prečo som naprogramovaná inak ako ostatní??

ako zistim ci je to ako sa citim normalne a ci to maju tak aj ostatni ludia, co ked som iba precitlivela a hlupa?

No, moja mama je velmi dora a velmi starostliva, nie je uponahlana robotou a stara sa o mna a snazi sa ma vo vsetkom pochopit, ale ked jej nieco poviem, tak si asi neuvedomuje, ze to nie je len momentlane pat minutove trapenie. Snazi sa mi pomoct, vidi, ze mi nieco je, len nevie co a nerozumie tomu. Neviem , sama nerozumiem tomu do akej miery je to vazne, obcas to prejdde a vtedy si poviem, ze je to v poriadku a som rada, ze to preslo a nejdem k doktorke, lenze ono to pride zas a tak sa to opakuje kazdy den. a aj ked pojdem k doktorke, tak mi akurat vtedy bude dobre a ona sa na mna pozrie, a povie ze mi nic nie je. Viem ze vsetci hovoria, ze ti ludia, co nemaju poriadnu napln maju depresie, mozno je to pravda, ale ja to vnimam skor tak, ze ked mi je zle, tak nemozem robit nic, takze skor je to tak , ze depresie mi brania robit hocico.

zabojuj a vyhľadaj nejakeho psychotronika, liečiteľa - www.vedomie.sk, či ine portaly cez google, skús hypnózu, hocičo, bohužiaľ generácie po r.89, kedy bola nežná rečvolúcia žijú úplne inak a vyznávajú iné hodnoty ako naša stredná generácia, nie je práca, sú znudení materiálnym svetom, nezáujmom okolia, uponáhľanosťou rodičov... ale svoj život má v rukách každý sám a mal by ho žiť čo najlepšie.
Neviem, ale ako dobrá mama, ktorá sa zaujíma o fungovanie svojich detí by som si také problémy, ako tu opisujete vy určite všimla, potom sa o nich snažila porozprávať a nájsť odbornú pomoc.

treia, aj psychiatri su len ludia, netreba to vzdavat a hladat inde. dolezity je aj aky mas ty pocit z lekara. ak ti nevyhovuje, treba ineho.

a ked som niekde, tak mam strach ze mi vsetci chcu ublizit a citim sa uplne hrozne a vystraseno. tak som stale v strachu.

ja viem velmi dobre o com hovorite, ja som taka ista. Chcem ist uz k doktorke, lenze uz sa bojim, lebo som raz bola u psychiatricky a ta bola na mna zla a ani ma nepocuvala, tak sa bojim ze je vo mne chyba a ze som len hlupa a ze mi nic nie je a ze si to len vymyslam. Ale asi mi nieco je, lebo mi je stale zle a som stale smutna a pritom ani nemam z coho. A este sa za to na seba aj hnevam. Doktorka mi dala aj lieky, ale ja sa ich bojim brat. Skusim este raz ist k nejakej. Hadam to niekedy prejde, lebo uz to trva strasne dlho, tusim aj desat rokov, tazko povedat, vzdy som mala depresie, asi od skolky, ked mi robili deti zle a potom celu skolu, potom presli na rok, mojou velkou snahou, ale potom sa to vsetko vratilo spat a tusim este horsie a som uz unavena, ja nechcem byt stale smutna:( Ak este sa k tomu pridavaju vselijake ostatne veci, take psychicke, co neviem ci uz nie su aj nejake ine poruchy, okrem toho mam este aj problemy s dychanim a tiky na ociach a tak vobec. a nemozem sa ani trochu susterdit, iba obcas ked mi je lepsie a ked prestanem stale sledovat, ci to co robim, je dobre a prestanem sa citit zle, tak vtedy mi to ide.

angra, rozumiem ti, v tvojom veku som tiez mala depresie rozneho druhu, nerezala som sa ale prepichovala zicherkami. rodicia to co sa so mnou dialo nechceli vidiet, alebo nechapali, nevedeli...neviem. tiez som mala skolu, frajera, v podstate fajn ale...nerobila som s tym nic, nevedela som ani co so mnou je, vtedy som nemala sajnu o tom, ze existuje skutocna depresia...choroba. az na vyske, prisiel stres, par udalosti a zrazu som nejedla, nespala, nekomunikovala, lezala s prazdnou hlavou, chudla. az ma jedna dobra dusa odtiahla k psychiatricke. diagnoza extremne tazka depresia. liecim sa uz 6 rokov. uz som sa zacinala zmierovat so zivotom na liekoch ale nastal zlom ked ma psychiatricka poslala k psychologicke. odvtedy uz verim, ze sa vyliecim. a za tri mesiace som sa posunula tam kde za 6 rokov som sa nevedela. riesenie je, len musi byt aj odhodlanie. si este mladucka a bola by skoda aby si si takto nicila zdravie. problem je mozno tam kde ho nevidis alebo nevies vidiet, mozno podvedome nechces. a v tomto patrani ti pomozu odbornici. liekom sa nevyhybaj ak ti ich ponuknu, tie su barlickou, ktora ta vzpruzi a pomoze ti fungovat.

neurazam sa, nie je dovod..a viem, ze toto nikomu nepripada ako problem alebo trapenie, a ze su aj horsie veci, uvedomujem si to, absolvovala som na to dost navstev onkologie a rozpravala som sa s mnohymi fetakmi ci potencialnymi samovrahmi, viem, ze mi je fajn, ze mam vlastne super zivot, ano, ale preco si to sakra neviem vazit? preco mi v hlave hloda nejaka blba priserka a vecne si pyta jest? vecne si pyta tie depresie a nechce sa jej spat...uz bez seba nevieme zit

Angra,jednoducho zmen prostredie, su prazdniny najdi si brigadu, chod s niekym na vylet alebo ku niekomu na prazdniny...
Neuraz sa ale si este primlada na to aby si vedela co je ozajstne trapenia...toto co citis je len take semienko trapenia a to sa este da vypliet...da sa to zavcasu zachranit:-)

ano najde sa ci psycholog alebo psychiater, ale nesed doma zo zalozenymi rukami!