Toto pisal chlapec,ktory tu uz dnes medzi nami bohuzial nie je:
"Toto je moja osobna spoved cloveka, ktori sa svojou nekonecnou hlupostou a naivitou doviedol do stavu, odkial uz niet navratu. Nikoho nenutim aby to cital, ale dufam ze ten komu sa to podari az do konca pochopi, aky krehki je ludsky zivot a ako malo staci na to, aby si ho clovek dobabral. Navzdy a neodvolatelne. Volam sa Radovan a som z Kosic. Mam 21 rokou. Zacalo to pre mnohymi rokmi, bol som uplne normalni pubertak, s tipickimi problemami a radostami. Mal som 15 a zivot som bral ako vyzvu. Nebol som ziadny anjel ale ani chuligan. Sem tam som z recesie potiahol cokoladu v obchode, sem tam sme s kamosmi nieco vystrojili... Nic strasne, ale citili sme v sebe silu, ktora musela nejako von. To ze som bol punker nie je dolezite, mohol som byt rovnako metalista alebo baletak. Raz sa mi stalo ze pri tom vysttrajani som sa poreazal o crepy flasky, ktoru som rozbil - "aby bola sranda". Nebola to ani velmi hlboka rana. Bolelo to ale nemohol som sa ukazat ze som baba, tak som sa tvaril ze je to ok. Mal som vsak divny pocit. Taki... nedokZEm to opisat, po prvej bolesti to potom zacalo byt... Prijemne. keD som prisiel domov, zaviazal som to a za par dni zabudol. Zhodou okolnosti som sa asi o dva tyzdne na to porezal doma, ked som krajal chlieb. Tentokrat zasiel noz dost hlboko a museli mi to sit. Poviete si - a co, ved to sa stane hocikomu. Suhlsim... Ja som si vsak zase pripomenul ten zvlastne prijemny pocit, ktory nasledoval po bolesti. Pocit akehosi ... Opojenia... Pokoja ablazenosti... Lahkosti. Keby to bol intenzivnejsi pocit, povedal bi som ze sa vznSam alebo lietam. Akobi vsetki problemi boly zrazu prec. Iba ja... A moj dych... A tlkot srdca... A nebesky pokoj. Navyse pohlad n vlastnu krv bol fascinujuci. Dnes uz viem, ze to bola pozvanka do pekla, ktoru nebolo mozne nevybrat. Dnes uz viem, ze to bol zaciatok cohosi krasneho, co vsak trva iba okamih a potom kruto skonci. Dnes uz viem, ze obetovat dlhe roky zivota koli tim niekolkim momentom bola hlupost. Dnes uz viem... Ze toto vsetko som pochopil prilis neskoro. moj lekar mi to vysvetlil, co sposobuje taky pocit. Je to urcity hormon, ktory telo vylucuje ako obranu proti bolesti a jeho ucinki su velmi blizke morfiu. A ze je rovnako navykovi ako ktorakoolvek ina droga. Lenze je nebezpecnejsi... Omnoho viac, lebo je priamo v nasom tele, netreba ho kupovat, zhanat. Staci vykonat maly rez, alebo dva a telo uz dokonci zbytok. A tak nasledovalo to co nasledovat muselo... Zacal som si sposobovat bolest vedome, aby som mohol potom uplne omameny lezat na podlahe alebo v kupelni a vznasat sa kdesi, kam normalni smrtelnik nepachne za cely svoj ubohy obycajni zivot. Ubohi? Oooch boze aki omyl! Samozrejme som si vzdy dal pozor aby ma nikto pri tom nepristihol, aby neostali ziadne stopy, aby som nic nezaspinil od krvi a tak. darilo sa mi to celkom uspesne skryvat asi rok. Dlhe rukavi, pulovre... Nikto nic netusil. Akurat mamka si vsimla ze stracam chut do jedla, vo veku ked bi som ju mal mat prave naopak vacsiu. K tomu sa pridali zvlastne stavi smutku, depresii, cely svet zacal byt sivi, nemal stavu, citil som sa nepochopeni, sam. Oslava 16tki sa vydarila. Opil som sa ako dovtedi nie. Nastastie som bol natolko mimo, ze som nemal sil sa zase porezat. nstaSTie preto, lebo by som to nedokazal skryt. Mesiac po narodkach vsak vsetko prasklo. Bol som sam doma a naSi sli zase na zahradu a mna uz akosi automaticki nevolali, nebavilo ma to tam. Mal som celi den len pre seba. Avsak auto sa im pokazilo a tak dosli o hodinu nazad. Nasli ma. Bol som ako skoro vzdy vo svojej izbe, sedel na zemi s dorezanymi rukami a vznasal sa. Ani som nevnimal, kedy vosli do izby, prebral som sa akotak az na otcove facky a mamin histericky plac. Uz ani neviem co som blabotal, bol som mimo. Odviezla ma sanitka a bol som tyzden na pozorovani na psychiatrii. Tie stupdne otazky lekarov mi liezli desne na nervi, raz som dokonca jedneho strasne spixoval co sa kuva stara do mojho zivota a taak. naSi ma chodili pozerat skoro kazdy den, najme mama, aj to mi liezlo na nervi. Necitil som sa ako magor. Bol som len typicky pubertak s troku vacsimi prechodnimi problemami, navyse nadpriemerne inteligentni, takze som sa citil opravnene urazeny, ze robia taky cirkus vsetci okolo. Potom ked ma pustili to bolo doma ine. Citil som ze ma nasi sleDuju, velakrat som si vsimol ze moje veci niesu na svojom mieste, asi hladali ziletki. Chvilu to bolo ok, snazil som sa ich ubezpecit ze som v poriadku, ale ten pocit ze ma sleduju a ze nemam sukromie a doveru to len zhorsoval. Vztahy sa zacali kazit, vovsetkom som videl utok na moje sukromie. Nemohol som si nic schovat s pocitom, ze mi to niekto potajomki nenajde, neprezrie, neprehrabe. Trosku sa to ukludnilo ked som si nasiel priatelku. Stretavali sme sa v partii kdE som zase zacal chodit. Bolo to skvele, ja som lubil ju, ona mna. Aspon som si to myslel. Spriatelila sa s mamou, bolo to fajn. Jedneho dna som mal taki zvlastni pocit ze sa na mna diva inak, aj som sa spital ale zahovorila to a potom som na to zabudol. Po case sa zacali na mna divat aj v partii divne, dokonca som mal pocit ze m tam nechcu. Prestali ma volat von, velakrat som sa len dozvedel ze boli tam alebo tam. Az som stretol kamarata vonku a rovno sa spital co je vo veci. Jeho odpoved ma sokovala: my nepotrebujeme v partii choromyselneho debilka. Na otazku co tym myslel sa len uskrnul a vysmesne povedal, aby som sa spytal svojej holky. Ona najprv zapierala, ze o nicom nevie, potom sa rozplakala a povedala, ze moja mama sa s nou rozpravala, povedala jej co som robil a ze ju poprosila abi jej povedala kebi som to robil znova. A ze sa raz preriekla pred kamoskou a asi sa to dozvedeli aj ostatni v partii ale ze ju to strasne mrzi a lutuje to ale ze ma stale miluje aj tak a nevadi jej to a vobec... Bolsom neskutocne nsraty. Prvikrat vzivote som udrel caju, strasne som jej nadAval a potom ju vyhodil, potom som vynadal mamke a utiekol. Nasli ma polisi v parku na treti den... Opiteho, spinaveho, dorezaneho. Zachytka, potom psychiatria. Odmietol som navstevy skoro vsetkych, iba segru som akosi nevedel ignorovat. Ona jedina ako keby bola pri mne. Nikdy mi nic nevycitala, nikdy som nemal pocit ze ma pozoruje ako ostatny. Dokonca som raz potajme pocul, ako oponuje mame ze ju nech "do toho" netahaju, ze ona pre nich robit policajta nebude. Mamu som videl zoparkrat v hale v nemocnici ked chcela ist za mnou, uplakanu. Holka tiez chcela prist. Stravil som tam mesiac ci kolko, strasne nachuja tam bolo. Zase tie primitivne otazky dookola. Mal som chut vrazdit. Po navrate to bolo uz uplne o nicom. Foter sa so mnou nebavil, mamka sa na mna divala ako na tazkeho narkomana, iba segra bola na tom relativne dobre. Jej som mohol povedat vsetko. Vsetko bolo nanic, doma to bolo nakokot, kamosi ma ignrovali... Pocity opojenia po porezani, ked som mal depky z toho celeho skurveneho sveta okolo mna, sa striedali s vycitkami rodicov, dohovaranim, pobytmi na psychiatrii a tak stale dookola. Mamka od zialu schudla, ochorela, lenze mna to vtedy nezaujimalo. Dokonca som uz ani neskryval ze si ublizujem. nasiel som si novych kamosov ktorim to nevadilo, dokonca ma chapali lebo niektori robili to iste. A tak som prezival zo dna na den nepochopeny a odsudzovany na jednej strane, uznavany a chapany na strane druhej. Doma som bol cim dalej tym menej. 17, 18, 19... Roki isli a ja som zil v iluzii ze je vsetko ok, ze som iny ako vacsina a vynimocny, ze vsetko mam pod kontrolou akurat som posledny rok trosku chorlavy, prechladnuty, pokasliaval som, schudol... Az som sa raz prebral v nemocnici, napichany hadickami a bolo mi na umretie zle. Mamka sedela v kute v kresle a na zialom opuchnutej a vyplakanej tvari som jej videl ze sa uz nevladze na mna ani divat. Z omylu ze toto je zase len prechodne stadium ktorych som uz zazil spustu, ma velmi rychlo viviedol doktor. Uz ked prisiel do izby za mnou som vedel ze nieco je zle. Velmi zle. Videl som mu to na tvari, v ociach. Po uvodnych banalitach, ked som ho zarazil, nech rovno povie co sa deje sa na mna dlho zadival a spytal, ako dlho si myslim ze budem zit. Blba otazka! Jasne ze dlho, ved som mal iba 19. Smutne pokrutil hlavou a povedal mi nieco, comu som este dllho nedokazal uverit: "je mi luto ale ak budes zit este dva-tri roky, bude to viac nez zazrak." mamka sa strasne rozplakala, srdce mi slo puknut. Nakoniec ju sestricka odviedla, uplne sa zosypala. Lekar mi potom ukazal nejake testy a papiere a vysvetlil, ze som sa musel niekedy pri tom rezani nakazit tetanom aj hepatitidou a este nejakym svinstvom a ze to vsetko dohromady, nejak narusilo imunitu organizmu a funkciu pecene kedze sa neliecilo. Rezanim sa totiz otvara brana pre bacili, virusi a inu haved. a caste rezanie, resp. narusovanie koze ako ochrany pred nakazou moze mat jediny vysledok. Tvrdy dopad z vysin opojenia na zem, prilis tvrdy. Podla lekarov sa s tym neda vela robit, ani sucasna medicina, dlhodobe posobenie virusov sposobilo taky chronicki stav, ze sa mi zacina rucat celi imunitni system a kazda chripka alebo obycajna skurvena horucka moze sposobit kolaps organizmu a lahko aj smrt. Nieco ako AIDS. "Kolega" co lezal s podobnou diagnozou na vedlajsej posteli zil 4 mesiace... Ja dnes prezivam zo dna na den len vdak tomu ze sa o mna staraju vsetci na ktorych som sa v hneve vysral. Utrapena mamka, ktorej tych 5 rokov mojho "lietania" vzalo aspon 20 rokov zivota, otec, ktory sa drzi len taktak aj to tusim len koli mamke, aj priatelka sa snazi ale ta to robi skor z lutosti aby ospravedlnila "zradu". Stari kamosi su zasa kamosi. Co z toho dpc ze su vsetci spat ked ja nemam to jedine, co by som chcel? Zdravie a buducnost! Teraz keby som uz robil cokolvek, je to nanic. Samozrejme, nevzdavam sa a bojujem, snazim sa napravit a vynahradit vsetkym vsetko, co som zameskal alebo som niekomu ublizil. A ze je to kuuuurva dlhy zoznam hriechov... Netusim ci to stihnem skor nez umriem. Netusim totiz, kedy umriem. Niekedy mam pocit ze je to vsetko nanic, najme ked mi zacne byt spatne a ja sa rano zobudzam zo sna kde stojim na vrchole nejakeho kopca, vsade kvety a motyle, vsetko je krasbe a zrazu sa zjavi lekar a povie ze "ahoj Radko, vies ze zajtra umries?" Svet sa prudko roztoci a rozmaze a rozpadne na milion drobnych vrtuliek, ktore poletuju vsade okolo a ja ich nedokazem pochytat a poskladat dohromady. Pritom sa kotulam dole tym kopcom, kvietky a motyle zrazu pichaju, su tvrde, ostre, boli to az napokon dopadnem na cestu kde prave ide maly vlacik, zapiska a narazi do mna, ja sa vtedy prebudim cely spoteni, udychcani a niekedi letim rovno do zachoda a zvraciam. Stale ten isty sen, niekedy aj 5x do tyzdna. Zijem kaZDy den v strachu ze tento den moze byt moj posledny a je to strasny pocit. Tak strasny, ze to neprajem ani najhorsiemu nepriatelovi. A to vsetko len preto, ze som nedokazal napriek mojej inteligencii ustrazit tu zradnu hranicu, za ktorou uz niet navratu. Dnes uz vIem ze to nedokaze nikto, dnes ano. Ale je neskoro, Prilis neskoro. Kazdym dnom je vsetko tazsie a tazsie. Ranne vstavanie, bezne ukony, vacsia fyzicka aktivita je uz nemyslitelna. Chcem aby vsetci co si to precitaju, pochopili ze ludske telo je zradne, oklame ta a privedie do zahuby. myslis si ze si mladi, ze zvladnes cokolvek, skusas "kam sa az da zajst". lenze telo je svina. jednoho dna preteci pohar a povie dost a nikto nemoze vediet kedi to bude. u jedneho skor, u ineho neskor. A co je horsie, sposobis strasnu bolest ludom okolo. Najme tym, ktorych mas najviac rad, ktorych milujes! A ktori si to najmenej zasluzia!!! Napisal som to sem najme preto, lebo segra ma donutila a pocuvam aj o modnej vlne nazvanej emo, kde je vraj vela takych, co robia to co som robil ja, pretoze je to "in", vraj sucast tej filozofie cico to je. Lenze emo o tomto NIE JE!!! Ziadnen styl o tom nie je. Nebudem nikoho prosit aby to nerobil. To si musi uvedomit kazdy sam po precitani mojich riadkou. Ja len dufam, ze tymto zachranim pred predcasnou smrtou alebo nenapravitelnymi problemami aspon jedneho a vyvediem ho z omylu, ze ziletka je liek na depresie a problemy. NIE JE."
Všetkým, čo sa režú!
myslím že kto nezažil, tak nikdy nepochopí aké to je...
PEkne je to napísane a verím že niekomu to určite pomohlo! Podla mna je rezanie zbytočné no niekto sa citi byt pri tom uvolneny ! :( je to smutné že sa režu!
ubližuje sebe ale ja ludom okolo seba! a neuvedomuje si to a uvedomia si to neskoro..
ja beriem rezanie ako trest ako ked daco dodrbem tak sa porezem ako za trest
Mali by ste vyhladat odpornú pomoc. a problemy neriešit sebapoškodzovanim ale komunikáciou s blízkymi aby vám pomohli..kolko ludi ma problemy a nerežu sa...ste zdravý a sposobujete si problémy..ved kolko ludí ja tažko chorých maju aids, rakoviny, rozne postihnutia, vyvinové anomálie a vy ste zdravý..tak sa maje radi
cafte moje mano je misa a amm 14 rokof ...thaq zacnem asi uplne od zaciatku ze koli comu sa rezem ...
Dna 17.decembra 2008 som vzala do ruky nozeik a porezala som sa ae nje hlboko .. bolo to kvoli jednemu chlapcovi ktory am podviedol :( welmi som bola nervozna nevedela som co amm robit ..:( bolo mi na umretie zle.. a niekde som citala ze to pomaha zahnat bolest co ini sposobuju ... tak som to skusila a bolo mi faajne aj ket to kus zo zaciatku bolelo ale newa uz som si zvykla ... potom som nejak presla na styl EMO aj ket aj som take emo ze pome jebat ... bo wete ja som si najpprv ymslela ze emo je o rezani tak som sa pridala k tomu stylu .. ale teras uz wjem ze emo o tom njeje ...ani zdaleka !! ... rezala som sa potom ziletkou ktore som brala otcovi ! ... mesiac potom som si ansla noweho frajera nho on bol ale z michaloviec a ja som z popradu ... taze bolo to an picu .. ale aj som ho lubila aj on mna ... bolo to super az kym sa mi pod nohy nepriplietol jeden klaasny chalan ktoreho doteraz chcemm.... s tym z michalowiec som chodila presne mesiac .. pretoze som chcela toho druheho .. lenze on amm mal totalne na haku ..a bol tez z pp .... tak som vzala ziletku a zacala som sa rezat .. a to len koli nemu .. nenavidim ked som u chalanov odmietnuta ! :( .. nesom namylsena len mne pride luto ket ma nekto niekoho a ja nikoho a nikdy ! .... mna to welmi jebalo ze ho nenmam a nikdy amt nebudem ... ten chalan mi tak prirastol k srdcu ajk nwem co :(( .... snazila som sa nanho zabudnut tak som zacala chodit s inym ... velmi som ho zacala loobit sak aj on mna mno trvalo to asi tyzden :((... dal mi konec pretoze som mu zevraj newerila .... mna to totalne zlomilo .. asi tyzden som sa spravala jak ina som na kazdeho zjapala jak zmyslov zbavena .. ket ja som nemohla uwerit tomu ze mi dal konec !... hmm asi tyzden potom sme amli stertko s tym co ho ece furt cem s tym prvym nemenovanym na ktoreho som sa snazila zabudnuut .. na stertku to vyzeralo uplne o pici pana :(... ae ten pocit ze bol primne mi daval "kridla" k zitiu ... myslela som si ze sa mu pacim bo my sme sa poznali len cez kec az dovtedy kym sme sa nestretlui ... no a nete zacal byt odporny daval mi na javo ze name zaujem a to ma este viac ranilo tak som vzala ziletkua rezala sa .. ziletkja sa sztavala mojou najlepsou "kamoskou" ... lebo jej som mohla verit ona ma nikdy nezradi ..:(.... bolo to anozaj tazke to rezanie sa stupnovalo a velmi :(...
den po velkonocnom pondelku som sla s kakou do pp bo ja nesom priamo z pp ... a sme chodili vsade po maxe hocide proste a sme stretli particku chalanov .. vymenili sme si cisla, nicky .... mno jeden z nich sa am opytal ci necem s nim xodit ,, hmm v panike som nevedela co amm powedalat tha som powedala ze jo ... lenze sme spolu xodili asi tyzden a v skurvenu nedele prisla ta osudna rp ... pockajte skopirujem vam ju : "misa jauz s tebou konim okis budme iba kamosi hej " toto mi napisal ... wa to bol uder do steny .. mna slo trafit :(... mna .. waw to sa neda opisat co v vedy vom mne bolo to bolo srdce zlomene an 1000 amlych vrtuliek ja nwewm ... lenze potom za 2 dni mi napisal ci mu nedam ece jednu sancu a peloviny .. mno nedala som mu ju nech sa trapi nech vidi ake too je ket clovek trpi .. pisal mi debiliny asi tyzden a potom som mu tu jednu sancu este dala ... no lenze po 8 dnoch asi som to ja ukoncila a teras uz vjem ze som zrobila obrovsku chybu !!! :(... welmi to lutujem .. aj ket je uz neskoro .. starsne som sa rezala ja som uz newedela co amm dalej robit :(.... a momentalne ide po mojej kamke a mna to tak jebe aj ked mi ona hovori ze som mu dala konec ae to vnutro v srdci pre nho ece ostalo on tam kdesi v mojom srdci bludo stala a nwewe cesty von :(... fcera som sa to dozvedela ze jej napisal ci nece s nim chodit ....my sme hrali poobede s kamosmi volejbal na ihrisku .. anjprv bolo fasa ale ket mi to powedla isal som puknut od zlosti .... potom som sal domov som sa ponahlala a rychlo som vzala ziletku a vyrezala som si an nohu necem zit ... mam tam aj ine napr.: ze preco alebo velmi hlboko rezx dlho mozno aj 10 cm ... :( ... kazdy sa reze po zapestiach ne ?? ale ja uz nemozem skola to zisstila .. a cii mi teras verite ci nie tak to je vasa vec mne je to uz jedno ja mam zivot total fpixi ... zistila to tak ze jedneho dna prisla zamnou do tredy zastupkyna a potom am zavolal na chodbu a sa am pytala ci sa rezem a ja ze nie .. potom mi powedlaa uzkaz mi ruky mno ale tie jazvy an ruke svedcili o tom ze sa rezem sak jasne ... no amla som tam aj certvo reznute ... potom sa am pytala ze preco to robim a aj ze kvoli rodine pretoze ja mam ale fakt strasnu rodinu .. otec bije mamu a ja predsa sa uz nato pozerat nemozem :(... a ja to inak riesit newem okrem rezania ... je prafda ze som jej trosku klamala bo ja sa rezem aj koli chalanom .. ale nje len koli tomu .. v poslednom case uplne koli hovadinam ..minule am brat nasrala fets som sa s nim hadala a dalas om mu facku a zacal plakat ... a ja som bola taka vynervovana sadla som si do kupelne na zem oprela som sa o stenu pustila pesnicku a zacala rezat ... a je prafda ze aj sm kus plakalaa ..:(.... aj to uz dalej nweewm ... mno vratnme sa k tej skole .. potom som jej musela slubit ze to uz vjac neurobim .. na druhy den am vzala do riaditelne som sa aj s riaditelom rozpravala .. malôa som ist aj k skolskej psychlogicke ale nejak to nevyslo .. ale aj sa aj tak rezem fcera bolo pol roka uz :(... ket aj uz nevladzem zit .... a mne e jedno ajk dopadnem ci an psychiatrii alebo newem de ae rezat sa neprestanem !!! ... pre mna rezanie znamena vsetko .. :(... dnes rano ked som sla do skoly som stertla riaditela a on powdal to si ty ? a ja ze coo ze hej a on ze uz je setko v poriadku ? a ja ze hej pootm som mu musela ujkzat ruky a powedla ze dobre ket bude nejaky problem ta mam prist za nim ... no lenze keby videl nohy ta newem... ae wete co ? mne je uz vsetko jedno aj nemam nic ! nemam normal rodinu, akmosi nektory sa predomnou len pertvaruju , o mna ziaden normalyn chalan ani nezakopne .. a ten chalan koli ktoremu sa tak trapim a rezem newe o nicom .. ale aj ho lubim on je slepy :(.... aj uzn nevladzem :(.... zivot je anozaj tazky .-.. este ze mam tie ziletky :( .. ae teras fakt bez nich by som tio nezvladla .... takze asi tak .... neznasam svoj zivot ! a cem sa urezat do smrti nech kazdy citi ake je to trapit sa !! dakujem vsetkym tym co si to citali az do konca ... :P
o tom sebaposkodzovani som teraz citala prvykrat, myslela som ze to urobia ludia, ktori chcu skoncit so zivotom a ze to urobia raz a je koniec,ale ze by to niekto umyselne robil,ked sa dostane do neprijemnej situacie je to hrozne, v inej teme sa tolko ludi naslo, co to praktizuje, az som sa zamyslela v akej dobe to zijem, kolko ludi okolo mna mozno toto praktizuje a ja o tom ani len netusim ... je to hrozne, na hlavu padnute, nechutne, zvrhle a este ked niekto povie - nechcem sa toho vzdat, pretoze ma to uvolnuje tak rozmyslam ci o par rokov tu bude este niekto so zdravim rozumom - TOTO JE CHORE - a inak to nazvat neviem, len ako stupidnost u ludi, ktori chcu poukazat na to, ze sa trapia - co je ubohe takymto sposobom to ukazovat!!! Mnoho ludi ani len netusi, co to su problemy, mnohi to robia preto, ze ich necha partner, pricom nepozeraju na to, co bolo pricinou - ci to, ze chybu urobili oni, alebo ten druhy si ich lasku nezasluzil! Vzdy sa daju zvladnut vsetky problemy aj inou cestou! Snad zivot nie je gombicka ako si to kazdy predstavuje,... zivot nam dava tolko prekazok, odobera nam mnozstvo sil, dostava nas do depresii ale to nie je dovod na "rezanie" ... na to su ludia, priatelia a rodina aby nam pomohli, clovek predsa nedokaze zit izolovanie " len vo svojom svete" potrebuje inych na to aby dokazal uspokojit tie potreby, ktore si nedokaze uspokojit sam - teraz mam na mysli, lasku od druheho, pomoc, podporu, pohladenie, objatie - ako najlepsie lieky na vsetky problemy ktore zivot so sebou prinasa! Zivot moze byt krasny aj napriek tazkostiam, staci ak mame pri sebe tych, ktori su pre nas najdolezitejsii... a nie nadarmo sa hovori: "zivot nie je az taky zly ako sa zda, zlí su len ludia, ktori ho takym robia" ... niekedy sa staci zamysliet aj nad sebou samym a clovek pochopi, ze by mohol byt aj lepsiii (i ked v dnesnej dobe su priority ludi ine - zamerane skor na materialne hodnoty)... Takze skuste sa nad sebou zamysliet tí, ktorí sa "rezete" (boze uz len to slovo je take odporne)- ludia maju aj ine starosti, ja som si uz toho dost prezila, no aj napriek tomu mam pred sebou este dlhy zivot... Otec mi zomrel, mama sa na mna a na sestru vykaslala, zijem len zo sirotskeho (3000) z ktoreho si platim internat, vysoku skolu, potraviny, hygienicke potreby, osatenie, mama mi dokonca stahuje aj za toaletny papier, ci sacky do kosa (ked som doma),... jedlo mi ani NEPREDA za peniaze, ked ju o to poprosim ked uz potrebujem nieco varene zjest, lebo na intraku to nie je dostupne, vianoce, velka noc som sama so sestrou a cely cas psychicke tyranie a vydieranie zo strany matky - preplakala som uz noci, kedze som nevladala ci uz s peniazmi, alebo s celkovym zivotom ktory ma postihol, ale nikdy ma nenapadla takato zvrhlost!!! Jedine co ma napadlo je pozbierat sa a ukazat mame, ze aj ked na mna totalne kasle, dokazem sa o seba sama postarat a dostudovat vysoku skolu aby som jej ukazala ze som to vsetko dokazala SAMA aj bez jej pomoci!!! A mam aj priatela, ktory sice studuje 400 km odomna uz 2.-hy rok, ale viem ze sa lubime a ta laska mi dodava sily zvladnut vsetky tie prekazdy, ktore mi zivot kladie do cesty.....
Neviem, ci moj pribeh niekoho oslovi, ale chcela som nim len vysvetlit jedno, ze zivot je krasny aj napriek tazkostiam a zalezi len od teba ako sa k nemu postavis, bud sa vzdas, alebo zacnes bojovat a kvazi nad nim zvitazis a budes stastny/a....
Pribeh je sila dufam, ze aspon otvori ostatnym oci.
iq: viete preco je to tak? lebo tato doba je uz taka... je to vsetko rychle, vam sa zda, ze mame vsetko...ano rodicia mi kupia notebook, auto a podobne ale tym padom stale pracuju a od malicka nedostavame tu pravu rodicovsku lasku(su v parci, poobede pri pocitaci opat pracuju a v noci uz nie je cas, lebo spime)... a dalsia vec... vzdy boli ludia co mali depresie, vzdy boli ludia, ktori si ublizovali, ale nikdy sa o tom nerozpravalo ako dnes. to iste sa tyka drog. dokonca v minulosti boli aj obdobia kedy boli rozsirenejsie ako dnes... fakt je to najma o tom, ze je to vsetko rychle a zacina sa vsetko medializovat a o vsetkom sa uz rozprava.
Inak je to vsetko smutne
Ja mám vyše štyridsať.hotová som z toho príbehu.Vdaka že si uverejnila.Strašne sa menil celý svet.Ked ja som bola mladá nás to nenapadlo, ublížiť sebe alebo kamarátom.Teraz sa bojim aj o svoje deti v škole.Aj malé deti sa už biju,šikanuju,vyzerá to tak akoby nikto už nikoho nemal v láske.Kde sa stratilo to dobro z nášho života?
bože čo to je teraz za svet, veď ja mám len 40,ale keď som ja bola mladá, tak sa teenegeri zabávali, nemôžem sa vôbec vžiť do ich myslenia, všetci trpia depresiami, úmyselne si ubližujú, veď sa človeku nad tým rozum zastavuje! Vy sa už ľudia vôbec neviete tešiť, smiať, zabávať sa, ale prečo ste vlastne tak strašne zdeprimovaní? ČO vám chýba?? Čo mali robiť vaši starí a prastarí rodičia, ktorí prežili vojnu???!!! Vy máte všetko a ešte oveľa viac, možno práve to je chyba, potom len vymýšľate, lebo neviete, čo od dobroty...Nechcem si ani predstaviť, čo tu bude o pár rokov...FAKT SMUTNÉ!!!
