Dobrý deň. Rád by som sa s Vami podelil o moju momentálnu ale aj dlho pretrvávajúci situáciu v rodine. Mám 23 rokov a pochádzam z bohatej rodiny. Od malička ma otec vo všetkom riadil, urob toto urob hento, tamto nerob, tamto by si nemal robiť, je mu sa viac páči ked som tak a tak ostrihaný atd... Neviem ako by som to presne opísal, ale cítim strašný vnútorný nepokoj keď som v jeho blízkosti som nervózny, vystresovaný. Vždy sa zaujímal iba o veci ktoré sa jemu páčia, to čo bavilo mňa o to nemal žiaden záujem dokonca tým pohŕdal, zosmiešňoval. Niekedy mi dáva pocit menejcennosti, povýšenia, občas ma aj riadne poníži hlavne pred svojimi kamarátmi. Chce mať zo mňa dokonalého syna ktorý bude všetko robiť tak ako si to on predstavuje ako náhle je to inak, oheň je na streche. Brat kvôli tomu s nami nežije. S matkou to má na rovnako vyčíta jej že sa stretáva s kamarátkami a že si vraj robí čo chce pritom si žijeme normálny život niekedy to v sebe dusí a potom vybuchne, inokedy je ako med a potom sa správa ako odľud. Pri hádkach ktoré vyvolá očakáva že budem ticho, no keď mu oponujem mlčí, ignoruje ma a niekedy si sám myslím, že som ja sám na vine. Nevie si priznať chybu má svoj svet a ako náhle do neho nepatrím alebo nerobím niečo čo jeho zaujíma tým pádom ako keby som ani neexistoval. Veľa krát sa stalo, že mi nejakú vec vyčítal aj týždeň a mňa z toho išlo poraziť. Veľa krát som mu povedal aby to nerobil, že viem OK nechajme to tak život ide dalej ale on sa stále k tomu niekedy vráti a vyrýpne podpichuje a uráža. Vyčíta mi veci ako sa mám napríklad pri ňom dobre a že si to mám uvedomiť a podľa toho sa správať, moja reakcia na to bola, že ci si myslím, že si mi ma môže kúpiť? Ako otec mi nevyjadruje žiadne city a ani sa o mňa nezaujíma pokiaľ sa to jeho netýka. V 15 rokoch keď som mal narodeniny a chcel som ísť za kamarátmi zakázal mi to a povedal že musím byť v práci kde som brigádoval. Často mi vnucuje jeho myslienky a ovplyvňuje ma. Niekedy to je až tak na nervy, že siahnem po marihuane. Veľa krát odomňa považuje, aby som niektoré veci vybavil za neho no stále to ofrfle a pindá, ja to potom zlé znášam a cítim sa byť neužitočný a zbytočný. Vie niekto či sa to dá nazvať psychickým terorom? Na sebe taktiež sledujem, že mám podobné ťahy ako on, moje bývalé partnerky mi povedali že som ich urážal, ponižoval a deptal aby robili veci tak ako chcem ja. Uvedomil som si to a nechcem byť takýto človek vie mi niekto s týmto pomôcť? Chcem sa zmeniť. Za všetky rady ĎAKUJEM
