Mám 17 rokov a keď som bola vo veku 14 rokov prechádzala som veľmi ťažkým obdobím puberty. Keď sa na to takto spätne pozerám veľmi ľutujem mnohé veci a zároveň sa hanbím za to, čo všetko som spravila. Najväčšou chybou bola moja strata panenstva... tesne pred pätnástymi narodeninami. Nebolo to žiadne znásilnenie ani z donútenia, jednoducho som bola malá hlúpa štrnástka, ktorá chcela všetko vyskúšať. Vôbec som nad tým nejako veľmi vtedy nerozmýšľala. K chlapcovi, ktorému som umožnila toto prvenstvo som nič necítila. Až po tomto zážitku som sa "zaľúbila" a samozrejme následne na to aj veľmi sklamala. Od toho obdobia však veľmi trpím a neviem sa z toho dostať. Trpím silnými depresiami, častými zmenami nálad a stačí že na to čo i len najmenej pomyslím a neviem prestať plakať. Často plačem aj pár hodín s prestávkami, cítim silnú bolesť v hrudi a neviem si pomôcť. Častokrát samu seba nechápem, neviem čo sa so mnou deje. Nikdy som takáto nebola, vždy som bola silná a tešila som sa zo života pri každom okamihu a teraz som neskutočne precitlivená a akoby som bola nevyrovnaná sama so sebou. Mnohokrát, keď o tom kdekoľvek počujem reči typu, že aké je to po prvýkrát krásne a že sa netreba nikam ponáhľať. Alebo keď počujem dievčatá(panny) ako rozprávajú, že si počkajú na toho pravého... vtedy cítim naozaj neopísateľný pocit, cítim strašnú úzkosť a chce sa mi z toho vracať, plakať, je mi veľmi zle. Raz sa dokonca stalo, že som odpadla, keď sme mali prednášku s názvom \"Sex až po svadbe\" alebo také niečo. Vtedy som to už nezvládla počúvať... Veľmi si to všetko sama vyčítam, cítim nenávisť k sebe samej resp. k svojej vlastnej hlúposti a naivite. Je to už vyše dvoch rokov čo sa to stalo. Dnes mám priateľa, s ktorým mám krásny vzťah. Pri ňom som však veľmi zdržanlivá a za ten čas čo sme spolu (vyše roka) sme ešte pohlavný styk nemali, on je naozaj tolerantný, chápe ma a zároveň do ničoho ma nenúti. Samozrejme boli tam už iné veci čo sa týka pettingu. Mám však problém, že za celý ten čas od vtedy neviem dosiahnuť orgazmus. Priateľ sa snaží ako len dokáže a stále nič. Mám pocit akoby som sa nevedela úplne uvoľniť, akoby tá udalosť spred dvoch rokov mala na to vplyv. Akoby to zablokovalo moje myslenie a jednoducho akoby som sa bála takýchto situácií. Bojím sa, že som utrpela nejaká sexuálnu traumu a budem mať s tým problém aj v budúcnosti. Čo ak nikdy nebudem schopná tešiť sa z takého inak krásneho zážitku ako je milovanie... mám pocit, že kým sa nezmierim s minulosťou bude ma to prenasledovať ešte dlho. Ale keď ja vôbec neviem ako... Častokrát, keď si už neviem sama so sebou rady rozmýšľam, že navštívim psychológa, no nikdy som nemala toľko odvahy tak som sa rozhodla, že to skúsim aspoň takouto formou. Viete... veľakrát predtým ako sa to stalo som si predstavovala aké to bude po prvýkrát nádherné a že to bude s tým pravým... taktiež by ma vtedy ani vo sne nenapadlo, že to bude tak skoro... mala som krásne predstavy o tom, nádherné sny... a teraz mám pocit akoby som samu seba a všetky svoje sny a ideály zničila. Nič mi odvtedy nevychádza. Neviem byť takou akou som bola predtým, aj keď veľmi chcem no neviem čo preto viac spraviť...
Mám 17 rokov a keď som bola vo veku 14 rokov prechádzala som veľmi ťažkým obdobím puberty. Keď sa na to takto spätne pozerám veľmi ľutujem mnohé veci a zároveň sa hanbím za to, čo všetko som spravila. Najväčšou chybou bola moja strata panenstva... tesne pred pätnástymi narodeninami. Nebolo to žiadne znásilnenie ani z donútenia, jednoducho som bola malá hlúpa štrnástka, ktorá chcela všetko vyskúšať. Vôbec som nad tým nejako veľmi vtedy nerozmýšľala. K chlapcovi, ktorému som umožnila toto prvenstvo som nič necítila. Až po tomto zážitku som sa "zaľúbila" a samozrejme následne na to aj veľmi sklamala. Od toho obdobia však veľmi trpím a neviem sa z toho dostať. Trpím silnými depresiami, častými zmenami nálad a stačí že na to čo i len najmenej pomyslím a neviem prestať plakať. Často plačem aj pár hodín s prestávkami, cítim silnú bolesť v hrudi a neviem si pomôcť. Častokrát samu seba nechápem, neviem čo sa so mnou deje. Nikdy som takáto nebola, vždy som bola silná a tešila som sa zo života pri každom okamihu a teraz som neskutočne precitlivená a akoby som bola nevyrovnaná sama so sebou. Mnohokrát, keď o tom kdekoľvek počujem reči typu, že aké je to po prvýkrát krásne a že sa netreba nikam ponáhľať. Alebo keď počujem dievčatá(panny) ako rozprávajú, že si počkajú na toho pravého... vtedy cítim naozaj neopísateľný pocit, cítim strašnú úzkosť a chce sa mi z toho vracať, plakať, je mi veľmi zle. Raz sa dokonca stalo, že som odpadla, keď sme mali prednášku s názvom \"Sex až po svadbe\" alebo také niečo. Vtedy som to už nezvládla počúvať... Veľmi si to všetko sama vyčítam, cítim nenávisť k sebe samej resp. k svojej vlastnej hlúposti a naivite. Je to už vyše dvoch rokov čo sa to stalo. Dnes mám priateľa, s ktorým mám krásny vzťah. Pri ňom som však veľmi zdržanlivá a za ten čas čo sme spolu (vyše roka) sme ešte pohlavný styk nemali, on je naozaj tolerantný, chápe ma a zároveň do ničoho ma nenúti. Samozrejme boli tam už iné veci čo sa týka pettingu. Mám však problém, že za celý ten čas od vtedy neviem dosiahnuť orgazmus. Priateľ sa snaží ako len dokáže a stále nič. Mám pocit akoby som sa nevedela úplne uvoľniť, akoby tá udalosť spred dvoch rokov mala na to vplyv. Akoby to zablokovalo moje myslenie a jednoducho akoby som sa bála takýchto situácií. Bojím sa, že som utrpela nejaká sexuálnu traumu a budem mať s tým problém aj v budúcnosti. Čo ak nikdy nebudem schopná tešiť sa z takého inak krásneho zážitku ako je milovanie... mám pocit, že kým sa nezmierim s minulosťou bude ma to prenasledovať ešte dlho. Ale keď ja vôbec neviem ako... Častokrát, keď si už neviem sama so sebou rady rozmýšľam, že navštívim psychológa, no nikdy som nemala toľko odvahy tak som sa rozhodla, že to skúsim aspoň takouto formou. Viete... veľakrát predtým ako sa to stalo som si predstavovala aké to bude po prvýkrát nádherné a že to bude s tým pravým... taktiež by ma vtedy ani vo sne nenapadlo, že to bude tak skoro... mala som krásne predstavy o tom, nádherné sny... a teraz mám pocit akoby som samu seba a všetky svoje sny a ideály zničila. Nič mi odvtedy nevychádza. Neviem byť takou akou som bola predtým, aj keď veľmi chcem no neviem čo preto viac spraviť...