Ahojte ,vie mi niekto pomôcť ohľadom sociofobie ?
Ked som s rodinou je všetko v pohode ale ked si mám niečo vypýtať v reštauracii alebo vidím veľa neznámich ľudí tak sa celý roztrasiem ,srdce mi ide na plné obrátky a najradšej by som niekde utiekol ... u doktora tiež a ked mi ide merať tlak už sa smejem lebo viem že bude vysoký a potom ma dopuje s liekmi.
A to isté sa mi stava v práci stačí že vedúci prejde okolo mňa a ja sa hned roztrasiem .
V poslednej dobe sa to zhoršuje lebo nemám ako vypnúť moj celý kolobeh je práca,doma pozriem nejaký serial , isť spať ... a ešte robím na zmeny tak mi moc času nezostáva a cez vikend nemám poriadne čo robiť . Sem-tam vybehnem niekde do baru ale vždy si tam pripadám ako 5koleso u voza , z kamarátov sa stali známi a vlastne si už nemáme ani čo povedať a ked vidim na FB kde všade chodia a ja sedím doma vie ma to iba rozčúliť .Chýba mi proste partia a kedže som odmalička hanblivec ťažko si niekoho najdem ...
Potom sa uzatváram do seba hladam na sebe chyby a robím si okolo seba neviditelné steny.
Ako sa zbaviť strachu?
ja som sa strachu z niektorych veci dodnes nezbavila
Ďakujem za veľmi dobrú otázku, tak ti teda opíšem môj pocit hneď teraz ráno, keď som sa zobudil. Zobudiol som sa. Inak všimol som si, že pár sekúnd po prebudení, ak sa zameriam na pocity svojho tela, tak pociťujem, ako pomaly mi začína tak oživovať to moje telo, ako keby som postupne začal cítiť seba, pocítim končatiny, ako keby sa mi „zapli“ aj zmysly na vnímanie tej reality okolo seba, ako ležím v tej posteli. A spolu s tým ide aj potom taký pocit, korý máme my dvaja odlišný:
Ty cítiš asi taký negativizmus – dnes znova do roboty, a zas budem musieť niečo riešiť, vôbec sa mi nechce ani žiť, alebo íésť do tej roboty, alebo otázka typu: Načo tu vlastne som?
Tieto pocity som mával aj ja.
Čo cítim ja? Ja, keďže žijem tým, že neočakávam zrovna pozitívne veci v živote, ale ani negatívne, ale žijem podľa hesla, a o tom sme tu už hovorili: „NEJAKO TO DNES DOPADNE“, tak ten môj pocit v dôsledku toho, že nečakám nič dobré ani zlé, ale tak trochu dúfam, že to bude dobré (ale naozaj iba trošku, nie priveľmi), tak JA KEĎ SA RÁNO ZOBUDÍM, TAK MÁM POCIT TAKEJ NEUTRALITY – TAKÉHO NEOČAKÁVANIA ČOHOKOĽVEK. Ťažko sa mi to opisuje, ale ja keď sa zobudím , tak cítim toto: JE TU ĎALLŠÍ DEŇ. Ale necítim pri tom, keď sa zobúdzam, či bude tento deň pre mňa dobrý, alebo zlý, príjemný, alebo nepríjemný. Ale je tu nový deň a proste prišiel a ja existujem. Inak nie som nejako šťastný, alebo smutný, len som sa zobudil a ten deň je tu a ja prijímam túto realitu, nič nekritizujem dopredu, z ničoho nie som v tom okamihu natešený, ale nový deň je tu zas! Inak saám neviem, po koľkých rokoch sa mi to takto začalo diať, a čo všetko bolo za tým, ale doprial by som aj tebe tento pocit. Ale základom je taká vec – PRIJAŤ TEN ŽIVOT TAKÝ, AKO JE, MOC SA PROTI NEMU NEBÚRIŤ, NEHNEVAŤ SA NA SEBA A AJ NA INÝCH, AJ NA SVET. TEN ŽIVOT PROSTE JE A HOTOVO. TY ŽIJEŠ. UVEDOM SI, ŽE ŽIJEŠ, V TOM MOMENTE, KEĎ SA ZOBUDÍŠ. NIČ INÉ NEOTREBUJEŠ RIEŠIŤ.
Keď sa zobdíš, prijmi len to, že si sa zobidila a nemysli hneď čo všetko sa ti dnes udeje. Po pár sekundách, keď sa zobdíš si môžeš aj v kreátkosti zhrnúť, čo by ťa asi tak mohlo cez ten deň čakať, ale nemysli na to v negatívnom obraze - TO ZAS BUDE STRAŠNĚ, JA TO NEZVLÁDNEM, VŠETKO ZAS BUDE ZLE, JA TEN ŽIVOT AJ TAK NEMÁM RADA, LEBO HO MUSÍM ŽIŤ, A ZASE STRETNEM TÚ A TÚ OSOBU, NEMÁM JU RADA, ALE INAK TO BOHUŽIAĽ NEPÔJDE .....
Inak ja sa snažím brať tento život ako výzvu. čiže mm nový deň a môžem si v duhu pomyslieť, že tento život je pre mňa výzva, uvidím, čo dnes dokážem. Netreba byť na seba príliš prísna, písala si mi myslím, že si na seba prísna/ak sa nemýlim/, inak aj ja som bol, ale už nie som toľko, lebo to len zvyšuje . podľa mňa zbytočne napätie v mojom vnútri aby som všetko a za každú cenu dokonale zvládol. Lebo keď si tak vezmeš samu seba, myslím si, že aj ty sama vieš, že to, čo robíš, vieš robiť dobre, že si sa naučila za ten svoj život precízne a zodpovedne pracovať a toj je podľa mňa dobré. Pracuj takto ďalej, ale nemaj na seba tvrdé požiadavjy, že všetko musí byť tip top dokonalé, a že keď to tak nebude, tak bude strašne zle. Treba sa prijať aj s chybymi a nedostatrkami, ty nie si dokonalá, ani tí ostatní okolo teba. To ale neznamená, že by si nemala precízne pracovať. Mala by si pracovať precízne, ak vieš, lebo je to dobrá vlastnosť (neviem, či som sa trafil, či si taká). A pomôže ti v práci. Rob to tak, ako vieš.
A čo sa týka ľudí, ktorých streneš, a máš možno určité obavy, tak ber to trošku tak ako výzvu v živote. Nehovor si „Tak zas sa musím stretnúť s tými ľuďmi. A to bude o ničom.“ Ber to tak: „Dnes by som mala (lebo nevieš, že ich stretneš, budúcnosť je neistá, určité veci nedopadnú podľa plánu-termíny a pod.) stretnúť pána XY(alebo určitých ľudí), ale môžem povedať, že to bude zlé. Ale poviem si: Uvidím, aké to bude. A niečo si uvedom vo svojej mysli, že „Ten život mi dáva možnosť sa stretnúť s týmto človekom, uvidím, aké to bude“. Lebo ty naozaj NEVIEŠ, AKÉ TO BUDE, NEVIEŠ, ČO TEN ČLOVEK SPRAVÍ, MÔŽEŠ LEN PREDPOLADAŤ, ČO BY MOHOL UROBIŤ, POVEDAŤ. V tvojom prípade ale predpokladáš, žiaľ, negatívne dopady zo stretnutia s týmito ľuďmi a myslím si, že hneď ráno. A potom sa to v tebe bude držať aj celý deň, dokiaľ toho človeka nestretneš a tebe sa trocha neuľaví. Inak aj mne sa stane, že som z niečoho od rána nervózny, že niečo treba vybaviť, ale keď pociťujem ten strach z toho, čo bude, už začínam byť v napätí., Tak sa v tom momente ak zastavím a poviem si: „(moje meno), tak čoho sa bojíš?“ Zamyslím sa a odpoviem si: Toho ako to asi môže dopadnúť? Znova sa pýtam seba: „Tak ako to dopadne, zle?“ Ja so odpoviem: „Nie to neviem, lebo neviem, čo bude, môžem si len myslieť, že to zle dopadne. Ja si poviem radšej : „Nejako to ale dopadne a uvidíme, lebo neexistujú dobré ani zlé rozhodnutia, ale existuju len rozhodnutia“- inak táto moja posledná veta, to by mohlo znamenať, že nech čokoľvek urobím, nie je to dobré,ani zlé. Ako keby táto vetra nabádala človeka, nech sa na všetko vykašle, nech sa nesnaží a ak aj niečo urobí, je úplne jedno, ako to pre neho dopadne. To by mohlo napr. u teba dopadnúť tak, že by ťa vyhodili z práce za to, že si ju neodviedla dobre, lebo si si povedala: „Mne je to jedno, ako to dopadne, ale nejako to dopadne“. Aby si si to zle nevyložila, tak k tomu treba dodať, že V ŽIVOTE BY SI SA MALA PRIČINIŤ SAMA AKTÍVNE O TO, ABY TO MOHLO DOBRE DOPADNÚŤ/ DOBRE DOPADLO. Ale netreba na seba vyvíjať prílišný tlak a byť pesimistický voči svojej osobe a negatívna voči tomu, čo sa má stať. Jednoducho takto : „Urobila som, čo som ja mohla v tom čase urobiť a uvidím, čo sa stane“, A ešte jedna vec, za určité veci ťa budú možno aj kritizovať, ale to je vec tých ľudí predovšetkým, ale nie teba. Kritika znamená, že sa tým ľuďom na tebe niečo nepáči. To môže byť subjektívne, alebo aj objektívne. Ale keď ťa niekto kritizuje, tak si vytvor taký vnútorný odstup od tej kritiky. Ak sa ť hneď po tom, ako ju počuješ, zmocní taký blbý pocit, tak sa ním nenehaj ovládnuť, v kľude sa snaž počkať, kým odíde , keď počuješ kritiku, nemysli moc na to, ako strašne ti to ten človek povedal, jeho to (väčšinou po čase prejde skôr, ten zlý pocit, ako teba, lebo ty si introvertka, tebe to bude trvať dlhší čas, ale to iba preto, že sa tým budeš dlhšie zaoberať. Preto je podstané, ak ťa niekto kritizuje, tak zober si len obsah toho, prečo ťa kritizuje, zamysli sa, či je to adekvátne voči tebe. Ak posúdiš, že to bol len taký výbuch, netreba to riešiť v hlave. Povedz si len: „Stalo sa to.“ a ak to budeš vedieť dobudúcna napraviť a nebude to odporovať tvojej prirodzenosti (čiže tomu, aká od prirodzenosti si), tak si povedz: „Posnažím sa, aby sa to neopakovalo.“ A ak to doážeš zhodnotiť, povedzme aj do 3 sekúnd odvtedy, ako si si vypočula túto kritiku a kritiku pokladáš za objektívnu a nie je tam zaujatosť voči tebe, tak túto vetu môžeš aj povedať tomu, kto ťa kritizuje. Niekedy stačí dať pohľad trochu dole na zem, nie príliš na to, že chápeš obsahu toho, kto ťa kritizuje. A on pochopí, že si mu rozumela. A možno sa prestaneš časom aj červenať:-)! A nezabudni – Máš svoje chyby, ale si len človek. NIE SOM NEOMYLNÁ – to si uvedom a vychádzaj z toho a NIE KAŽDÉMU SA BUDEM PÁČIŤ A DOKONCA ANI NEMUSÍM – a to vypovedá iba o tom človeku a nie o mne. ľudia zvyknú totiž posudzovať často na základe dojmov, určite vieš, ako sa v tebe mnohí zmýlili. A tak isto aj ty sama vieš, ako si sa mýlila v ostatných ľuďoch. Preto predčasné súdy o ľuďoch sú zbytočné. Povedz si, keď streneš človeka a začínaš mať predsudky: Možno ten človek na mňa pôsobí dobre/zle, ale ja o ňom ešte aj tak nič neviem. Lebo poznať človeka nie je jednoduché a prvý dojem nie je smerodajný. ľudia s ho snažia urobiť väčšinou dobrý, ale je to ako manipulácia, lebo tým si chcú vytvoriť(niektorí ) dobrý obraz o sebe, pretože tento obraz si ten človek zvykne zapamätať a podľa neho sa riadiť.
U mňa to už ale tak moc nefunguje tento prvý dojem, vedome som s ním pracoval tak, že keď na mne napr. jeden človek zanechal zlý pocit, že mi ublížil, vynadal, alebo ma hneď kritizoval, taksom sipovedal : Ja neviem, aký ten človek je, prečo mi to povedal, čo ho k tomu doviedlo, ale stalo sa to a prijímam to, že sa to stalo.“ Nieo v tomto zmysle si poviem. A pokročil so m teda tak, že keď ma napr. jedna kolegyňa v práci za niečo krotizovala na základe toho, čo o mne povedala vedúca, tak sa ma tá kritika vnútorne trocha dotkla.. Alepracoval som s tým pocitom tak, aby mohol odísť preč a aby som na ňu nebol naštvaný vnútorne. Postupne to odišlo preč, tie negat. emócie voči nej, aj keď v malom množstve to vo mne ešte zostalo (ale s tým som už nič nerobil, neviem, či sa to dá úplne odstránit :-), ale je to spomienka a išiel som podľa A. Ellisa – Nie sú dôležité situácie, ktoré sa nám stanú, ale to, čo si o nich myslíme – Čiže namyslel som na ňu negatívne, ani pozitívne, ale neutrálne. Potom, ako som ju pozoroval dlhší čas som zistil, že býva taká impulzívna a podráždená, ale inak je to žena, ako každá iná:-) . A potom sa mi aj stalo, že sa so mnou normálne rozprávala a aj sa na mňa usmiala. Čiže oproti svojej minulosti, keď som sa naštval na reakcie iných ľudí na mňa som zaznamenal zmenu – nerobím predčasné závery o ľuďoch a nechám ich nech sa prejavia. Ja naozaj nepoznám žiadneho človeka. Všetko sú to len moje dojmy o nich, čo a týka charakteru. Dovnútra nevidíme naozaj nikto a častokrát nepoznáme ani dôvody, prečo tak konajú.
Pozri si vi
Čiže po depresii ma prešli tieto pocity, ale aj keď som ti uviedol tieto informácie: typu „Nejaké to bude“ , bude tam toho ešte viac, čím by si si mala prejsť a inak, ešte sme sa nedopracovali úplne k tomu, čo je príčina tej tvojej depresie, lebo zdá sa mi, že to nebude podobné ako u mňa, a tiež si napísala, že si nemyslíš, že je to zo soc. fóbie. Uvidíme
Zatiaľ sme tu riešili negatívne presvedčenia, čo je dobré, že sme to ako ta identifikovali, ale treba ešte pátrať ďalej a po ďalších.
1) Čiže napísala si, že ľudia nie sú zlí, ale dá sa povedať, že si vo všeobecnosti na ľudí naštvaníá za to, ako sa k tebe chovajú?
2) Myslíš si, že ty si tá dobrá, ktorej ubližujú tí zlí? Ak to vezmeme vo všeobecnosti?
3) Myslíš si, že ti ľudia chcú zle, ak ťa kritizujú?
4) ľutuješ samu seba? 4B) ľutuješ sa preto, lebo ťa neľutujú ostatní ? 4C) Myslíš si, že si zaslúžiš, aby ťa niekto ľutoval? 4D) Myslíš si, že ťa treba ľutovať, lebo ty si tá dobrá a tí druhá ti ubližujú (a väčšinou bez príčiny ubližujú)
Ach, je tak ešte strašne veľa otázok....
Ahoj
A nezabudni na to, že nie si dokonalá a môžeš robiť chyby a nikto ťa nemusí prijať takú aká si. Ale nauč sa to aspoň ty sama.. A nehnevaj sa toľko na seba, že si neschopná
Máš právo robiť chyby, nevyhovieť ostatným...a tak ďalej
www.youtube.com - s týmto videom síce asi plne nesúhlasím, ale dal som ti ho sem ako zaujímavosť, lebo je to celkom zaujímavé :-)
www.youtube.com - k tomju by som dodal, že ak sa t zmení to, čo sis si naplánovala, niekedy satčí zmeniť k tomu prístup a nemusíš sa hnevať na to, čo sa ti stalo. Je to situácia . Stalo sa teraz niečo, ale čo ja môžem uriobiť teraz? Je to priestor na to, aby so si nič nevyčítala a akceptovala to, čo sa stalo a ak sa dá, tak to treba na niečo využiť, čo by ťa mohlo uspokojiť. Ale treba vyjsť z tej komfortnej zóny. Neviem, či si to počula, ale videl som taký výrok: Tvoj život sa začína práve vtedy, keď vyjdeš zo svojej komfortnej zóny.
Cliattsi: Rozmýšľam ako ti to napísať. Tak snáď ma pochopíš. Ja som zvyčajne na ľudí milá, keď niekto ku mne príde a vidím, že sa chce niečo opýtať, tak ma to vždy poteší. Keď sa na človeka pozriem tak si nemyslím hneď že je zlí. Aj zlí sa vie usmiať ak niečo potrebuje. Vôbec nie som hneď zaujatá a mám radosť keď ma niekto osloví, chce poradiť a pomôžem a spokojne odchádza. Skôr som si na sebe všimla, že ma prekvapí viac, keď zistím, že človek o ktorom som si myslela, že je dobrí sa ukáže falošný a zlí. A to sa mi v tejto novej robote už ukazuje a mrzí ma, že ľudia o ktorých som si myslela, že sú dobrí a že sa na nich môžem spoľahnúť sú v skutočnosti falošní a tešia sa z nezdaru druhých. Ale raz sa mi dokonca stalo, že sa na mňa usmiala veľmi pekná žena o ktorej som si hneď pomyslela, že je namyslená a po tom úsmeve som zmenila názor a zdvihla mi náladu. Ale nenadávala som si za to, že som si myslela, že je namyslená, len som na ňu zmenila názor.
Také čo si napísal sa mi nikdy nestalo a nebola som na seba naštvaná. Skôr sa ma dotkne ten druhý prípad, keď si o niekom myslím, že je fajn a potom zistím, že nie je.
A mám na teba otázočku. Si písal, že už nemáš depresiu a mňa by zaujímalo, že či sa ti už teraz stáva z lepším pocitom a tešíš sa z každého nového dňa. Lebo ta negativita hneď z rána mi na depresii veľmi prekáža. Chcem vedieť, či ťa to už po depresii prešlo.
Mayaa, už mám ale v tých otázkach a odpovediach veľký mix. Neviem, čo kde pomaly je.
Je to dosť časovo náročné takto vypisovať, ale má to aj svoje výhody.
K tomu, na čo som písal 24.10.15 22:14 by som pridal akúto otázku:
Stalo sa ti niekedy, keď si išla po ulici a stretol ťa nejaký cudzí človek (žena, alebo muž) a poýtal sa ťa napr, „Kde je ..nejaké miesto, ulica, alebo nemocnica, no proste hocičo ..?“ No a tá žena ( baba, alebo chlapík ) bola strašne usmiata, milá, mala radosť zo života, bolo to na nej vidno a normálne ťa tá psoba aj vnútorne potešila a dvihla ti náladu ----???
Či sa ti stala takáto situácia so sa ťa chcel opýtať. Myslím, že určite áno. No ale moja otázka je, či si sa po tomto stretnutí bola PREKVAPENÁ tým, ako pekne s tebou táto žena rozprávala, že nebola voči tebe predpojatá. Čo to v tom okamihu nezmenilo tvoj názor na ľudí. Lebo si mi povedala, že svet je zlí a ľudia sú zlí. Či si sa v tom momente tak nepozastavila nad tým a nepoložila si si takúto otázku : „Naozaj sú šetci ľudia takí hazli? Určite nie, šak toto bol úplne normálna žena!!! Ja som z toho normálne hotová, ja toto vôbec nechápem. KONEČNE NORMÁLNY ČLOVEK, S KTORÝM BOLA REČ!!! JE TOTO VÔBEC MOŽNÉ ????“ – čiže či sa ti niečo také stalo, že si bola z toho totálne vytočená, ako slušne a aj so záujmom s tebou jednal ten človek, že ťa za nič nezhadzoval, neposudzoval, neodsudzoval atď. A možno si sa pri tom človeku aj dostala do takého „Šoku“ nepochopenia toho života, ktorý je okolo teba, že na jednej strane je ZLÝ SVET, ale zrazu akoby z neba za tebou prišiel DOBRÝ ČLOVEK.
Pýtam sa ťa preto, lebo toto sa stávalo kedysi mne dosť často – totálne som z toho bol vytočený. Ja som normálne niekedy rozkladal rukami a akoby som pozeral do neba na nášho pána s otvorenými rukami a ústami, ktorý je nad nami a hovoril som mu : Čože tohto človeka si mi ty teraz poslal? Doteraz len samí hajzli, všetci o ničom ľudia a teraz , zrazu teraz normálny človek? To nemyslíš vážne???
Tak čo stalo sa to aj tebe, alebo nie? A ak sa to niekomu stalo, kto to číta, nech napíše :-)))). Mne už sa to inak nestáva, lebo som zmenil svoju osobnosť, postoje k sebe a iným ľuďom, čo trvalo dosť dlhý čas....
Kapusta: a odkial si? Ak nechceš povedať presnejšie stačí aj okres.
Cliattsi: hej, tiež si myslím, že závisí aj to kde človek je. Keď som sama doma tak sa vyplačem ak treba. Ale pred ľuďmi nechcem za žiadnu cenu.
kazdy mame strach ktore sa nevieme zbavit
Ahojte, citala som skoro celu diskusiu. Mam rovnaky problem. Neviem sa otvorit ludom, ani sa s nimi porozpravat, neviem sa prejavit, uz mi z toho zacina sibat. Mam 19 rokov. Chcela som skusit uz aj psychologicku, ale bojim sa toho, neviem preco. Nebol by niekto ochotny sa stretnut a porozpravat? Mam pocit, ze pisomna komunikacia mi nepomoze
Ja len odpíšem zatiaľ, že už nebudem o tom plakaní písať :-)). Všetko je na každom z nás a tiež aj na tom, v akej sme situácii - napr. v práci.
Inak naposledy v tých otázkach sa mi to useklo niekde vo Worde, keď som to písal , a tak tam už nie sú nejaké z tých ďalších otázok, ale neviem, kedy to dorobím
