Neverim vo vztahy a manzelstvo, som znicena a chcem zomriet

Ked sa niekto opakovane dopusta toho, ze pacha na mne nepravosti a krivdy, vymazem si ho zo zivota a u mna ako clovek definitivne skoncil, inak povedane, nemyslim nanho v dobrom, ani v zlom a davno je uz odpustene, co napachal. Ano, odpustila som a urobila som to rychlo. Ale nemozem sa s tym zlym clovekom stretavat, lebo keby ano, bolo by len otazkou casu, kedy by na mne napachal krivdy dalsie. Inak povedane, nestretavat sa s nim a vyhybat sa mu jak cert krizu, to je jedina sanca ako dosiahnut, ze mi neublizi znovu. Lebo stretavat sa s nim casto a s usmevom na tvari mu za urazky a intrigy a ine spinavosti, ktorych sa na mne sopustil, pekne podakovat a pytat si urazky a krivdy a spinavosti dalsie - TOTO SI NEPROSIM!!! Moze cudzi kvoli cudziemu riskovat zivot a aj kvoli cudziemu psikovi, ktory sa v ladovej vode v zime topi, uz riskovali zivot mnohi, o to nejde. Spoznas niekoho, je pre teba cudzi. Zblizujete sa a lepsie spoznavate, on si ziskava tvoju doveru. Mas ho rad, tesis sa naho, na kazde stretnutie s nim, vychadzate spolu dobre. A potom? Ked si je uz na sto percent isty, ze tvoju doveru ziskal, ze ty hlupo a naivne veris jeho reciam o tom, aky je on pre teba naj kamos, potom ta nejako podrazi a sklame bud raz, alebo opakovane viackrat, ked si tak sprosty, ze sa das a nevymazes si ho zo zivota vcas, cize uz po prvom sklamani. Bude si dovolovat stale viac a viac a bude ta mat na posmech a bude ta mat za somara. Az kym nezmiznes z jeho zivota nadobro. Potom uz bude mat, co chce a co si zasluzi. Strati jedneho somara a ty o nic neprides, ked sa s nim prestanes stretavat. Akurat tak zmizne z tvojho zivota jedno velke zlo. Kolko chlapcov tu uz na fore fnukalo, ze zarobili kdesi v zahranici kopu prachov a usetrili nad 80 000 € a potom ich naj kamos obral o vsetko, ale viac sa uz ani len na ulici nepozdravil. Poznam zenu, ktora isla rucit naj kamoske. Ta nikdy nesplacala, tak rucitelka celu hypoteku splatila za nu. Musela ale opustit miesto, kde zarabala minimalku a odisla do Rakuska opatrovat, no ale cele vyplaty na splacanie pozicky pre tu svinu dala a ta svina sa jej na ulici oblukom vyhne, nikdy viac sa uz nepozdravi, tvari sa, ze ju nevidi a dokonca kyda na nu po meste intrigy a tvari sa, ze ju nepozna. Ich chyba, nemali doverovat. Ja som sa vdaka sklamaniam s ludmi posunula, co sa vnimania medziludskych vztahov tyka, na tu najvyssiu moznu uroven - NEDOVERUJEM NIKOMU. To znamena, nikomu nepoziciam peniaze, poistovakov a podomovych obchodnikov sfuknem vulgarnymi nadavkami, nech zmiznu do p*ci a ani len k sebe si ich nepustim a nie, ze by som sa mala dat poistit u nich a drahe smejdy zasrate kupovat, kedykolvek nieto pochvaly a lichotky na moju adresu zacne davat, je mi jasne, ze ma "nieco za lubom", teda napriklad pre buducnost by si chcel pozicat peniaze, alebo dosiahnut urcitu financnu vyhodu nejakym sposobom zo mna, ktoru ale ked mu umoznim dosiahnut, ja sama pojdem do financnej nevyhody, pripadne niektora z kolegyn vo fabrike chcela, aby som hento a to urobila za nu - davna minulost, a podobne. Kedykolvek sa na mna niekto usmeje, nevnimam uz usmev ako FAKT, ZE TEN CLOVEK MA MA RAD. Ale vnimam ho ako ZBRAN; KTOROU SA MANIPULATOR SNAZI DOSTAT SVOJU POTENCIONALNU OBET, cize mna, TAM ; KAM JU DOSTAT CHCE. Teda kto sa na mna usmeje, zarucene je zasraty positovak, ktory by ma chcel o prachy osklbat alebo niekto podobny, kto ma za lubom nieco podobne. To znamena, som ostrazita, nedoverujem nikomu a to ma robi stastnou. Preco? Lebo nedoverovat znamena neurobit, o co ma zly clovek ziada, teda neutripet financnu stratu. Alebo casovu. Alebo inu. Mam okolo seba ludi a vychadzame spolu dobre, ale odkial pokial, vsetko ma svoje mdze. Keby niekto z nich potreboval prachy pozicat, veruze by som nepozicala. Rovnako si ale ani ja nepoziciavam od nikoho. To s prachmi je len jeden priklad. Existuju aj ine veci, ktore clvoek moze ziadat tak, ze on ma z nich vyhodu, ale ten, co mu ich dal, ma len nevyhodu z toho. Nebudem sa viac rozpisovat a poukazovat na dalsie priklady. Kazdy si v ramci svojej zivotnej cesty musi prist na pochopenie, ze nikomu, ale naozaj nikomu z ludi nemozno bezhranicne doverovat. No a prave sklamania, ktore zazivame, nam to umoznuju pochopit. A kto to pochopi, dopracuje sa na najvyssiu uroven vnimania medziludskych vztahov: NEDOVEROVAT NIKOMU. Stretavat sa, kamaratit s novymi ludmi, ktori nas este nesklamali, to ano, to hej. Ale ziadne poziciavanie penazi a ine podobne veci. Bavit sa, pokecat, vypit, do krcmicky zajst, to ano, ale ziadne take, ze cudzi chalan vstane od automatu a pride za mnou: "Hej, kocka zlata pekna, mas pekne oci a vlasy, pozicala by si mi stovku, o chvilu ti vratim..." No halo, do troch sekund by tu stovku automat zozral a dotycny by mi ju nevratil nikdy, ale namiesto toho by o tri sekundy prisiel vypytat dalsiu, potom dalsiu a dalsiu... Kto je sprosty, nech da, ja nedam! Alebo byvaly spoluziak kyva na mna z opacnej strany ulice, usmev od ucha k uchu, ze ci sa mozme stretnut a pokecat a ja, ze ano a on, ze vtedy a vtedy tam a tam a ja, ze dobre a ked tam pridem, tak dalsich 20 ludi tam, pliaga zepteracka poistovacka a zacnu splietat dristy, jak oni dobre zarabaju a jake miliony a miliardy uz oni zarobili a nech pridem k nim pracovat (za vstup do firmy platit a robit dealerku? vylucene!!). Proste vzdy niekto pride len s oj*bom. Povedat razne NIE je v takomto pripade na mieste a rozhodne to neznamena, ze nemam ludi rada. Prave naopak, mam ich rada, ale nenecham si siahat na svoj majetok (dat sa oj*bat svinami). Kazdy sa raz da, niekto aj dva, trikrat, kym pochopi, ze ludom nesmie doverovat. Mat rad je jedna vec, bezhranicne doverovat je uz ale druha vec, ktora ale zarucene predchadza velkemu sklamaniu. Alebo viacerym velkym sklamaniam. Nechcem zazit sklamania? Nebudem doverovat. Vybavene.

Kimmy_CA ano ano tvoje rozobratie či,načo,?a hlavne ako ? Je namieste.A to je na novu tému.Ja som len konštatoval prečo.To je ako keď lekár skonštatuje chorobu.To ako sa budeme liečiť je na nás.

Kimmy_CA ano ano tvoje rozobratie či,načo,?a hlavne ako ? Je namieste.A to je na novu tému.Ja som len konštatoval prečo.To je ako keď lekár skonštatuje chorobu.To ako sa budeme liečiť je na nás.

Kimmy_CA - pekne si to dala, no niekto odpustí, ale za aký dlhý čas? 5 alebo 10 rokov?

Ono je to cieľ samotného pochopenia, ale čo ak človek nerozumie sám sebe a tomu, prečo sa mu dejú určité veci? Dokáže odpustiť až vtedy ak pochopí a to je často beh na dlhú trať.

"Po druhé ak neodpustíš luďom (aj sebe)ktorý na tebe spáchali neprávosť stále sa to bude opakovať."

Odpustiť sa podľa mňa nedá tak, že si to človek nanúti preto, aby tým niečo dosiahol alebo aby splnil nejaké spoločenské predpoklady o tom, ako má správny a osvietený človek fungovať. Odpustenie podľa mňa musí byť autentické tým, že je prirodzené. Že to nikomu netreba prízvukovať, ale ten človek samotný k takému stavu mysli a duše dospeje. Častokrát sa stretávam s tým, že je niekomu skoro nanucované, ako "musí" odpustiť, podobne ako tu v tomto príspevku... to je podľa mňa nezmysel. Človek musí nájsť vnútorný pokoj, ale to neznamená, že MUSÍ nutne odpúšťať aj keď ešte nie je vyrovnaný s krivdami, aké mu osud nadelil, najmä ak tie krivdy na ňom druhí spáchali úmyselne. Podľa mňa sa tu zamieňa kauzalita. Že ak ešte neodpustíš, určite sa ti budú zlé veci diať znovu a znovu.... Prečo by to malo tak byť? Čo takto namiesto toho povedať že musíš dospieť k stavu keď si sama seba ako bytosť a osobnosť budeš vážiť a k uvedomeniu si, že rovnako ako by si netolerovala ak by sa zlo páchalo na druhých, tak ho nemôžeš tolerovať ani keď sa deje tebe? A rovnako ako by si sa nesnažila zľahčovať a potlačovať utrpenie druhých bagatelizovaním ich zážitkov, tak nebudeš ani sebe odopierať uvedomenie si toho, ako ťa niečo zranilo, pričom ale musíš veriť v nejakú silu (či už vieru v seba samého, vyššiu moc, nejaký vyšší zmysel existencie, alebo niečoho podobného) ktorá ti dodá energiu pokračovať, kým tú bolesť neprekonáš? A potom možno budeš môcť sama odpustiť a to odpustenie príde prirodzene, s tým ako odozneje bolesť a vráti sa radosť, nádej, túžba... A čo to vlastne znamená odpustiť v našom typickom ponímaní á la citovaný príspevok? Povedať, že tie krivdy čo na mne druhí spáchali sú vlastne úplne nepodstatné a vôbec sa ma nedotýkajú, alebo že to zlé čo mi druhí spôsobili im s radosťou prepáčim a budem to akceptovať rovnako ako by som vítala ak by pre mňa spravilil niečo veľkolepé a pozitívne? To je podľa mňa proti prírode. Človek by sa určite nemal umárať a živiť v sebe nenávisť a pomstychtivosť, ale priznať si, že mu druhí ublížili a spôsobili bolesť, ba priamo aj uvedomenie si toho ak to urobili so zlým úmyslom a že ho to zranilo - ale že napriek tomu verí v nejaké univerzálne dobro a sám sa bude snažiť byť lepším ako tí čo mu ublížili -, je podľa mňa prospešnejšie ako sa nútiť odpúšťať, za každú cenu, len preto že je to akosi očakávané a zo strachu, aby sa mu tie isté veci neopakovali.

Do pekla nepôjdes len budes blúdiť ako stratená duša medzi nami po dobu dokedy si mala normálne byt na tejto zemi.A potom sa znovu narodíš a budeš si musieť prejsť znovu tým istým čo si nevyriešila plus to čo si si pridala súčasným zlyhaním.Ten kto nám zadáva úlohy vživote nám zároveň poskitne aj niekoľko opakujem niekoľko riešení ,lebo inak by bol zodpovedný za naše zlyhania.Je na tebe aby si našla riešenie hoc aj z pomocou niekoho iného.......

Veľa krát ludia vravia že sa stretávajú z rovnakou alebo podobnou krivdou.Či už naleteli podvodníkom alebo mali (čo je tvoj prípad)smolu na partnera .Po prvé....život sa ti snaží niečo naznačiť ,ale ty si sa stále nepohla ďalej ale točís sa dokola (stále
sa opakujúcesituácie)
Po druhé ak neodpustíš luďom (aj sebe)ktorý na tebe spáchali neprávosť stále sa to bude opakovať.Či už tomu veríš alebo nie toto je;alfou aomegou; tvojho života a aj nás ostatných.Pokial nedokážeš prijať čo som ti napísal ,tvoja otázka prečo zostane pre teba nezodpovedaná!

K zakladateľke témy: ja myslím, že by Ti pomohlo ísť na sedenie k nejakému dobrému terapeutovi alebo terapeutičke (príp. psychológovi) ktorí by s tebou rozobrali tvoje bývalé vzťahy a pomohli by ti identifikovať ten faktor, ktorý spôsobuje alebo prispieva k tomu, že si vždy na vzťah vyberieš muža s patologickým správaním, prípadne človeka nekompatibilného (tebou spomínaný flegmatik).

"Chcela by som zomriet, ale vsetci ma strasia, ze ked to sama skoncim, pojdem do pekla."

Raz som čítala o sebevražde dobrý citát; bolo to niečo na spôsob toho že "myšlienky na sebevraždu sú stav keď si človek myslí že neexistuje riešenie na riešiteľný stav..." no nebolo to presne tak, teraz si neviem spomenúť ako to doslovne znelo, no ale dúfam že tú celkovú myšlienku chápeš. Výnimku v horeuvedenom citáte by som urobila akurát pri ľuďoch ktorí sú ťažko a smrteľne chorí nevyliečiteľnou degeneratívnou chorobou ako napríklad ALS, rakovinou v poslednom štádiu, atď. Ale tam snáď (dúfam) nepatríš...

ides: "Mna sklamala naj kamoska, objavila sa len vtedy, ked vycitila, ze moze mat zo mna vyhodu, uzila si vyhodu, ktoru zo mna mala a uz jej nebolo. Az nasla cloveka takeho, z ktoreho mala viac vyhod ako zo mna a vtedy ma uz nepotrebovala, dobre dourazala a intrigami na mna nakydala. ... Apropo, dodnes som svojmu osudu vdacna zato, ze mi poslal do cesty tuto hnusnu intrigansku svinu, lebo vdaka nej mi bolo umoznene pochopit, o com su medziludske vztahy v pravom svetle. A sice o tomto: vo svete, kde neexistuje uz ani len ciste a uprimne kamaratstvo zalozene na samotnom fakte, ze by mal clovek cloveka rad, v takomto svete zakonite nemoze existovat ani laska. Lebo "mat rad" znamena menaj ako "lubit"."

Dalo by sa to skrátenejšie zhrnúť aj citátom z filmu Ján Hus (1954) kde hlavný protagonista vraví "Bývalý přítel je vždy největší nepřítel" bez ďalších dodatkov.... Mimochodom, stále existujú aj ľudia, ktorí sú ochotní riskovať aj svoj život a svoje zdravie napr. za záchranu hoci aj úplne cudzieho človeka (napáda ma napr. teraz nedávny tragický prípad nešťastného úmrtia českého herca ktorý spadol do Vltavy a ktorého skočili odtiaľ vyťahovať nejakí poľskí turisti čo plávali okolo na výletnej lodi, hoci vraj ostatní ľudia na palube na nich kričali že je to nebezpečné), takže by som si s tými definitívnimi uzávermi o neexistencii úprimného a nezištného kladného vzťahu človeka k človeku nebola zas až úplne taká istá... :))

"To je pravda naštuduj si nieco o tom, svet riadia bezcharakterny a bezcitny ludia to im umoznuje spravat sa "za hranicami" prijatelneho a dosahovat tak vysledky, toho co by ludia ktory sa riadia svedomim a a charakterom nikdy nespravili."

Oslavovať psychopatov nie je treba. Tí narobili v spoločnosti už dosť škody, a dovolím si tvrdiť, že väčšinou urobia viacej škody ako spoločenského prospechu. A to že niekto porušuje všeobecne uznávané pravidlá spoločenského fungovania (jednoduchšie povedané "nehrá fér") pre svoj osobný prospech nie je nič obdivuhodné ani niečo čo by si zaslúžilo akékoľvek uznanie.