Ahoj,
podobný problém som mala aj ja na výške. Bola to vysnená škola, ale v druhom ročníku som zistila, že tento odbor budem naďalej obdivovať, ale sama sa naň vôbec nehodím. Ja som sa rozhodla dokončiť bakalára a poslala som si prihlášky na iné odbory, no na skúšky som nakoniec nešla a dokončila som aj inžiniera. Bolo to aj trápenie, ale aj radosti. Odbor ma nebavil, nevidela som v tom pre môj život zmysel. Ale mala som tam krásne priateľstvá a to ma nejak držalo nad vodou.
Po škole som ešte skúsila prácu v danej oblasti a potom som to nadobro vzdala, presvedčená, že tade moja cesta nevedie.
Keby som sa mala ešte raz rozhodnúť ani neviem čo by som spravila. Škola bola pre mňa trápením, ale všetko ostatné čo som tam zažila, no asi by mi to stálo za to, ešte raz sa popasovať s tou školou...
Mne radili jedny tak a druhí tak... Vždy je viacero názorov... A často nie je správny len jeden... Po škole mi trvalo ešte nejaký čas, kým som zistila čo by ma profesijne napĺňalo. Najprv som zisťovala, čo by ma nebavilo :D Vždy som tak v dobrom závidela ľuďom, čo v tom v dvatsiatke mali jasno a mohli na tom pracovať... Ale zas nemôžem ani náhodou povedať, že ten čas bol premárnený, aj keď niekedy som ten pocit mávala.
V živote sú obdobia, kedy od nás život chce sa popasovať s vecami, ktoré nie sú zrovna príjemné a ľahké. Najhoršie je, keď sa v tom človek cíti sám. Ja som mala na výške kamarátky, čo mali so školou podobný problém a tak sme sa nejak spolu povzbudzovali, občas spolu nadávali, proste sme to prežívali spolu a to nám dodávalo silu.
Život, ktorý žiješ je tvoj. Rozhodnutie, ktoré spravíš ovplyvní hlavne teba... Nie vždy vieme, či sa rozhodujeme najlepšie. Ale všetko čo v živote prežívame, nám môže dobre slúžiť, záleží len od toho ako sa k tomu postavíme.
Nie je veľmi radosť žiť, keď človek nevie čo so životom. Keď nevie čo ho baví, keď nevie kade ísť... Zažila som si to. Najhoršie pre mňa bolo byť v tom sama...
Aby som to nevzdala, ani neviem, niekedy to bolo pre pocit zodpovednosti, ktorý v sebe mám, niekedy vďaka Božej blízkosti, či blízkosti rodiny a priateľov, niekedy vďaka tomu, že som sa poriadne posťažovala, kedy ako :)
Popozeraj si odbory aké sú, či by ťa niečo iné mohlo baviť. Možno skús psychológa či tie kariérne testy, na čo máš predpoklady, skús si popri škole nájsť nejakú dobrovoľnú prácu, možno sama takto zistíš čo ťa baví, alebo ti niekto po čase ponúkne miesto.
Baví ťa viac niečo kreatívne, či logické? Rada by si pracovala s ľuďmi či radšej osamote? Vieš si predstaviť niečo robiť s deťmi? Čo ťa v škole najviac bavilo? Čomu si najlepšie rozumela...? Máš zmysel pre detail?
Určite je viacero povolaní, ktoré by ťa bavili, alebo ktoré by aspoň boli prijateľné, že by si ich zvládala a mala niečo čo ťa bude napĺňať ako dobrovoľnú činnosť...
Spoznávaj sa, skúšaj... Tráv svoj čas s ľuďmi, ktorí ťa motivujú. Maj ľudí, s ktorými sa môžeš porozprávať... Buď sama takým človekom pre ostatných...
Ja fakt ďakujem Bohu za ľudí, ktorých mi posiela do života. Vedieť, že sú ľudia, ktorým na mne úprimne záleží, ktorí sa mi snažia pomôcť, zaujímajú sa o mňa... dodáva to silu. Prajem ti takých dobrých priateľov. A neboj, nájdeš si aj ty svoje miesto. To trápenie ťa niečomu môže naučiť, čo sa ti neskôr môže zísť...
