V apríli diagnostikovali maminke rakovinu. O tri mesiace neskor som už vybavola pohreb.
Den ked mi oznamila, ze ma rakovinu som si myslela, ze sa mi zrutil svet ale ten sa zrutil naplno az o tie tri mesiace.
Maminka nevedela celu pravdu o jej diagnoze, nemala som to srdce jej to povedat a vedela som, ze keby to vedela totalne by to vzdala. Preto som jej vravela len veci najnutnejsie a ona mala chut bojovat, zit, ist sa prejst do zahrady ci navarit obed.Tak strasne chcela zit a dozit sa svojho vnucata, ktore sme jej slubili s priatelom.
Maminka vsak zomrela a moj svet za zrutil a ja neviem ako mam dalej zit. Ja vobec neviem ako dalej zit. Ona bola ja a ja som bola ona. Od narodenia nerozlucna dvojka. Dokazali sme kazdy den spolu volat aj 3 hodiny kym este nebyvala u nas. Proste mama, kamoska proste moje vsetko.
Bola som pri nej ked sa to stalo. Bohu dakujem ze som tam mohla byt, ze nebola sama ale neviem to spracovat co som videla a citila. Ked som hore aj ked spim stale sa mi kazeta pretaca na moment ked mi volala ze ma rakovinu, na nase prve objatie, vsetky udalosti, ktore nam pripravilo slovenske zdravotnictvo az po ten moment.
Som absolutne mimo. Su to dva mesiace ale som natom asi cim dalej tym horsie. A dostavam panicky strach z rakoviny. Ked ma nieco pichce,trhne az mi vlasy dupkom stoja a strach ma ovlada.
Ak ste niekto nieco podobne prezili ako ste zacali zit.
Dakujem
