Spoznala som jedného veľmi milého chlapca na VŠ, od prvého dňa sme v kontakte, už sme boli aj na takom menšom rande a stále si vypisujeme jeden o druhom len pekne veci.
Tento chlapec je však po ťažkej nehode a kóme, má kopu zdrav. problémov, navyše polku tela má mimo. Ale toto pre mňa NIE je vôbec problémom.
Predtým, než sa mu to stalo, to bol typický playboy a synáčik z bohatej rodiny, striedal baby, podvádzal, pil, fetoval, k čomu sa mi aj priznal. Verím a vidím, že sa zmenil k lepšiemu, avšak vadí mi, ako sám seba pomenováva kripel, zťp, invalid a pod. Vôbec neviem ako mám na to reagovať, nie je mi to príjemné.
Je zlatý a veľmi sa mi páči, ale niekedy mám pocit, že mi nerozumie a že sa k sebe nehodíme.
Ja nie som z bohatej rodiny ako on. Žijeme roky z rúk do úst, rodičia sú rozvedení, mama sa pri malej sestre nevie zamestnať a otec platí z 2000€ 450 výživné, je v zahraničí a nemá o nás záujem. Ten chlapec je v niektorých materiálnych veciach fajnovka a ja som rada, že jeme.
On to má momentálne fakt ťažké s tým zdravím, ale myslím, že robí veľké pokroky, má silnú vôľu. Má na liečbu dostatok financií, no a jeho rodičia a on majú diametrálne iné príjmy.
Nie som zlatokopka, chcem v prvom rade, aby chlapec nebol horenos a aby ma mal rad, chápal ma.
Mám ho rada, ale jeho rodičia by si pre neho asi predstavovali inú nevestu, t.j. z iných pomerov. Prešla som šialenými vecami a on by ich len ťažko pochopil.
Preto som z toho zmätená, neviem ako by som z toho aj vycúvala. No ja ani nechcem vycúvať. Ked ho nevidím, tak mi chýba. Ale keď ho vidím, tak hneď vidím tie rozdiely. Neviem, čo robiť :/
