), iba nemusime ukazovat ustnu dutinu :) Inak je rezim asi nasledovny: budicek o 6:30, meranie tlaku, ak mas, okolo 8:00 ranajky, predtym rozcvicka (opisujem pracovny den). Po ranajkach lieky, a jo, este o 7:30 mala vizita, kde chodia lekari a sestra po izbach a pytaju sa, ako sa dari. O 8:50 komunita, pokial teda nie je velka vizita - ta je vo stvrtok/piatok. Potom mozes ist von, pokial mas C rezim, alebo do dielni ci na rehabku. Nasledne je vcelku pokoj az do obeda, cca 12:00, predtym meranie tlaku. No, a pokial chodis na kognitivny trening k psychologicke - skupinka, kde sa zameriava na pamat -, ten je okolo 9:30. Popoludni autogenny trening, inak je cca od 12-tej do 15-tej pokoj, ked si mozes aj zdriemnut. Izby su inak otvorene cely den, kupelna potom rano a vecer, cez den zamykaju. Mozes tu mat mobil (jupi!).
O 17:00 vecera, 17:30 kultura, osobna hygiena. O 19:30 lieky, vecierka o 22:00.
Toz asi tak. Inak su tu traja lekari, dr. Rakus, ktory je sice prisnejsi, ale inak fajn; neurologicka, na meno ktorej som doteraz nedosla a veelmi mila dr. Hubcikova. A samozrejme primar, ktory ma tu drzi uz dva mesiace, grr! Asi to bude tym, ze som mu vynadala :D
V pripade dalsich otazok sa pytaj :)
Moireal: dakujem za tvoje mile a povzbudive slova. Moja diagnoza je myslim vazna, hoci nepochybujem o tom, ze su aj daleko horsie psychiatricke diagnozy ako ta moja. Ja som hrozne zakoplexovana a neviem sa branit, neviem sa obhajit. Skoro v kazdom zamestnani, ktore som mala sa nasiel aspon jeden clovek, ktory vycitil/videl, ze som psychicky slaba osoba co sa nevie branit a zacal brojit proti mne, snazil sa ma odtial vystvat. Mala som aj jednu pracu, kde sa mi pacilo, kde ma brali taku, aka som, nikto proti mne nic nemal, nesikanovali ma. Ale ta firma do roka skrachovala.
Wiking: mozes mi prosim ta napisat svoje skusenosti z tejto psychiatrie? Ako to tam prebieha, aky je tam rezim, aky je denny program, co tam ti ludia robia a aka je liecba. Nespravaju sa k ludom ako k nejakemu ludskemu odpadu? Lebo v tej psychiatrii kde som bola pred 20-timi rokmi to tak bolo. Nebrali nas ani ako ludi, vrieskali po nas, myslim hlavne sestry, nadavali nam. Na zachode sa nedalo zamknut, chodili nas tam kontrolovat sestry, hocikedy otvorili dvere a cumeli na nas, ako sedime na zachode. Teda kontrolovat chodili hlavne bulimicky, ci nevracaju, ale aj mne sa to par krat stalo ze mi tam vtrhli. Ked nam davali lieky, stali sme v rade, kazdy dostal svoj liek, zapil ho a potom musel otvorit usta a ukazat sestre celu ustnu dutinu, ci ten liek naozaj prehltol. A na zachode nas kontrolovali aj kvoli tomu, ci sme tie lieky nesli vyvracat. Ja som nemala dovod vracat lieky, chcela som, aby mi pomohli, ale pravdou je, ze tie, co mi nasadili mi aj tak nepomahali a nechceli mi ich zmenit.
