Príde mi dosť krátkozraké, keď niekto komentuje, ako si nevie predstaviť, ako dospelý človek nevydrží chvíľu, kým mu nezoberú krv. Je to ako skúšať dohovárať niekomu, kto sa panicky bojí pavúkov či uzavretých priestorov-jednoducho to nepochopíte :) nehovorím to v zlom, iba je to rovnako iracionálny strach ako akákoľvek iná fóbia :)
Už odkedy si pamätám, bojím sa ako ihiel, tak krvi. Kedysi som si myslela, že aj tá krv, to je len v mojej hlave, nič mi to nerobí (nezvyklo mi byť zle), potom som sa raz len slabulinko porezala, vyšla mi asi kvapka krvi, ešte som si pomyslela, že je to otravné a že som nešika a potom sa so mnou všetko zatočilo. Je to nepríjemné a kvalitne mi to lezie na nervy, ale neviem sa tomu brániť.
Je mi zle, chytám silnú paniku a chce sa mi plakať už len keď sa o krvi a ihlách a iných veciach, čo s tým súvisia, len hovorí (a to som zvedavá, ako zvládnem najbližšie biológie na tému "Prvá pomoc" ;)). Plus sa ma vždy zmocní veľmi zvláštny pocit, nikdy som ho nikomu nevedela opísať, je to taká precitlivelosť, akoby som každý kúsok kože cítila oveľa citlivejšie a vnímala citlivejšie bolesť (len si poškrabem ruku a ono to bolí), neviem to proste opísať, ale je to veľmi nepríjemné a s týmto "pocitom" (volajme to precitlivelosť) bolí vpichnutá ihla oveľa viac.
Mama a kamarátky mi hovoria, že nemám vymýšľať a že je to hlúpe a že som detinská, ale povedzte to tej ustrašenej a ukričanej časti, ktorá je na ihly alergická! :) Je to ako hovoriť niekomu, kto sa bojí pavúkov "nevymýšľaj, ten pavúk ti neublíži, choď a chyť si toho kosca s dlhými nohami na ruku a sprav si z neho domáce zvieratko" (dobre, preháňam ;))
Pre mňa je odber krvi môj osobný záchodový pavúk a celá jeho početná mnohonohá rodinka. Pre niekoho, kto to nezažil, je to vysoko nepochopiteľné (ja verím, že my všetci sme si vypočuli reči o detinskosti a podobne).
Pred týždňom som sa dozvedela, že mám ísť na sedemnásťročnú prehliadku a asi hodinu som mala záchvat plaču a strašne som sa triasla už len pri tej predstave. Prvá moja reakcia bola, že nikam nejdem, nech ma vyšetrujú a všetko, ale krv nebude, bodka, koniec. Potom som si povedala, že musím nájsť niečo na to, tak som začala prehľadávať fóra a všetko možné i nemožné na tomto svete a svetoch priľahlých. A nič.
Bola som fakt zúfalá, tak som si detinsky povedala, že si vymyslím vlastný systém. Možno to mnohým z vás príde hlúpe a detské (nedivím sa vám! :)), ale proste som si vybrala jednu konkrétnu pesničku a išla som drastickou metódou-prestala som sa vyhýbať myšlienkam na odber krvi, naopak som si ho začala predstavovať, najprv zľahka, potom podrobne celý priebeh a vždy, keď ma chytila strašná panika a precitlivelosť, pustila som si (alebo som si v mysli začala spievať :)) tú konkrétnu pesničku a snažila sa ňou upokojiť. Ani som tomu spočiatku neverila, no (aj keď som si to možno len vsugerovala) akosi to trochu poľavilo.
O týždeň mám prehliadku a stále sa bojím, akoby som šla na nejakú tortúru, ale je to lepšie ako predtým. Možno som len tak chcela, aby to bolo lepšie, že ma to trochu presvedčilo :) Takže keď na mňa pani sestrička vytiahne tú strašidelnú ihlu, pustím si Little piece of heaven a budem čakať, kedy tento kúsok pekla prejde ;) a ono sa to nejak vstrebe.
Mnohým z vás to príde stopercentne hlúpe. Lenže ak ste sa dostali k tomuto fóru, je vysoko pravdepodobné, že ste príliš zúfalí na to, aby ste to aspoň neskúsili. Tak vám držím palce a držte ich aj vy mne (stále sa môžem zmýliť a bude to znamenať, že vyletím s krikom z ambulancie a utečiem do Ugandy :)))) )
