Tento prispevok je o mne a o mojej laske pre tych ktori sa boja ze nestretnu tu pravu/toho praveho.A pre vsetkych nas aby sme uvedomili ake nasledky a bolesti sposobia nase ciny.
Prve stretko bolo na nete...on z bratislavy. ja z prievidze.rychlostou svetla som sa do neho zamilovala a napisala som mu: lubim ta.Bol z toho mimo.Neveril mojim slovam.Zacali sme si volavat.Pytala som sa preco mi neveri.A dostala som dlhu odpoved pocas ktorej som plakala:(jeho slova)
,,Jedna ma hned od zaciatku podvadzala. Dal som jej vsetko co som jej na ociach videl aj to co nie. A ona ma odkopla.Raz zavolala.Plakala.Stretli sme sa.Zrazu prisiel jej frajer.Slzy jej z tvare zmyzli.A on ma zacal mlatit.Len sa pozerala ako trpim a nechali ma lezat na chodniku v mlake vlastnej krvi.To som si zasluzil???Skoncil som v nemocnici.Ani neviem ako.
Druha ma obvinila ze som ju znasilnil. Vsetci sa postavili proti mne.Vyzval som ju na gyn. prehliadku.Ano, este panna.Nastastie sa mi aj ospravedlnila.teraz si davam pozor na vsetko a na vsetkych."-toto mi povedal, len trosku rozsirenejsie.
Preco boli k nemu tak nefer???Stal sa pre ne len odrazovym mostikom, bol len skaredo a nechutne vyuzity...Preco?Mozno len preto ze je na vozicku a nemoze chodit.
Konecne sme sa stretli.A hned prvu noc sme sa milovali.Od prveho spojenia nasho pohladu ma z celeho srdca lubi a som pre neho vsetkym tak isto ako on pre mna.Teraz s nim zijem a som stastna.Nehovorim ze bolo lahke s nim zacat chodit a zit.Musela som sa cez vela prekazok prekusavat aj sa stale prekusavam. Musela som sa vela naucit.A stale sa aj ucim.Ale ho z celeho srdca lubim a nikdy ho neopustim.Je moje vsetko.Nikoho ineho nemam.
Na zaver.Neposudzujte ludi podla vyzoru ci postihnutia, je fakt ze ti postihnuti su niekedy lepsi ludia ako mi zdravi.Vedia vsetko obetovat, ovela viac si vazia pekneho slova, ale kazda rana im ide do srdca tisickrat hlbsie ako nam.A nikdy sa nezahoji.
