Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Diskusia: Ako sa zbaviť strachu?

Príspevok v téme: Ako sa zbaviť strachu?
mario01471

Ahojte ,vie mi niekto pomôcť ohľadom sociofobie ?
Ked som s rodinou je všetko v pohode ale ked si mám niečo vypýtať v reštauracii alebo vidím veľa neznámich ľudí tak sa celý roztrasiem ,srdce mi ide na plné obrátky a najradšej by som niekde utiekol ... u doktora tiež a ked mi ide merať tlak už sa smejem lebo viem že bude vysoký a potom ma dopuje s liekmi.
A to isté sa mi stava v práci stačí že vedúci prejde okolo mňa a ja sa hned roztrasiem .
V poslednej dobe sa to zhoršuje lebo nemám ako vypnúť moj celý kolobeh je práca,doma pozriem nejaký serial , isť spať ... a ešte robím na zmeny tak mi moc času nezostáva a cez vikend nemám poriadne čo robiť . Sem-tam vybehnem niekde do baru ale vždy si tam pripadám ako 5koleso u voza , z kamarátov sa stali známi a vlastne si už nemáme ani čo povedať a ked vidim na FB kde všade chodia a ja sedím doma vie ma to iba rozčúliť .Chýba mi proste partia a kedže som odmalička hanblivec ťažko si niekoho najdem ...
Potom sa uzatváram do seba hladam na sebe chyby a robím si okolo seba neviditelné steny.

Cliattsi

Gratulujem ti, že to vyšlo s klientmi viac menej. A som rád, že nemáš s nimi veľké problémy . Ten jeden prípad je len dôkazom, že nie všetko je dokonalé. Neviem, prečo sa to stalo. Pri panickom ataku, ak by to bol on, je určite dôležité to hlboké dýchanie.

„------- A prišla som na to, že veľký problém, čo je asi aj príčinou tej depresie je nízke sebavedomie.“
-lenže tu je aj to, čo si písala, že máš nízke sebavedomie, mocsme sa k tomu myslím, nedopátrali a už si aj ty človek, ktorému poradím knihy:
Alice Miller – Dětství je drama, ďalšia kniha je Drama nadaného dítěte – tá mi pripadá, ako keby bola to isté, ibaže aktualizovaná verzia knihy Dětství je drama (knihy sú v knižniciach, myslím že už sa nepredávajú, ale je to psychoanalytička, čo ich napísala, preto ak máš záujem, tak to treba čítať pomaly, aby si porozumela obsahu. Je to náročné aj pre mňa (a zdá sa mi, že aj tá kniha je tak zvláštne preložená, možno sa mi to len zdá), ale ja hľadám teraz sám seba, preto to aj čítam)

...... Moc si neverím...
- Ide preto o to, či ťa tvoja mama za niečo neustále nekritizuje a nediktuje ti, čo máš robiť. Nemáš náhodou pocit, ako keby si nežila svoj život, ale niekoho iného? Ako keby bol nenaplnený? Odpoveď by si mohla nájsť v tej knihe Dětství je drama. A ja ju tam pomaličky nachádzam.
Nie som proste moc sám sebou, ale zlepšilo sa to.
Odpoveďou môže byť to, že ťa neprijala mama takú aká si a len to dávala rôzne príkazy a zákazy a hovorila ti, čo máš robiť bez toho, aby si ty mala nejaký názor. A až potom, keď si ty splnila to, čo ona po tebe chcela, ti dala svoju lásku. A na tomto ťa ona vychovávala. A to nie je moc dobré. NEBOLA SI PODĽA MŇA PRIJATÁ TAKÁ AKÁ SI.
Ešte ti možno prospeje aj jeden môj dlhý príspevok :-), ktorý som ja napísal jednej pani dnes: www.zdravie.sk

Anhedóniu riešim tu www.zdravie.sk , a tiež sa teba chcem opýtať, viem, že nemáš veľa času, Chcem ísť na taký ten kurz, ale len vtedy, keď si celú stránku preložím a chcel som sa ťa opýtať, že keby som mal s nejakými frázami problémy, či by si mi vedela poradiť to preložiť, lebo to budem podľa Google a slovníka prekladať. Ja by som ti to napísal sem na fórum, čomu by som nerozumel. Tá pani sa venuje, podľa toho čo som si letmo prečítal, výskumu anhedónie a je za tým niečo s dopamínom v mozgu (neurotransmiter).
Ešte sa učím aj kvôli cudzincom, s ktorými sa stretávam, aby som si s nimi mohol lepšie rozumieť, po anglicky, aspoň základy. Ale pri nechuti do života je to o to náročnejšie, celé učenie.
Inak ak by som to aj prežil do slovenčiny celé, možno by som urobil aj nejakú stránku o tom, ak by sa dalo. ALE možno, lebo veľa z tých mojich plánov nevyšlo. Ale tiež by som to asi konzultoval s tou pani, či to môžem dať niekde preložené, ak by tam boli autorské práva.
Inak tento problém mňa trápi od mojich 7 rokov. Ale uvažujem ísť psychológovi niekedy, lenže po tom, čo stretávam niektorých ľudí, čo to študujú, dosť pochybujem o schopnostiach“ niektorých psychológov a viac sa spolieham na svoj rozum. Inak by som ani teraz nepísal o anhedónii.
Ahoj

Mayaaaa24

Aj tebe všetko dobré do nového roku Cliattsi :)
Mám kamarátky ktoré mám rada a o ktoré sa zaujímam a trápi ma, keď majú problémy, ale o cudzích sa až tak nezaujímam, nemám moc chuť sa socializovať ani vyhľadávať nové kontakty. Aj keď mi to občas kolíše, že keď som doma tak rozmýšľam, že by bolo fajn mať niekoho na blízku s kým by som šla na chvíľu von, ale keď mám možnosť sa s niekým reálne zoznámiť napr. v práci tak ma to ani nenapadne.
Inak na tu depresiu som si kúpila nejaké knihy v pozitívnom zmýšľaní a trochu mi to pomáha, len tá depresia je očividne silnejšia lebo nenapredujem tak ako by som chcela. Tam kde ja vidím len prekážky a stále myslím negatívne ma až prekvapuje ako to iní vnímajú v pozitívnom smere. Rodina mi vyčíta, že som až moc negatívna, lebo v nových príležitostiach vidím len prekážky. A prišla som na to, že veľký problém, čo je asi aj príčinou tej depresie je nízke sebavedomie. Moc si neverím a preto sa aj často podceňujem, nerobím nič lebo viem, že to nemá zmysel, stále je niekto lepší ako ja, vyhodia ma z práce pre neschopnosť a takéto myšlienky, ale o tom sme sa už bavili, takže ako si mi písal musím sa prijať taká aká som aj s chybami a nečakať hneď veľké veci. Na tom ešte stále pracujem.
A už som vybavovala aj ľudí, teda mala som už "klientov" a šlo to dobre, len jedno posedenie trvalo až príliš dlho a prišlo mi zrazu nevoľno a chcela som doslova ujsť z miestnosti, tak neviem, či sa u mňa neprejavuje nejaká forma paniky. Dúfam, že nie. Ale dosť ma to vystrašilo, inak nemám s ľuďmi veľké problémy.
Tú nechuť do života by som naozaj chcela liečiť, aj keď neviem či je to u mňa až také kritické ale keď sa zamyslím tak skutočne neviem, čo mi robí radosť. Akoby som sa nútila do všetkého.
Zaujímavý článok a ty si to skúšal? poslať jej mail? Asi to urobím, za to nič nedám. Ďakujem za tip.

Cliattsi

Téma je NECHUŤ DO ŽIVOTA A JEJ LIEČBA
Majka, keď vieš dobre po anglicky, skús sa pozrieť sem:
Ja sa to pokúsim s Google prekladačom preložiť.

O čo tu asi ide? Ide o ten pocit, keď nemáš chuť do života a ako sa z toho dostať. Nevim, či som to dobre odhadol, ale mal by to byť nejaký emailový kurz. Ak by to aj niekoho iného zaujímalo, bol by som rád, keby ste mi dali vedieť. Ide o nechuť do života, keď vás nič nebaví a už ani sa neviete radovať z aktivít, smejete sa nasilu a je možné, ak si mladý človek, že len ležíš v posteli cez prázdniny a ani nevieš, čo si začať. Do všetkého sa musíš dokopať. Nemáš energie do života a nevyhľadávaš ani veľmi kontakty s ľuďmi, Taký je aj mj problém, volá sa to anhedonia a zaoberám sa liečbou toho ako amatér – bez pomoci lekárov.
Anhedónia je stav, keĎ SA NEVIE Človek poriadne radovať z ničoho a nepociťuje už ani city k ostatným ľuďom. Je to opakom Hedonistov – Ľudí, ktorí majú radi život a môže sa stať, že anhedonista aj môže závidieť týmto ľuďom. Veľa ľudí túto svoju diagnózu nepozná, lebo sa nedostanú k takým informáciám, ktoré opisujú túto „chorobu“, k akým som sa dostal ja. Má na to vplyv prísna výchova rodičov, ale aj depresie a iné psychické poruchy, napr. schizofrénia. Zaujíma ma to, preto ak niekto sa v tomto nájde, bol by som rád, keby sa mi ozval a nehanbil sa za to. Díky. Ja nikoho odsudzovať nebudem, ani sa vysmievať :-) . Takže žiadne strachy netreba mať.

Mário, si tu aj ty, ako sa ti darí?

Cliattsi

Téma je NECHUŤ DO ŽIVOTA A JEJ LIEČBA
Majka, keď vieš dobre po anglicky, skús sa pozrieť sem:
Ja sa to pokúsim s Google prekladačom preložiť.

O čo tu asi ide? Ide o ten pocit, keď nemáš chuť do života a ako sa z toho dostať. Nevim, či som to dobre odhadol, ale mal by to byť nejaký emailový kurz. Ak by to aj niekoho iného zaujímalo, bol by som rád, keby ste mi dali vedieť. Ide o nechuť do života, keď vás nič nebaví a už ani sa neviete radovať z aktivít, smejete sa nasilu a je možné, ak si mladý človek, že len ležíš v posteli cez prázdniny a ani nevieš, čo si začať. Do všetkého sa musíš dokopať. Nemáš energie do života a nevyhľadávaš ani veľmi kontakty s ľuďmi, Taký je aj mj problém, volá sa to anhedonia a zaoberám sa liečbou toho ako amatér – bez pomoci lekárov.
Anhedónia je stav, keĎ SA NEVIE Človek poriadne radovať z ničoho a nepociťuje už ani city k ostatným ľuďom. Je to opakom Hedonistov – Ľudí, ktorí majú radi život a môže sa stať, že anhedonista aj môže závidieť týmto ľuďom. Veľa ľudí túto svoju diagnózu nepozná, lebo sa nedostanú k takým informáciám, ktoré opisujú túto „chorobu“, k akým som sa dostal ja. Má na to vplyv prísna výchova rodičov, ale aj depresie a iné psychické poruchy, napr. schizofrénia. Zaujíma ma to, preto ak niekto sa v tomto nájde, bol by som rád, keby sa mi ozval a nehanbil sa za to. Díky. Ja nikoho odsudzovať nebudem, ani sa vysmievať :-) . Takže žiadne strachy netreba mať.

Mário, si tu aj ty, ako sa ti darí?

Cliattsi

Díky Maja, som rád, že si mi napísala, všetko naj v novom roku, nech sa darí a nech všetko beží tak ako má. Píšem ti postupne dlhší príspevok, preto to nechcem dávať po kúskoch, takteraz iba takto v krátkosti:
Netušil som absolútne, že už ani ty nič necítiš k ľuďom, fakt som nečakal a ani sme doteraz o tom nepísali. No, ale je to fakt. Farmakologické riešenie je podanie antidepresíva s aglomelatínom. Tuším som to aj písal. Nefarmakologické asi ani neexistuje oficiálne potvrdené, ale myslím si, že by ti ľudia mali dať najavo, že ťa majú radi a ty to musíš pocítiť, nie tých ľudí spochybňovať ....už som o tom aj zčasti písal. Depresia je niečo ako smrť, ale ty sa musíš naučiť, ako ŽIŤ. Nemám veľa času na písanie, ale dúfam, že to nejako dám dokopy. Inak aj cez Vianoce som mohol, ale sa mi veru nechcelo do ničoho. Zrazu dovtedy do roboty a potom človek už ani nechce robiť to, čo chcel pôvodne robiť. Asi tak zatiaľ.

Ak chceš, tak si prečítaj, čo som napísal jednému chalanovi, ktorý má depresiu, ibaže on pociťuje tlak na hrudi, ale ty to nemáš, aspoň si tak písala. Aspoň mi pripadá odlišný prípad od teba, ale má so mnou niektoré vlastnosti v depresii spoločné so mnou, keď som ju ja mal na rozdiel od teba, keď si ťa porovnám so mnou. Ale dostaneme sa dúfam k tomu. Zatiaľ ahoj, pekný deň

Stránka www.zdravie.sk

Cliattsi

Díky Maja, som rád, že si mi napísala, všetko naj v novom roku, nech sa darí a nech všetko beží tak ako má. Píšem ti postupne dlhší príspevok, preto to nechcem dávať po kúskoch, takteraz iba takto v krátkosti:
Netušil som absolútne, že už ani ty nič necítiš k ľuďom, fakt som nečakal a ani sme doteraz o tom nepísali. No, ale je to fakt. Farmakologické riešenie je podanie antidepresíva s aglomelatínom. Tuším som to aj písal. Nefarmakologické asi ani neexistuje oficiálne potvrdené, ale myslím si, že by ti ľudia mali dať najavo, že ťa majú radi a ty to musíš pocítiť, nie tých ľudí spochybňovať ....už som o tom aj zčasti písal. Depresia je niečo ako smrť, ale ty sa musíš naučiť, ako ŽIŤ. Nemám veľa času na písanie, ale dúfam, že to nejako dám dokopy. Inak aj cez Vianoce som mohol, ale sa mi veru nechcelo do ničoho. Zrazu dovtedy do roboty a potom človek už ani nechce robiť to, čo chcel pôvodne robiť. Asi tak zatiaľ.

Ak chceš, tak si prečítaj, čo som napísal jednému chalanovi, ktorý má depresiu, ibaže on pociťuje tlak na hrudi, ale ty to nemáš, aspoň si tak písala. Aspoň mi pripadá odlišný prípad od teba, ale má so mnou niektoré vlastnosti v depresii spoločné so mnou, keď som ju ja mal na rozdiel od teba, keď si ťa porovnám so mnou. Ale dostaneme sa dúfam k tomu. Zatiaľ ahoj, pekný deň

Stránka www.zdravie.sk

Mayaaaa24

Ahoj Cliattsi, musím sa priznať, že to čo si mi napísal ma dojalo. Mala som tieto týždne dosť ťažké, takže keď som si to prečítala tak mi slzy vyhŕkli. Ďakujem. Musím povedať, že tiež ťa mám rada (za to, že mi pomáhaš a posúvaš ma ďalej). Ďakujem ti za rady, budem sa nimi riadiť v správnych chvilách. Myslím, že si dobrý človek, keď sa takto snažíš pomôcť aj cudzím ľuďom na tomto fóre.
Prečítala som si to s tými anjelmi, čo si písal a keď sa nad tým zamyslím, zažila som teraz niečo podobné. Išla som z roboty, zahĺbená v myšlienkach som sa postavila na zástavku autobusu. Bola tam žena asi o pár rokov staršia ako ja a povedala mi presne to, čo som potrebovala počuť. Sama sa začala so mnou rozprávať, rozprávali sme sa kým sme čakali na autobus a ona mi zrazu povedala niečo o ľuďoch, už neviem ako to znelo, niečo že človek musí vydržať aj prácu s nimi ak chce vôbec nejakú prácu mať a mňa to tak povzbudilo. Napadlo ma koľko je takých ľudí, čo musí pracovať aj s horšími situáciami, len preto, lebo chce mať prácu a to ho poháňa ďalej a interakciu s nimi si príliš k srdcu neberie. Neviem, či si ma pochopil, ale jednoducho ma to, čo povedala tak zasiahlo, že má pravdu. Že musím bojovať a nesmiem sa ich báť a musím ich brať ako prácu. Vybaviť a zabudnúť.
Nemala som problém s ňou komunikovať, začínam rozmýšľať, že moja sociálna fóbia alebo akákoľvek fóbia súvisí iba zo strachom zo strachu, ktorý som si sama vytvorila, lebo si všímam, že mne inak nevadí s ľuďmi komunikovať, mám rada, keď sa mi niekto prihovorí. A začala som o tom premýšľať, že čoho sa ja vlastne bojím a prišla som na to, že sa vlastne bojím iba nahnevaných ľudí, že budú po mne kričať a že to nezvládnem. To je to čoho sa ja bojím, tu je ten môj strach. Takže ja sa nebojím s ľuďmi komunikovať ale bojím sa, že na mňa nakričia a že to nezvládnem, že sa rozplačem a že ma budú kolegyne ohovárať, alebo ľudia, čo ma uvidia plakať. Vieš, ja uznávam, že si dokázal plakať aj pred kolegami, ale v ženskom kolektíve, kde sa stále len ohovárajú, je to pre mňa nočná mora. Viem, že by som sa mala nad to povzniesť a neriešiť to dopredu a povedať si, že keď to príde tak to nezmením, len je to ťažké a preto sama so sebou bojujem. Len, čím viac bojujem s tou mojou citlivosťou tým je to horšie. Asi mi v tomto moc nepomôžeš, musím si v hlave asi sama tento problém nejako utriediť a povedať si, že keď sa rozplačem tak to nezmením, stane sa to a vrátiť sa to nedá. Len to ešte musím prijať a hlavne prijať seba, že som taká precitlivená.
Ďakujem ti za rady, všetko som si prečítala a budem sa snažiť využívať aj tie asertívne práva. Musím sa akosi zoceliť a vytvoriť si nejakú bariéru proti takýmto ľuďom.
Začala som čítať aj jednu pozitívnu knihu (volá sa Pozitívne myslenie nebolí) a pomáha mi, lebo je tam veľmi dobre napísané, že človek by sa nemal zaoberať minulosťou (zatiaľ som len na začiatku, som zvedavá čo píše o budúcnosti) a nevracať sa k nej a nebodaj k nej priraďovať aj nejaké emócie, lebo že už ide iba o spomienku a tak to aj vnímať. A skutočne mi to pomáha, pretože ja som taká asi ako ty, že sa tiež dosť vŕtam v minulosti, spomínam iba na tie moje trapasy, na moje chyby a všetko negatívne rozoberám až tak, že sa mi pritom sťahuje žalúdok. Teraz sa to snažím vnímať, len ako spomienky nepriraďujem už k tomu žiadne emócie. Teda, nie je to ľahké, ale keď si človek uvedomí, že ide iba o spomienku tak ma obalí až taký pokoj. Takže to vyskúšaj, možno ti to tiež pomôže.
A asi sa neodvážim ľudí pýtať prečo sú šťastní, lebo ako píšeš, rozplačem sa. To je ta moja citlivosť. Nedokážem to.
A rovnako som citovo otupená. Keď ma aj kamarátky objímajú alebo rodičia, tak necítim nič. Navyše to nemám rada. A nikdy som nikomu nepovedala, že ho ľúbim. Ani rodičom, nikomu. Som schopná to len napísať ale nikdy by som to zo seba reálne nedostala. Jasné, že ich mám rada, a zložilo by ma keby sa im niečo stalo, ale to je tak všetko. Ja moc na citové prejavy nie som.
Šťastné a veselé aj tebe a ostatným. To si pekne napísal a máš pravdu. Strach z neprijatia je dosť silný aj u mňa v novej práci. Za každú cenu chcem aby ma mali všetci radi, aby boli so mnou spokojní a hovorili aká som šikovná a keď sa mi to nedarí tak som nešťastná a tu je to čo si mi aj písal, že netreba mať na seba vysoké nároky a byť radšej sám sebou a začínam to aj aplikovať. Prestáva mi záležať na tom, čo si o mne pomyslia a musím sa priznať, že už necítim taký nátlak na seba a je to oveľa lepšie, takže ti ďakujem, že si mi to napísal, lebo som mala na seba naozaj vysoké nároky a za každú chybu som sa išla rozplakať a pritom keby si vedel koľko chýb tam oni narobia a idú ďalej. Musím poľaviť a uvedomiť si, že neomylný je každý. Normálne sa cítim lepšie keď ti to píšem :)
Takže vďaka Cliattsi, teraz som si uvedomila, že pravdepodobne si aj ty môj anjel :) nemyslím to nijako divne, ale asi mi ťa tiež niekto poslal :)

Cliattsi

Všetkým, čo toto čítajú želám, aby ste si našli cestu k ľuďom a ľudia k vám, aby ste, ak sa dá zmenili postoje k iným ľuďom a k sebe, lebo tam je cesta k tomu, aby ste sa tu mohli cítiť o niečo lepšie. Ja hľadám týmto spôsobom, možno to nie je také ideálne, ako by som chcel, ale je to lepšie. Veľa vecí môžeme zmeniť už len tým, keď sa nad daným problémom zamyslíme z iného uhla pohľadu. Dnes je čas Vianoc, tak by bolo vhod, ak máme na to odvahu, ak ju potrebujeme, sa mohli viac porozprávať o živote s ľuďmi, s ktorými sme si moc nerozumeli. Dávam sem len radu, že nepozerajte príliš na čo by na to iní povedali. V tom je ten strach. Strach pred tým, čo si budú iní myslieť. A tento strach býva dosť silný, mám ho aj ja a pracujem s ním, ale chcel som povedať, že keď vám tento bude brániť v tom, aby ste realizovali svoje predstavy v živote, ktoré cítite, že ich chcete zrealizovať. Viem , že je to dosť ťažké, ale práve tento druh strachu vám môže zabrániť v tom, aby ste boli viac tým, kým by ste naozaj chceli byť... Aj keď vo veľa situáciách pomáha vyhnúť sa životným "prekážkam". Vo veľa situáciách som zistil, že sa bojím práve toho, čo si iní, pomyslia, že ma medzi seba neprijmú a pod. Chcem vám odkázať, že každý z tých ľudí, okolo ktorých prejdete , keď idete po ulici, si žije ten svoj život. Buď podľa seba, alebo podľa iných. Alebo sú to vlastne ako keby 2 polarity, ktoré vlastne ani moc neexistujú (aspoň si to myslím, nie som odborník), nie je medzi tým zreteľná hranica. Je na nás, ako sa rozhodneme v ktorej situácii zachovať. Ale jedno som ja sám zistil , že čím viac budem ja sám sebou a premôžem sa tak sa mi zdá, že o to viac som človekom takým, akým by som chcel byť. ľudia ma teraz viacej poznajú a skôr vedia, čo som zač. Je mi jasné, že sa budú šíriť klebety a tak. Ale je to súčasť života. Nikto nie je dokonalý, nie som síce veštec, ale myslím si, že nikdy nebude. Želám vám na Vianoce vlastne ani neviem, čo konkrétne, ale aby ste jednoducho povedané boli viacej sami sebou, aj keď to nie je veľakrát ľahké... Ak existuje ten boh, alebo nejaká iná sila, tak nech vám v tom pomôže :-). Ale myslím si, že ak naozaj budete úprimne chcieť zmeniť sa, tak niekto za vami stáť bude. Keď sa vám bude triasť hlas, nehanbite sa za to a povedzte, ak už ste začali hovoriť, to, čo naozaj chcete. Prijmite samých seba, akí ste, ale ak sa chcete zlepšiť, tak sa zlepšujte, ale nechcite úspechy za každú cenu a nepovyšujte sa nad ostatných. To sú len také základné rady. Sociálna fóbia je strach z ľudí a tento strach nám báni prejaveniu sa. A mne aj dosť ľuďom to dosť vadí, preto tu bývajú často témy na tento problém. Ja sa tým tak trochu zaoberám. Mne pomáha jedna myšlienka, keď tak premýšľam, že ja predsa som súčasťou týchto ľudí, ktorí sú tu okolo mňa a aj keď si myslím, že som možno pre tých ľudí nezaujímavý, pokúsim sa hovoriť o sebe a možno ma niektorí z tých ľudí, voči ktorým mám predsudky pochopia. Niektorí áno, niektorí nie. Ale za všetkým je strach z neprijatia. A zistil som, že mnohých z nás v tomto ovplyvňujú aj rodičia svojou niekedy prísnou výchovou, aby si o nás druhí nemysleli nič zlé, aby sme sa im páčili, Ale ako každý z vás asi vie, že toto sa predsa nedá dosiahnuť.
Výchova vás ovplyvní a ani možno ani netušíte a vaše správanie je častokrát odrazom tejto výchovy......
A dôvod, prečo rodičia takto vychovávajú svoje deti, že zasa ich strach o to, aby sa im nič nestalo. Pokiaľ som mal na mysli výchovu, tak je tam prílišný dôraz na to, aby ste boli dobre oblečení, nosili dobré známky, aby vás iní ľudia neohovárali, lebo je to vraj zlé (toto nechcem moc rozvíjať a netvrdím, že je to dobré - alebo proste nemôžem zas všetko hodiť do jedného vreca), všelijaké zákazy, posudzovanie, odsudzovanie, hodnotenie toho, čo robíte, ako to robíte a rady, ako by ste to mali robiť, lebo len oni majú pravdu.
Ja som to zistil, keď som bol o hodne starší, že je tam aj tento vplyv. ...a proste tak. ,,,,No snáď asi stačilo. Pekné vianoce a sústme niečo aj my sami urobiť, aby boli ešte krajšie, ak sa dá.... :-)

Cliattsi

Pre Majku, kontrolOra, Mesačného princa, aj ostatných
Pôvodne to bolo napísané 13.12, ale dávam to až teraz sem 16.12:, lebo bolo viac problémov, technických, časových, aj iných. Niečo som pridal aj 16.12. :)

Majka, chcem ti týmto povedať, že ťa mám rád, som rád že tu žiješ, že ťa milujem (– ale nemyslím to tak, že by som ťa chcel mať na nejaký blízky vzťah, akože by som bol do teba zaľúbený, alebo tak) , že mi záleží na tom, aby si sa tu mala dobre, aby si mala raz radosť zo života, aby si ju mohla dostávať, aby si dostala podporu od ľudí, lebo ju potrebuješ. Ak nevie o tvojom terajšom smútku naozaj nikto , iba tí ľudia z internetu, tak chcem, aby si vedela, že je tu niekto pri tebe, komu na tebe naozaj záleží a berie ťa takú aká si.

Myslím si, že je takých ľudí viac, ale ja chcem byť ten, kto ti to dá takto najavo, aby si o tom vedela. Ešte som to asi nikdy nikomu nepovedal vzhľadom na svoju povahu a moju dlhodobý problém necítiť city voči ostatným ľuďom (predpokladám, že ide na 95% o diagnózu anhedónia WWW: zivot.cas.sk ). Ale dnes 13.12.2015 som zažil niečo, čo som ešte nezažil. Bol som od rána v práci a rozmýšľal som nad životom (tak ako obvykle, už je to aj moja záľuba). Hľadal som odpovede hlavne na otázky, v čom spočíva hodnota človeka. Už dlhšie som dospel k názoru, že hodnoty spočíva v tom, že proste si, a je jedno, aký si človek, ale proste si (čiže ja hovorím o sebe: Moja hodnota spočíva práve v tom, že som) a to je tá hodnota. Podľa tohto žijem. Ale zrovna dnes som si spravil hlbšiu analýzu toho, či to tak je a opýtal som sa seba, čo je to, že som? Stačí mi na to aby som bol hodnotný povedať len toľko, že existujem, teda som? Potom som sa zamyslel nad vzťahmi, kvôli čomu fungujú (prečo a ako) a dospel som, že hodnotu človeka zvyšuje (ak netvorí) to, ak niekomu na tebe naozaj záleží a dá ti to vedieť. Toto, čo som teraz napísal tie posledné vety, naozaj sedí na mňa. úplne som sa totiž odrezal od ľudí, vykašľal na nich a povedal som, si, že ja si spravím všetko sám aj bez nich a že ľudí nepotrebujem. Stal sa zo mňa samotár, individualista a tiež som odmietal city, ktoré mi prejavovala moja matka, keď som bol malý, keď ma bila remeňom niekedy, lebo sa mi to nepáčilo vzhľadom na to, že ma hladkala a hovorila mi : „Ty si môj miláčik“. A aj tento môj vzťah k matke (ktorá sa o mňa inak starala, ale niekedy strašne vybuchla a mlátila ma remeňom, lebo je taká povaha, keď som niečo vyviedol a pod...) sa neskôr podpísal pod to, že som postupne strácal pocit cítiť radosť zo života a nemám ani teraz chuť dlhodobo udržiavať s niekým vzťahy. lebo som sa postupne akoby emocionálne odpútal od ľudí. A podpísali sa pod to zrejme aj moji spolužiaci, ktorí ma trocha šikanovali na ZŠ a vysmievali sa mi, za to, aký som – toto všetko ovplyvnilo môj život. Ale tom už nechcem písať.
A ešte jedna veta z psychologickej knižky, ktorej už neviem meno: To, ako sa matka zachová k deťaťu v útlom veku neskôr ovplyvní vytváranie vzťahov toho dieťaťa v dospelosti s inými ľuďmi. A preto sa môže stať, že človek ktorý nepocítil lásku od matky môže mať problémy s budovaním vzťahov v dospelosti...tak to platí na mňa. Otázka by mohla byť., či aj na teba, ale ak echceš, nemusíš odpovedať a ja sui myslím, že teba sa to netýka :-).

Čo sa mi ale stalo dnes? Kopa vecí, ktoré som nečakal, zrovna asi tak ako si ty nečakala to, čo si si hore na začiatku prečítala. Došiel som dnes úvahami proste na to, že možno preto NIE SOM TAKÝ ŠŤASTNÝ, LEBO MI NIKTO NEPOVEDAL, ŽE MA MÁ RÁD A ŽE MU NA MNE ZÁLEŽÍ A ROVNAKO AJ PRETO, ŽE JA SOM TOTO NIKOMU NEPOVEDAL. Už som ani od nikoho neprijímal pozitívne emócie, radosť ostatných ma nechytá, nemám v sebe energiu, neviem ju prijať od ostatných (kontrolOr, dúfam, že to čítaš aj ty, lebo si myslím, že aj teba sa to týka), rovnako ani keď ma moja kamarátka pred 2 mesiacmi objala, nič som necítil, ani teraz by som nič necítil, je to ako keby taká citová otupenosť. Chýba mi proste, aby mi niekto jednoducho povedal „Mám ťa rád“ a myslel to aj vážne, alebo mi proste dal najavo, že mu na mne záleží. Podľa všetkého ty toto nemáš čo ja, ale len aby si vedela. Ale to, čo som čítal ja o depresiách, býva tento problém, pridružený k depresii, preto sa trochu bojím, aby sa to aj tebe nestalo. Jednoducho povedané niekto by pri tebe mal v živote byť, kto by ťa podržal aj teraz, je preto dobré, aby si sa niekomu zdôverila. Ak si nevieš nikoho nájsť a budeš strašne zúfalá, jednoducho vyskúšaj to, čo som urobil ja – vyjdi do ulice a polož jednému človeku, ktorého si náhodne vyberieš napr. Dobrý deň / ahoj, chcem sa ťa/a vás opýtať, čo si myslíte/š, čo robí človeka šťastného? On/a sa bude na teba prekvapene pozerať. To určite očakávaj, lebo je to moment prekvapenia, to nebude nikto čakať. Človek bude ticho a potom ty zas povedz,: „Viete/Vieš, preto sa vás/ťa pýtam, lebo ja nie som šťastná a potrebovala by som poradiť od vás, ako zmeniť, aby som mohla byť šťastná“. Ak sa pri tom rozplačeš, nevadí, je to cudzí človek, nepozná ťa a ak mu bude na tebe záležať, tak ťa upokojí a možno poradí. A ty potom ľahšie rozpovieš tvoj príbeh, čo sa ti stalo a tak ďalej....potom ti niečo on povie, prípadne môžeš osloviť aj skupinku neznámych ľudí, aj mladých. Nevadí, ak im povieš, že chceš ostať v anonymite, ak sa ťa opýtajú odkiaľ si. AK BUDEŠ SA S NIMI O SVOJOM PROBLÉME ROZPRÁVAŤ, uvidíš, pomôže to, ak natrafíš na tých správnych ľudí, a zistíš, že nie si sama Je dôležité sa vyrozprávať a povedať krutú pravdu o sebe. Viem, že si mi napísala „...nechcem ľudí okolo seba zbytočne svojím nešťastným ja zaťažovať. Tak mlčím.“ A to je možno aj chyba. Ja o tom teraz čítam niečo podobné v jednej knihe a veľmi pomaly som sa začal otvárať aj ľuďom v práci (aj keď ja mám iný problém, nie depresiu), Je to náročnejšie než cudzí ľudia, ale inak tento týždeň som o sebe už saj hovoril so 4 ľuďmi o sebe (ibaže ja nemám tú depresiu), a boli dosť prekvapení, čo všetko som zažil v detstve a ešte nikomu som to takto nepovedal. A začal som tou otázkou, či si myslia, že urobí človeka šťastným, Inak použil som na to, aby som nemal strach o sebe hovoriť a na to, aby som sa im vôbec prihovoril techniku Mám právo a dokázal som to bez problémov, aj keď bolo zo začiatku určité napätie, čím viac ľuďom položím túto otázku, tým menší problém pre mňa. Inak pomáha aj to, keď cez deň prehovoríš s čo najväčším počtom ľudí, napr. v práci (teraz mám na mysli prehovoriť o bežných veciach) a ešte lepšie sa uvoľníš, keď tým ľuďom aj vyjadríš svoje vlastné myšlienky – toto odbúrava dosť dobre medziľudské bariéry.

Stalo sa mi to asi mojou citovou izoláciou od mojej mamy v detstve. Okrem toho, že som dnes pracoval, mi niektorí ľudia, zrejme preto, že mám takéto problémy, dali najavo, že ma majú radi. Jedna pani mi povedala: „Ty si taký dobrák“., vedúci ma zavolal: „Poď sem kamarát mój.....“, možno preto, že som sa veľmi zmýšľal nad svojím problémom, a zistil som svojou psychanalýzou, že JA POTREBUJEM, ABY MA ĽUDIA MEZDI SEBA PRIJALI. A preto som citovo vyhasol, lebo som sa od ľudí dištancoval, lebo mi niektorí dosť ublížili (vrátane od mojej mamy).
A čo sa mi stalo ešte dnes? Bol som v obchode a držal som v ruke tiket, prehral som inak na tipovaní dosť peňazí a rozmýšľal som sa nad tým, či tipovať ďalej alebo to nechať. Potom som sa rozpamätal, že kedysi dávnejšie pred 2 rokmi, keď som mal inú prácu, tak zastavila pri mne žena mladá asi 25 rokov a povedala: Koľko tipujete, veľa? Ja že áno, iba som kývol hlavou, ale nechcel som o tom moc hovoriť, bola to cudzia žena. Potom niečo o tom hovorila, že to nie je dobré a potom mi povedala: Chcete s tým prestať? Ja že áno, chcel by som ,ale zas mi to dáva nádej, aby mohol byť môj život lepší (ak by som vyhral , lebo mal som veľa problémov a ešte aj mám). Ona sa na mňa pozrela a povedala: Urobte mi radosť a sľúbte mi, že už nebudete tipovať. JA som jej povedal, že posnažím sa , ale nemôžem vám to sľúbiť. Ona odišla preč, ale nemohol som jej to sľúbiť – akurát práve vtedy som rozmýšľal, že som chcel ísť staviť. A potom, keď som sa nad tým zamyslel, tak mi došlo, že TOTO BOL ČLOVEK,KTORÉHO MI POSLAL ANJEL, kto za mnou prišiel, aby mi povedal, čo mám robiť, keď som bol vtedy bezradný. Ja som v tej chvíli vedel, že nie som šťastný vedel som aj to, že cesta za peniazmi týmto spôsobom je neistá a veľmi riziková už aj vzhľadom na to, že som veľa prehral, aj keď som aj vyhral občas – bol som proste na tom závislý a ešte trochu aj som. A v tej knihe o liečbe psychickej traumy, ktorú čítam v poslednom čase, som sa dnes dozvedel o tom, že tí ľudia, ktorí v živote utrpeli posttraumatickú stresovú poruchu (bežne to zvyknú mávať deti, ktoré sú týrané v rodinách, alebo aj tí, ktorí prežili rôzne hrôzy v živote, napr. aj násilie vo vojne, alebo vojaci, ktorí videli zabíjanie ľudí a pod, majú väčšie riziko, že budú mať problémy so závislosťami (ale udávali sa iba látkové – drogy, alkohol, lenže ja som zistil, že podobné je to aj so závislosťou na hazardných hrách, čo sa týka chémie mozgu.))
Čiže anjela som neposlúchol a robil som to ďalej, čo ma pripravilo o ďalšie peniaze. Dnes som ale po práci išiel do obchodu s potravinami a stalo sa mi niečo, o čom som ti písal skorej – že BY SOM CHCEL PLAKAŤ PRED INÝM ČLOVEKOM A NEBUDEM SA ZA TO HANBIŤ. Toto bol môj malý sen, ktorý sa mi dnes splnil (aj keď som nevedel, že to bude zrovna v tento deň a v túto situáciu a pri tomto človeku)) a chcem, aby som to dokázal aj pred inými ľuďmi. Aby videli, že sa niečo deje a že možno budem práve vtedy od nich potrebovať pochopenie, alebo podporu, príp. účasť. Rovnako tak by to padlo dobre aj tebe podľa mňa.

Ale po poriadku: Stál som pred regálom a pozeral som na to, čo si kúpim, mal so na výber čipsy, chrumky atď. Ale vytiahol som tiket, ktorý som dal za 15 eur a keďže bol nevýherný, tak som si začal kalkulačkou počítať kurzy tých zápasov, ktoré sa ešte neodohrali, aby som zistil, aký bude kurz a tým pádom aká výhra (ak tomu nerozumieš, vôbec nevadí). Potom som si uvedomil, že zas som veľa prehral, aj keď som si uvedomil, že som si tento mesiac povedal, že už mi stačilo a je toho dosť. Stále som túžil nad tým vyhrať peniaze, ale vzhľadom na toľké prehry SOM ZOSMUTNEL A ZAČAL POMALY PLAKAŤ OBRÁTENÝ K REGÁLU (inak v poslednom čase začínam viac plakať aj vo firme, kde pracujem, ale tak, aby to nebolo vidno, lebo si preberám v hlave niektoré svoje minulé spomienky v plyvom toho, čo sa dozvedám v knihe o liečbe traumy a tiež nad stretnutiami s ľuďmi), Vtom som si spomenul, ako prišla vtedy za mnou tá mladá baba v aute a povedal som si – tak to bol vtedy anjel, čo za mnou prišiel a chcel mi to povedať prostredníctvom tej osoby. A ja som si v tú chvíľu, ako som si na to spomenul, zosmutnel a tak som si vnútorne zo žiaľu zaželal, aby ZNOVA ZA MNOU PRIŠIEL ANJEL A POTEŠIL MA. Ani som neprosil, iba vnútorne z veľkého smútku nad svojím životom (založenom na tipovaní) som si to zaželal. Vútorne som to „vyslovil asi takto: Som veľmi smutný, potrebujem pomoc, anjel nemohol by si prísť za mnou ako vtedy (v podobe taj baby v aute) – takto nejkako som vnútone zo smútku volal o pomoc. Inak boli to len myšlienky v mojej hlave, vôbec nič som nepovedal a plakal som. Od toho okamihu, ako som si to zaželal, za mnou do 5 sekúnd prišiel kolega pracovník z mojho oddelenia (boli sme v práci spolu a rozprávali sme sa) a povedal mi zo srandy: „Dobrý večer“, zarehotal sa a išiel preč, lebo sa ponáhľal (povedal mi dobrý večer zo srandy,l ebo mi si tykáme, a ten chlapík je taký dobrák). Čo myslíš, náhoda, ja myslím že nie. V tom čase som už plakal, ale nepozeral som sa mu do tváre, iba z časti tak zboku, aby to nevidel, Potom som vytiahol telefón a začal som si na záznamník nahrávať, čo som zažil v tejto chvíli, lebo ja si svoje zážitky a myšlienky zaznamenávam na video a potom to chcem niekedy aj prepísať, lebo si robím denník. Osobne si myslím, že zasa zasiahla nejaká moc zhora a niekomu záležalo na tom, aby som nebol smutný (neviem, ako veríš ty na duchovno, ale v poslednom čase sa mi stávajú také veci, ktoré neviem logicky odôvodniť, ale po tom všetkom, čo sa mi deje, neverím na náhodu)
A potom sa stalo zase niečo nevídané, ale asi som si to zas privolal. Čiže bežalo mi nahrávanie a ja som hovoril do telefónu, čo som zažil pred chvíľou, ale popri tom som si v duchu zo smútku zaželal: „A NEMOHOL BY SI MI POSLAŤ EŠTE NIEKOHO INÉHO, SOM SMUTNÝ inak nepomyslel som si to nejako nahnevane, že mi bolo málo, ale povedal soom si, že chcem ešte viac, lebo som si myslel, že to môžem chcieť a že to potrebujem– toto želanie už som nemal až také silné, ako bolo to prvé (sila znamená že s akou veľkou túžbou po pomoci som to chcel – zle sa mi ten pocit vyjadruje slovami) možno to o niečo menšie vyznelo až tak opovážlivo, že ešte jedného a nepomyslel som si ani žiadne zázračné slovíčko ako Prosím ťa, alebo ďakujem a pd. Ale čo sa potom stalo ? Do nejakých 3,5 minúty prišiel jeden kolega, s ktorým sa poznám aj osobnejšie a hovoril: Ahoj (už sme v práci dnes aj hovorili), čo robíš? Podal si tiket? Koľko si vyhral? Ja som plakal,dovtedy postavený pred regálom s tiketom v ruke a potom som si hneď čupol až dole, aby ma nevidel, že plačem a pozeral som dole na tovar, že si akože vyberám – Ja som mu to ani nechcel ukázať ten tiket.. Ja mu hovorím: „Nevyhral prehral som, nevyšli tam 2 zápasy.“ Pozeral som sa stále dolu a nechcel som do tváre jemu, ja som bol učupený pri spodnom regáli, chcel so mnou hovoriť o tikete – a potom, keďže sa ma mňa pozeral zhora a ja som nechcel hovoriť s ním uplakaný, a rozhovor už prebiehal aspoň 10 sekúnd – a vôbec som sa mu nepozrel do tváre, čo ľudia nemajú radi, tak som mu povedal: POČKAJ, ALE JA PLAČEM. – povedal som mu to celkom jasne a zreteľne, a viac menej sebavedome, aby sa ma nemusel pýtať druhýkrát. (Vlastne v princípe komunikácie je dôležité pomenovať veci jasne, zreteľne, aby nás mohol ten druhž rozumieť a pochopiť, čo hovoríme, lebo voľakedy som bol tak tichý, že mi ani nebolo rozumieť, čo hovorím). Potom som sa postavil pozrel sa mu do tváre. A on povedal:, Čo , to kvôli tomu tiketu?: Povedal som, že nie, to s tým nesúvisí.....ale chcem mu to dovysvetliť, ako to bolo popravde. A povedal som mu aj to, že mal som pocit, že v minulosti za mnou asi prišiel v podobnej situácii anjel...atď. Inak sa ponáhľal, tak som mu povedal narýcholo, že on bol druhým človekom, čo prišiel pred ním potom, čo som od anjelov chcel, aby mi niekoho poslali. A povedal som, mu, že ja už neverím na náhodu. A tiež som mu na konci povedal, že: Ty si racionalista, že? On že áno /čiže na anjelov neverí a dnes mi povedal v práci, keď sme sa rozprávali o živote na obede, že všetko v živote je náhoda. A potom, keď mi to v práci povedal, tak som sa ho v tej práci opýtal: „Myslíš si, že teraz keď sa my dvaja spolu rozprávame, je to náhoda?“ ON : „Myslím si, že áno.“ JA: „Ja si myslím, že neni“:/.
A ja som zistil, že dnes mi bola prejavená „láska“ od týchto ľudí – tým, že boli pri mne. A že mi niečo povedali. Nepamätám, že by sa mi niečo takéto stalo. ale dnes som to naozaj potreboval, lebo študujem kníhu, kde sa opisuje, ako sa dá pomôcť ľuďom s rôznymi traumami, ktoré prežili, a ktoré ešte ovplyvňujú ich životy. A tiež som sa dozvedel, že tie charakteristiky traumatizovaného človeka sedia na mňa, aj keď som už veľa prekonal, stále je to vo mne. Ja mám tiež traumy z detstva a vidím, ako to so mnou dopadlo. Teraz už plačem niekedy aj v práci aj 3 dni, keď sa v spomienkam vraciam, hlavne na príjemné okamihy s ľuďmi, aj tými cudzími, ktorých som stretol. Ale plačem tak ,aby ma nevideli. Zatiaľ.

No, čiže preto som ti napísal, aby si vedela, že ťa mám aj ja rád a myslel som si, že to potrebuješ vedieť. Aj keď možno tú depresiu neriešim tak, ako som doteraz chcel.
A ak si toto hocikto prečítal, tak chcem, aby aj ten človek vedel, že ho mám rád.
Inak, ak toto číta aj kontrolOr, tak spáva pre teba je tá istá – Mám ťa rád (nie že by som bol na chlapov, ale ako človeka) a ten tvoj problém s nešikovnosťou súvisí s traumami, ktoré si prežil, aj so šikanovaním v škole, ale je aj otázka, akým spôsobom ťa bili – rukou, remeňom? Preto si taký nešikovný, lebo ten stres, čo si zažil medzi ľuďmi, ktorí ťa ponížili, zanechal na tebe takéto stopy. A stresová reakcia sa aktivuje, ak si medzi ľuďmi, a pociťuješ znova nebezpečenstvo. Len veľká škoda, že piješ, lebo to bude ešte horšie. A dočítal som sa, že ľudia, ktorí prešli traumou, sú viac náchylní na pitie alkoholu Ale ja som dneska dostal signál zhora, že už mám konečne prestať. preto tu pred všetkými, čo to nudú čítať tvrím, ýže som sa rozhodol s tým skončiť, Dúfam že sa to podarí. KontrolOr a chcem ešte zistiť, či si emocionálne otupený, tak ako ja, ak áno bude to anhedónia pravdepodobne. A tiež aj keď ti veci rýchlo nedochádzajú, tiež je to spôsobené tým stresom, keď ťa šikanovali. Už sme sa o tom bavili pamätáš? Lebo to ovplyvňuje aj vývoj mozgu a ja to poznám aj na sebe......
A patria sem aj spomalené reakcie a nešikovnosť (ktoré máme obaja, Majka ty si to poprela, takže neutrpela si pravdepodobne veľké traumy v detstve, to je podstatné), ktoré ma trápia a dúfam, že sa mi podarí zistiť, ako to napraviť, ak sa to dá.

A Mesačný princ? Mám ťa rád tiež. A preto to píšem také dlhé, aby som v tom napísal všetko tak ako to je, lebo je nemám čas byť stále za počítačom a nemám na to ani telefón. Mám pocit, ak ťa tak sledujem, že veľmi niečo hľadáš, a želám ti, aby si si išiel za svojimi snami, ak nejaké máš, ktoré by ťa mohli posunúť dopredu.

A celkovo k dnešku: Dostal som dnes povzbudenia do života. Chcel som ho odovzdať ďalej iným ľuďom. Najskôr takto cez počítač a možno sa polepším a budem to hovoriť aj naživo ľuďom, ešte neviem, uvidím. Ale mohlo by to dopadnúť ako s tým plačom dnes, že som aj povedal kolegovi, že sa nehanbím za to, že plačem – to je dôležité: Na to som bol našťastie pripravený – pripravený v myšlienkach :) – čiže sebaprijatie.

Inak príspevok vznikol pred tvojím príspevkom Maja, tak potom neskôr by som chcel reagovať bližšie. A anhedonista je človek, ktorý nemá také vlastnosti, ako hedonista – čo je človek, ktorý si vychutnáva svoj život, len tak pre info.
Chcel som ti ešte niečo napísať, ale som v takom stave bez energie a bez väčšieho nabudenia zamýšľania sa nad vecami, že ma to nenapadne. Ale dopíšem ti, čo ma dnes 16.12 napadlo – keď som písal o tom prihovorení sa cudziemu človeku, tak ma napadlo, 1.) že vlastne je to jediný človek živý, ktorý to s tebou môže otvorene riešiť, ale bo si ťa vypočuť. Lebo je to úplne niečo iné, ako keď si s niekým píšeš.
2.) DÔLEŽITÁ VEC- NIE JE ŽADNY PREDPIS, KTORÝ BY HOVORIL NIEČO V TOM ZMYSLE, ŽE OSLOVIŤ CUDZIEHO ČLOVEKA S TÝM, ŽE MÁŠ PRPOBLÉM, KTPRÝ BY SI S NˇIM CHCELA RIEŠIŤ, JE HLÚPOSŤ. JE TO IBA NIECO. ČO ĽUDIA NEROBIA, ALE NEZNAMENÁ TO, ŽE TO ROBIŤ NEMÔŽU
3.)Predstav si, a inak stáva sa to, že ss pri tebe zastaví nejaký človek a opýta sa ťa napr. Koľko je hodín? alebo niečo iné. A ty, keďže už je aká taká bariéra medzi tebou už odbúraná, skús sa ho opýtať. A môžem sa vás aj ja niečo opýtať? ON: No čo? TY: No...(usmeješ sa na neho)..chcela by som sa vás opýtať, či si myslíte, že ste šťastný človek. ...Pozrie sa na teba a nebude vedieť, čo povedať- s týmto okamihom počítaj, že nastane. Vtedy si pánom situácie LEN TY. A potom povedz: Viete, preto sa vás pýtam, lebo ja nie som šťastná a tak som si pomyslela, že možno by ste mi vedel(a) dať nejaký návod, ako na to. A potom ten človek sa ťa začne vypytovať na teba sa ty mu môžeš rozpovedať svoj príbeh. Bude na začiatku dosť ťažké o tom hovoriť. Ale hovor len pravdu, nemusíš úplne všetko....Nebude to jednoduché priprav sa na to, že ti bude biť srdce, ale to nech ťa moc nevystraší, snaž sa zhlboka dýchať, nikam sa príliš neponáhľaj a ten človek, ak bude mať záujem, si ťa vypočuje. Na začiatok stačí povedať napr. Viete, mám taký problém, ale už neviem, ako ďalej. Potom ten človek nejako zareaguje a ty pokračuješ. Npr. mám už dlhodobo depresie, nič ma nebaví, a už neviem ako ďalej, a keďže tých ľudí, čo poznám, nechcem zaťažovať, tak som sa rozhodla, že oslovím teraz vás, cudzieho človeka, možno by ste mali pre mňa nejakú radu...keď sa rozplačeš, vôbec nevadí, ale malo by to pomôcť....
A jedna vec – NEHANBI SA ZA TO, ŽE SI TO POVEDALA. Ak to vyslovíš, nepochybuj o sebe, a nezhadzuj sa vnútorne za to, že si sa strápnila, alebo neviem čo...Lebo toto bude tvoj prirodzený prejav, a je prirodzené, že cudzí človek chce pomôcť (vo všeobecnosti, ak vidí že niekto ju NAOZAJ potrebuje)
Niekedy je lepšie ísť od toho internetu preč a ísť priamo do „praxe“ medzi ľudí a hľadať tam odpovede. Niektorí tie odpovede aj majú, len ich musí niekto osloviť. A ten niekto môžeš byť napr. aj ty :)

Viem, že sa ti takéto bláznivé somariny neľahko čítajú, ale skús sa zamyslieť nad tým, Či by sme si my ľudia navzájom nemali pomáhať, aby sme sa tu napr. na Slovensku cítili lepšie a odpovedz si. A nemysli na to, čo povedia iní Ak si odpovieš, že áno, tak sa skús zamyslieť nad tým, či by toto nemohol byť jeden spôsob, ako na to. A ak nie, tak si odpovedz prečo, ale ako dôvod neber do úvahy celospoločenské predsudky. Potom si povedz, čo iné ti v tom bráni okrem strachu....???

INAK nehovorím to, že to máš za každú cenu vyskúšať, a nemáš brať ohľad na nič. ale je to podľa mňa minimálne na zamyslenie :) A ja keď to skúšam, tak mám v popredí mysle tuto otázku a snažím sa na to koncentrovať a ak sa mi podsúvajú iné myšlienky snažím sa na to namyslieť a vlastne pozerám na ten cieľ, aby som tú otázku položil a nezľakol sa toho, ČO POVEDIA INÍ

Majte sa dobre všetci !

Textová Inzercia

Silvestrovské MEGA pobyty v Dudinciach

Užite si posledné dni v roku 2016 v hoteli HVIEZDA***

Len jeden klik ku zdraviu

Vždy individuálny prístup k liečbe chorôb vášho tela. Fyzioterapia, rehabilitácia, vnútorné lekárstvo, rodinný lekár.

Získajte svoj červený hrnček

Pozrite si našu ponuku a do piatich dní ho máte doma.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Ako sa zbaviť strachu? - Fórum - ZDRAVIE.sk