Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Chcem konecne zacat zit!

Príspevok v téme: Chcem konecne zacat zit!
recovery

Ahojte, minulu jesen som zacala s chudnutim, ktore sa mi teraz vymklo z pod kontroly. Momentalna mam vyse 15kil dole a zacali mi vyliezat kosti, kazdy kdo ma pozna dlhsie mi vravi ze mam anorexiu, ze som to s tym chudnutim prehnala ale ja s tym nedokazem nic urobit.

Jasne, vadi mi to, ze ked lezim na boku, odieraju sa mi kolena o seba, ze ked lezim mi trcia rebra, postojacky mi lezu bedrove kosti, ze najst v obchode nieco co by na mne neviselo je umenie, ze ked sedim mam taku medzeru medzi stehnami ze by sa tam vosla este polovica dalsej nohy, ked lezim tak mam bikinovy most, ze mi trcia klucne kosti a pomaly uz aj tie na hrudi, ze uz nemam ziadne prsia a pomaly ani zadok takze nemozem nosit sukne lebo v nic vyzeram hrozne... chcela by som pribrat mozno na tych 55kil teda skoro 10kil, lenze bojim sa jedla!

Nemam problem zjest hocico, ale tie mnozstva su hrozne... V najhorsom dokazem zjest na cely den len 100g syra a balicek chipsov, alebo nanuk, 3 kavy a keks, alebo musi tycinku, bebe keksy a napolitanku. Ked mam ,,pazavku" tak za cely den zjem napriklad balicek chipsov, tri napolitanky, cottage a zemlu s nivou. Nedokazem zjest varenu stravu, maso ani zeleninu a ked to zjem, tak si to vycitam. Obcas si vyvolam vracanie, ale bulimicka asi nie som pri tych mnozstvach asi nie. necvicim, jedinu aktivitu mam v praci plus rychla chodza.

Citim sa zle, aj psychicky aj fyzicky. Niekolko krat som skolabovala, momentalne som zas na PN-ke, menstruaciu mam, ale chodi si ako chce, nemam chut na sex co priatelovi celkom vadi, casto mi busi srdce, toci sa mi hlava, mam v sebe energiu ale ked ju chcem vybit tak ma zastavi to busenie srdca-bojim sa ze by som skolabovala, niekedy mavam krce, slabost...

Naladu by som charakterizovala ako ,,som na nervy" neprimerane reagujem, napriklad dokazem spustit hadku za hociajaku sprostost, casto pouzivam vetu ,,s***m na to" , mam pocit ze sa idem zrutit, nenavidim sa za to, co robim a ze to nedokazem zmenit, nedokazem plakat, spomalene reagujem, akoby som ,,mala vecne na haku" uz koli tomu som bola aj ,,na koberci u sefky" flakam robotu, som tam len koli vyplate, mam pocit, ze zijem len zo dna den... nemam samovrazedne myslienky, len taky pocit, ze neviem ako dalej, ako zit normalne, neriesit kolko som kedy zjedla, kolko vazim, ci bude zajtra na vahe mensie cislo, bez staleho ,,bodychecking", bez klamstiev, ze som v poriadku...

Lenze problem je v tom, ze toto odhodlanie na ,,recovery" mi vzdy vydrzi len par dni, a potom to padne. Stres, hadka, uzkost, zmena na ktoru sa vopred nepripravim-a zas odmietam jedlo... potrebujem podporu,ale uz mi nikto neveri, ze s tym nieco urobim... Nemam narok ani na liecbu v nemocnici, stacionar takisto 0 bodov, kedze pracujem, terapie by som casovo asi takisto nezvladala, kedze si nedokazem zvyknut na hocijakeho terapeuta a jediny komu sa dokazem vykecat je 150km odo mna... Nepoznate niekoho fakt dobreho v Bratislave? (robim ranne takze skor niekoho, kto by mal na mna cas v poobednajsich hodinach, najlepsie ruzinov a okolie)

Dakujem

kaktuska31

Ahoj chapem ze kvoli problemom si nahodila postoj 'mam v pazi' ja som 10 rokov trpela bulimiou a tiez som pouzivala mnohokrat tento obranny system. Problem je ze takto ti ujde zivot medzi prstami a ty sa raz iba smutne pozres spat a neuvidis nic. Je nacase si zacat uzivat zivot (je len jeden). Mas priatela ktory ta lubi a to je skvele, co by za to kopec bab dalo. To ze to momentalne neklape v posteli si myslim ze nie je sposobene tym ze ho fyzicky nepritahujes skor je to mentalne. Vcit sa do jeho koze, si naladova cokolvek urobi moze byt zle a dovodom na hadku. Tento tlak sa preniesol aj do vasej postele a sedi mu na pleciach. Skuste spolocne hladat zazitky ktore vas toho tlaku zbavia, rozveselia a spoja. Ak mate malo penazi vylety do prirody su idealne a lacne. Taktiez zacni jest zeleninu a ovocie a postupne jest varene naprv mensie davky ak ta z toho napina. Budes sa musiet posnazit zmenit svoj jedalnicek lebo cipsy a keksy su akurat tak vstupenka do nemocnice. Verim ze sa nechces zbadat az ked ti zacnu vypadavat vlasy, nicit kosti a klby a podobne nasledky. Drzim palce!

recovery

viem, ze mozno to je anorexia, ale skor taka atypicka, lebo necvicim, ani neuzivam prehanadla, len jem malinko a hocico, obcas ked zjem viac-podla inych normalnu porciu tak si vyvolam zvracanie, ale nie opakovmane viac krat ze den, raz za cas...

ten vztah k ludom je skor strach zaobaleny opovrhovanim a ja skor uznavam ako zbran nie prejedanie ale skor nejedenie, pretoze sa proste hovori ze ,,tucny schudne a chudy zomrie" a ja asi podvedome tuzim ujst z tohto sveta...

pre prilisnu chudost mi nikto nikdy nenadaval, skor priatel obcas prehodi ze by som mala viac jest, lebo skolabujem alebo sa zrutim, ale inak nikoho takeho kto by mi nadaval do vychrtlin atd. som este nestretla... niektori si dokonca myslia ze mam normalnu stihlu postavu ako modelka, jedine rodina ma skresleny pohlad, kedze ma 4 roky poznali ako plnostihlu a teraz si na to nedokazu navyknut, tak mi nadavaju, ze som vychudnuta na kost, ze nemam ani ,,cici ani rici" ale tak priatelovi sa moja postava paci, i ked ho uz tak moc sexualne nevzrusujem-takze moc nam to v posteli neklape, ale nikdy mi narovinu nepovedal, ze by si myslel ze mam problems jedlom... obcas akurat povie, ze preco nejem viac a ze som trochu moc tenka ale nakoniec to uzavrie vetou, ze ma aj tak miluje...

bojim sa mu to povedat hlavne z toho dovodu, ze by sa stali dva extremy... bud by to mal na haku (nieco ako ,,ved kazda holka dnes riesi svoje neexistujuce speky") alebo by to az prilis riesil a tym by na mna len vyvijal nechceny natlak... a vcera to uz bol fakt extrem, lebo v posteli to bol totalny prepadak-pravdepodobne sa mi hanbi povedat, ze som prilis chuda na jeho vkus, ze ma nema za co chytit alebo ako to nazvat... a potom nacal tewmu deti... vraj by chcel do dvoch rokov dieta, ale ja som mu samozrejme povedala, ze to nevyzera moc realne, kedze som mentalne bez prace, on malo zaraba, na rekonstrukciu bytu nemame, takze pravdepodobne sa budeme stahovat, ale ten hlavny dovod, ze to dieta by pravdepodobne vo mne neprezilo vzhladom na to, ze uz ked ja sa citim momentalne na kolaps alebo nervove zrutenie... bud by som potratila, alebo by som ho nedonosila, ze by mi ho museli vziat este ako embryo, pripadne predcasne porodila alebo by sa narodilos nejakou vyvojovou vadou z dosledku nedostatku zivin pocas tehotenstva

artemis3

Ahoj, pán, ktorý ti vie poradiť sa volá Saša Pueblo. Venuje sa dlhé roky okrem iného aj liečbe a diagnostike anorexii, bulímie a chudnutiu a iným veciam.

Napíšem ti sem naneho kontakt: sasapueblo@meditacia.sk

je vynikajúci v tom, čo robí, kľudne mu napíš, aké máš ťažkosti, ako sa stravuješ a s čím potrebuješ pomôcť. On ti rozhodne vie pomôcť.

Želám ti všetko dobré.

lombardo1981

Napíšem ti to aj druhýkrát. :) V mnohých veciach sa mi veľmi podobáš. Preto ti naisto môžem povedať, že cesta, ktorou sa uberáš je cesta do ešte väčších problém v akých si teraz. Prekrývanie bolesti bolesťou je samodeštruktívny mechanizmus. Čo ak ti už nebude jedlo stačiť?
Ja tých pokusov mám za sebou niekoľko. Už keď som mala šesť rokov som chcela umrieť. Dokonca som to aj plánovala. Ale chalan, s ktorým som sa vtedy kamarátila, mi rozhovoril. Podstate už vtedy som si v sebe vytvorila akúsi nepreniknuteľnú stenu bez negatívnych pocitov ku ľuďom, ktorí mi ubližovali. Mne je ich dokonca ľúto. Myslím moje spolužiačky. Musí byť nesmierne zložité žiť taký život, život plný závisti, zloby. Je to ich voľba. Tak ako ja som si zvolila únik do ulity. Čo bola chyba. Ale, keď som mala šesť, tak som v tom videla najlepšie a jediné riešenie. Ale teraz viem, že bolo chybné, že to bolo to najhoršie, čo som pre seba mohla urobiť. Ja som vždy nenávidela viac seba ako ne.
Ja som tie svoje pokusy nikdy nebrala ako varovanie. Nebolo by ani koho varovať. Mojim rodičom, predovšetkým mojej matke, je to jedno. Jaj, tá čo mi v detstve porozprávala a porobila...
Diétuješ. Škrtíš si porcie. Aj to je považované za diétu. Trpíš, aspoň podľa mňa, purgaívnou anorexiou. Vtedy babenky jedia, mnohé všetko, len málo. A často dochádza aj ku kompenzácii (cvičenie, diuretiká, zvracanie, tabletky na chudnutie, preháňadlá). Dnes je to tuším najbežnejší typ anorexie. A nevyzerajú ako typické anorektičky. Sú síce vychudnuté, ale nie až tak.
To je normálne, že si váhu asociuješ s niečim nepríjemným. Býva to časté. U mňa to až také výrazné nebolo. Ja som doma či v škole prežívala peklo, či už som bola chudá či pri tele. Znásilnili ma či som bola chudá či pri tele. Dokonca som si pôvodne myslela, že keď budem mať kilá navyše, tak sa mi to nemôže stať. Možno aj preto som sa sak strašne ponáhľala s tým, aby som akceptovala aj vyššiu hmotnosť. Vlastne aj toto bol ten dôvod. Ale aj preto, že ak nedokážeš prijať také telo, aké máš, tak vždy budeš mať nutkanie manipulovať s jedlo. Možno sa hlboko zakryje do podvedomia a tam bude čakať na svoju príležitosť. Stretla som babenku, ktorá abstinovala dlhšie ako ja (ale dávala si pozor na jedlo, aby veľmi nepribrala, i keď jedla všetko) a nakoniec do toho opäť spadla, keď mala rodinné problémy.
Svet je kruté miesto. A svet si nájde akýkoľvek dôvod na výsmech. Či sú to kilá navyše alebo prílišná chudosť. Stretla som sa oboma. A pri oboch som bola neschopná, pretože som si nedokázala povedať dosť. Tak a teraz si vyber, čo je asi lepšie. Ja osobne som si vybrala tú druhú variantu. Aspoň som si mohla hovoriť, že vy ste ovládaní svojimi prízemnými pudmi ako je príjem potravy. Síce pravdou bolo, že ja som bola ovládaná svojim odporom (až nenávisťou) k jedlu.
Priateľovi to nechceš povedať prečo? Bojíš sa, že sa o teba bude báť a tak trochu tlačiť? Či?

recovery

ja si myslim, ze som zanevrela na tento svet... kazdy mnou pohrdal, bola som tercom posmechu, tuzila som umriet (nie pre to, aby mal niekto pocit ze je za moju smrt zodpovedny ale preto, ze ja som mala pocit ze nepatrim na tento svet) a to mi ostalo az do dospelosti... hocijaky problem riesim jedlom... napriklad v praci nieco do*eriem a poviem si, ze ak ma aj vyhodia, ostanem bez prachov a nakoniec sa aj tak nutene vyhladujem-lenze nikomu to nedavam najavo, nechcem tym nikoho vydierat, su to moje ,,tajne zadne vratka" nudzove riesenie problemov ako ked niekto zo srandy povie ze ,,no tak si to potom hodim" lenze ja k tomu asi naozaj smerujem...

nemam nijaku vysnivanu vahu, proste s kazdym kilom dole sa citim naoko psychicky lepsie akoby som sa tesila na to, ze ,,som dalsi krocik k cielu, uz to potrva o nieco kratsie a mozno sa mi napr zastavi srdce a nebudem musiet uz nic citit, tu bolest, budem slobodna"

podvedome mi ide pravdepodobne o to, kedze si nepripadam tlsta, viem ze mi trcia kosti, viem ze to kolko toho zjem normalnemu cloveku urcite nestaci... ze by skryta depresia? nikto si nemysli ze mam anorexiu, kedze body image nemam ako anorekticky, nepridem si tucna ani necvicim, ani nedietujem-skor jem malo na mnozstvo, ale ze by som riesila zdrave stravovanie to nie...

a vlastne som pre to obetovala uz hadam vsetko len najradsej by som to tu nerozpisovala, je to privelke susto... odstahovala som sa od rodiny, pretoze len oni sa o mna bali, priatel vie o mne skoro vsetko, obidvaja mame svoju minulost, len toto nevie a ani nechcem, aby to vedel, pretoze potom by som sa musela vzdat mojej najvacsej zbrane proti vplyvom okolia...inak bojovat nedokazem, len odmietanim jedla a keby som o to musela prist, netusim ako by to potom dopadlo...do 16tich ssom bola presne takato stihla, lenze potom ako som o sovju geneticku stihlost prisla, znenavidela som sa a vtedy som sa zacala citit najviac zranitelna, chcela som schudnut, lenze to neslo. musela som riesit aj ine problemy-skolu v prvom rade, tu som si naoniec nedoriesila z urcitych dovodov a az teraz ju mozem riesit dalej: buduci rok si podam prihlasku, a byvanie som si mohla doriesit az tento rok, kedze ten najvacsi dovod pre odchod od rodiny prisiel az minulu jesen a nakoniec mi z toho preplo a stala sa zo mna anorekticka... najprv som si dovolila vsetko a sa vyvracala s pomocou prstov, neskor som jedla normalne a uzivala prehanadla na vyprazdnenie, sa mi to vtedy pacilo, ze chudnem ked som bola este u mamy, no nakoniec som na jar prestala jest uplne a dokym som mala este energiu aj som cvicila... vtedy na jar som to asi dohnala do extremu, kedze to doma bolo fakt hrozne, z toho co sa stalo som sa davala dokopy dva mesiace ale kedze som to denne mala uz pomaly miesto ,,dobre rano" nakoniec som si povedala, ze to nikam nevedie a idem na isotu a sla som na ubytovnu... az neskor ked priatel zistil, kde to byvam mi povedal nech idem radsej k nemu, ze sa o mna boji, ze je to tam nebezpecne...tak som teraz unho a som tomu rada...

inak aj vy to mate tak, ze sa bojite urcitej vahy pre to, co sa vam v tom obdobi stalo? ze napr nechcete pribrat na urcitu vahu preto, pretoze mate strach, ze sa vam ,,to nieco" opat stane? taky strach z recidivy??

lombardo1981

Len taký menší postreh. Teraz nie si úzkostná, plačlivá, depresívna? Ja som počas PPP (pri mojej supernej váhe) bola viac depresívna ako po liečbe, keď som dosť pribrala. A tým dosť myslím skutočne dosť. Keď som trpela anorexiou i bulímiou, mi toto číslo naháňalo strach. A vidíš, prežila som to. Dokonca mi to ani sebavedomie neubralo. Práve naopak. Poskytlo mi to príležitosť, nájsť to ozajstné sebavedomie. Nielen tú náhražku, ktorú poskytuje jedlo a štíhlosť. Pretože ak tie dve ingrediencie odoberieš, nezostane nič, len torzo, ktorého sa bojíš. Preto sa nechceš vzdať svojej manipulácie. Ale čo nastane, keď ti už ani jedlo neposkytne, to čo potrebuješ? Keď už bude viac naobtiaž, len ty nebudeš schopná sa ho vzdať? Ja som počas anorektickej fázy, ktorá trvala cca 2 mesiace, nič nejedla. Spočiatku to bolo fajn. Cítila som príval energie z toho, že nepotrebujem niečo, čo ľudia, ktorí mi tak ublížili. Ale čím viac ten odpor k jedlu v mne rástol, tým viac som s ním nedokázala stotožniť. Myslela som, že zlyhám. Neustále som si opakovala, ešte jeden deň dám. Napokon z toho boli dva mesiace. Keď už som cítila, že sa blíži koniec, chcela som začať aspoň trochu jesť. Ale nemohla som. Nič som do seba nedokázala dostať. A tak veľmi som chcela. Pomohla mi až jedna nepekná a protivná poznámka od môjho brata. Najskôr som myslela, že sa ňou môj život skončil, aj som uvažovala o samovražde. Ale tú radosť som *** nechcela urobiť. Neustále som si ju omieľala v hlave a snažila sa do seba niečo dostať. podarilo sa. Lenže jedlo bolo život. A ja som svoj život nenávidela. Tak som to začala dávať zo seba von. Nedokázala dom akceptovať, že by som prijala svoj život. Tú sra*ku, ktorou som sa musela brodiť. Myslela som, že by som musela prijať všetkých tých ľudí. A čo som samozrejme nechcela. Bolo by to pre mňa zlyhanie. A zlyhanie znamená slabosť. A slabosť znamená, že si do teba s radosťou kopnú. Síce ja som mojim spolužiačkam nikdy nič nezostala dlžná. Vďaka nim mám takú nevymáchanú pap*ľu akú mám. Niekedy premýšľam, či je dobré alebo zlé. No konečnej odpovedi sa asi nedočkám. :)
Máš pocit, že jedlo a štíhlosť ti dali sebavedomie. Ale poskytli ti iba pseudosilu na tú tvoju hru, na zakrývanie tvojich skutočných pocitov, na zakrývanie tvojho skutočného ja. Porozmýšľaj, čo všetko ti jedlo vzalo. Mne vzalo viac ako som si dokázala pripustiť. Snažila som sa zahodiť život. Ale napokon ma život vďaka jedlu riadne prefackal. Snažila som sa zabudnúť a necítiť, ale nakoniec som cítila až príliš. Každý deň boja s jedlom mi pripomínal, čím som si, nielen v detstve, prešla. Mám kopu spomienok, ktoré by som nechcela mať. Ale to mnohí. Moja matka mi niektoré z nich mile rada pripomína. Ale vďaka tomu som sa naučila nenechávať sa ňou ovplyvňovať. Či v dobrom, či zlom. Aj keď najhoršia spomienka nie je od nej. Jedna ich všetky predčí. Priznám sa, že niekedy by som aj chcela, aby skončila tak, ako si to želali. Možno by to bolo pre ne memento... Aj keď pochybujem. Ale to už je teraz jedno. A aj tak trochu extrém, premýšľať nad takýmito vecami.
Ak máš niekoho, komu by sa mohla zveriť, o koho sa máš oprieť, neodháňaj ho. Ja takú rodinu nemám. Niekedy mám pocit, že žiadnu nemám. Ale dúfam, že keď raz prekonám svoju nechuť ku chlapom, tak si založím vlastnú. :)
Pamätaj, pokiaľ nechávaš jedlo ovládať svoj život, nikdy nad ním nepreberieš kontrolu. Vždy to bude jedlo a tvoj strach z pribratia, kto bude určovať jeho smer. Ty budeš len ťahaná tým vytvoreným spodným prúdom.
Neživ v sebe tie negatívne pocity. Pretože tie sú výživou pre jedlo.
Bojuj a určite vyhráš. Ver mi. Dá sa poraziť nielen jedlo, ale aj strach z pribratia. Aj kilá navyše (od tvojej vysnívanej váhy) môžu byť zdrojom tvojho sebavedomia. Sebavedomie založené na vzhľade či štíhlosti môže byť pomíjivé. Ver mi, môžeš mať sebavedomie aj pri inej váhe ako je tvoj sen. To si len PPčkárky a svet vytvorili tento nezmysel, že žena s nadváhou stráca svoju hodnotu.
Držím palce. :)

moni1993

Ahoj, ja som bola na tom podobne ako ty a potom som pribrala naspäť kvôli okoliu a naozaj už skoro nikam nechodím, kvôli tomu, že som so sebou nespokojná a tak ako si písala, že čoho sa bojíš. Teraz sa snažím naspäť schudnúť. Možno nemusíš veľmi pribrať, len trochu, ale začať zdravšie jesť, viac výživnejšie(ovocie, orechy, chudé mäso s čerstvou zeleninou a tak), aby si nekolabovala a piť veľa vody. Že keď je toho málo aspoň nech ti to pomáha, nie ešte doráža ako keksy, čipsy, káva a pod. Aj na psychiku to možno pomôže. :)

sewie

recovery,

chapem tvoje pocity, aj do mna ludia radi kopali, pretoze ja som byvala to inteligentne, ale "skarede",baculate decko a neskor tinedzer. Ludia mi zavideli znamky a rozum a mstili sa mi za to tym ze si robili prdel z toho ako vyzeram...bola som stale dost sebavedoma napriek vsetkemu az kym sa vo mne cosi nezlomilo...a potom...bola som stihla a zrazu mi vsetci zavideli aj vzhlad...az dokym som to nepresvihla a moji skutocni priatelia a rodina sa zacali o mna hrozne bat...a ja? bola som k nim kruta...nevidela som ze sa o mna uprimne boja, myslela som si ze mi zavidia, ze zas chcu aby som bola nechutne tlste prasa (ktorym som nikdy ani vlastne nebola)...tolko nenavistnych emailom som napisala mame pocas leta v zahranici...ked na to teraz myslim chce sa mi plakat z toho ako som jej ublizovala:(((( tolko scen som robila svojim priatelom, a hlavne sebe...bola som zla, chladna voci svetu...kvoli nedostatku zivin ti klesnu v hlave iste chemicke latky a hormony a preto sa z teba stava akysi "odlud"...myslela som si ze som sebavedoma...ale v skutocnosti, som bola len kruta, surova...nieco cim som sa nikdy nemala stat...najhorsi moment bol, ked som zbadal pravdu, ked som sa videla na fotke a videla co a zo mna stalo...plakala som, lezala som na zemi a plakala...potom sa zdvihla a zacala bojovat...
vzdat sa anorexie a vychudnuteho tela je tazke...potrebujes vela podpory od ludi co ta miluju a hlaven od seba!...ak si myslis ze ti to uberie na sebavedomi, tak sa mylis...teraz ked prechadzam tazkym zivotnym obdobim, hovorim si-ty to zvladnes! ty si porazila ANOREXIU!! to znamena ze TY zvladnes vsetko!!! to mi dava silu!!! vsetci obdivuju ludi co sa vyhrabu z drog, co bojuju za zdravie! ten boj ti nesmie vziat sebavedomie! ten boj len dokaze ze si SILNA ODVAZNA UZASNA BYTOST! ktora vie co je v zivote podstatne!!!

recovery

ja citim nechut k zivotu, ale umriet netuzim...chcem zazit stastie, len ho stale hladam v roznych podobach a momentalne je tym stastim stihlost, nizka vaha, nejedenie ktore mi dava pocit sily...

do 16tich som bola stihla, az potom som pribrala z antikoncepcie a az do 20tky som bola o 15kil tazsia ako teraz. v podstate teraz vazim cca rovnako ako v 16tich, len s tym rozdielom, ze vyzeram chudsia-hadam aj zato ze som schudla po troch rokoch 15kil za dost kratky cas.

vcera ked som isla z prace, v autobuse sa mi vsetko tocilo, bolo mi zle a ked som prisla domov, musela som si lahnut-taka som bola vysilena... potom mi volal priatel (bol nieco vybavit) a sa ma pytal, ci ma zobudil a preco som spala, ci sa nieco deje atd. potom som este zaspala a ked som sa zobudila a citila sa rovnako zle, napadlo ma, ze si zmeriam glykemiu (kupila som si glukomer pre taketo pripady) a mala som 2,9 hned ma napadlo, ze sa musim nazrat, lebo zdochnem, a ze keby moje telo bolo o nieco slabsie u davno by som sa natiahla, ze som mala stastie... tak som rychlo volala priatelovi, ze kde mame cukor, tak mi povedal ale sa este spytal, ze preco. tak som mu povedala, ze mam hypoglykemiu, je mi zle uz od poobedia a nech dojde domov ze sa bojim ostat sama, a on mi povedal ze kupi cokoladu a ponahla sa domov...tak ked dosiel, som ju zjedla, plus som si ten cukor roztopila v mlieku a vypila som to. no a potom mi povedal, ze by som mala viac jest, lebo bud sa zrutim, alebo skolabujem, ze sa o mna boji...potom isiel robit maso s ryzou ale ja som mu povedala, ze nechcem to jest...

neviem, ci som schopna sa poucit. stale sa upinam na vahu, na ,,bodychecking" akoby som sa bala ze jedneho dna mrte rozkysnem... zcasti by som aj chcela aby mi prestali trcat kosti, ale na druhej strane mi ta postava vyhovuje, lebo zivim v sebe pocit, ze som sa zmenila, dokazala som schudnut, ziskala sebavedomie atd. tak nechcem o to prist...

keby sa dalo mat stale rovnake sebavedomie, aj pri vyssej vahe...lenze ja sa bojim, ze ked sa jedneho dna zobudim 55kilova, znova sa budem nenavidiet, znova budem mat pocit, ze som zranitelna, znova si budem vsetko pripustat, znova budem citliva atd. pretoze s kilami odisla aj moja osobnost, ktora sa zmenila od zakladov... a bojim sa, ze ked priberiem, znova budem ta stara ja... siva myska, nespolocenska, ticha, utiahnuta, uzkostna, placliva, depresivna... a to je ten dovod preco nechcem pribrat

lombardo1981

Pohŕdanie je silná negatívna emócia, ktorá sa často vracia. Tak bacha na to.
Mám pocit, že to svojim správaním teraz svetu všetko vraciaš. Bez rozdielu, bez uváženia, s predsudkami. Ale to nie je cesta. Toto ťa zničí a celkom stiahne dolu. Neviem, možno sa niekomu snažíš dokázať, že ti ublížil. Či sa niekomu konkrétnemu pomstiť.
Poviem ti, čo ma život naučil. To, ako sa teraz cítiš, je tvoje rozhodnutie. Nikoho iného.To, že si ho urobila na základe nejakých skúseností je jedna vec. Ale rozhodla si sa v ňom zotrvať. Rozhodla si sa vyživovať svoju samoľútosť. Ale ak z nej urobíš niečo výnimočné a postavíš na nej svoju dôležitosť...
V mnohých veciach mi pripomínaš mňa. Tiež som spoločnosť nenávidela. Tiež sa nikdy ku mne nesprávala (a občas ešte nespráva) ako ku človeku. Zažila som dosť sra*iek, ktoré ma formovali. Preto ti to napíšem ešte raz. Nezaslúžiš si tie negatívne pocity. Áno, potrebuješ ich. Pretože bez nich by tvoja nenávisť a pohŕdanie neboli také intenzívne. Dávajú ti dôvod a aj pocity, po ktorých bažíš. Lenže pokiaľ ich neustále živiť, nikdy sa nezbavíš PPP. Sú jedno.
Ale jeden rozdiel medzi nami je. Ja som najviac nenávidela svoj život. Nepotrebovala som ho. Nie ľudí. A jedlo predstavovalo život.

Textová Inzercia

Zapper | Fscan - revolučné prístroje

Rieši príčinu väčšiny zdravotných problémov. Záruka kvality a profesionálna podpora zdarma. Môžete ho mať doma aj vy!

Investujte do svojho zdravia

Frekvenčná metóda - rýchla pomoc ku zdraviu! Na všetky vírusy, baktérie, pliesne a parazitov.

Fresh - pre zdravie zamestnancov.

Služba pre firmy, ktorým záleží na zdraví svojich zamestnancov. Objednajte hneď!

Máte problém s erekciou?

Erexus vyrieši váš problém! Náhrada liekov založená na prírodnej receptúre bez lekárskeho predpisu s extra silou!

Správca siete - SANDING

Správa firemných počitačov. Bratislava a okolie.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Chcem konecne zacat zit! - Fórum - ZDRAVIE.sk