Chcem vás poprosiť o váš názor. S manželom sme spolu 10rokov, máme dve deti. Od začiatku vzťahu sme mali problémy, ktoré sme po dlhom čase vždy dajako vyriešili, ale len do času...potom prišli znova. Mali sme dve vážne krízy, kedy som zvažovala, či by nebolo lepšie to ukončiť, ale vždy ma nakoniec\\\"ukecal\\\ ", lenže teraz som dospela k presvedčeniu, že sme natoľko rozdielny, že tieto sváry budú medzi nami celý život. On je zvláštna povaha, nikdy so mnou nemal chuť nič riešiť, stále bol spokojný, aj keď ja nie, nebojoval o mňa, ani keď som mu skoro ušla, to nebudem opisovať, mala som pocit, že mu skôr prekážam, najspokojnejší bol, keď som bola ticho a on mal svoj kľud. Vie dosť slovne ubližovať, nie žeby mi nadával, to nie, ale rád ironizuje, bagatelizuje a prilieva olej do ohňa...Ťažko sa to opisuje.
No a teraz som navrhla, že či by nebolo lepšie ostať spolu, ale len naoko, kvôli deťom, inak sa nehádame, vieme sa dohodnúť, aspoň to sa zlepšilo a bol by koniec trápeniam, čo sa nášhu vzťahu týka, ale on nechce, vraj ma stále ľúbi. Ale ja už mám tej tolerancie a zvykania si stále na niečo plné zuby. Nemám chuť to meniť, nemám už na to energiu, rozum radí to riešiť, ale nejde to. Chodíme aj ku psychológovi, ale zatiaľ zmenu nebadám. Vyzerá to tak, že som sa zaťala, ale to určite nie, nie som malé decko. Len už to nechcem a hlavne nemôžem meniť. Myslíte, že má zmysel dávať niekomu ešte tretiu šancu? Podľa mňa nie, nič sa nezemní. Veď ako rodičia budeme fungovať ďalej, len nie ako partneri. Už neviem, čo mám robiť, nemôžem sa celý život do niečoho nútiť...
rozvod?!
juliena, ďakujem. Ja som to chcela vyriešiť tak, že tu ostaneme všetci spolu, zatiaľ sa muž tvári, že ok, ale chce to ešte"zlepiť", ale máš pravdu, ja som už z toho dosť unavená...A jemu by predsa tiež bolo lepšie, majetnícky on nie je, skôr slepý a hluchý, až kým nepríde pomaly až k rozvodu. zatiaľ sa tvári, že čo sa týka rodičovských povinností, tak to by ostalo pri starom, aj po finančnej stránke, ako ho poznám, tak by vlastné deti nechcel okašľať, ale realita býva iná, ja viem. Nechcem sa zatiaľ rozvádzať, lebo deti majú doma celkom harmonické prostredie. Len chcem, aby sme už žili len vedľa seba, nie spolu.
vies, budes sa trapit do konca zivota s niekym, s kym si nerozumies, z ktoreho si unavena. nestaci, ze ta ma on rad, tak ako si to opisala, vyznieva mi to tak majetnicky.
Asi zacinaj pomaly rozmyslat o rozchode.Skor vsak nez to niekde povies, zvas si vsetky financne moznosti, ako s detmi, bude sud o deti, delenie majetku.... straasne vela komplikacii. A ak si povies vo vnutri , ze sa do toho pustis, priprav sa nato dopredu.
Moj muz odo mna odisiel, a to som sa dozvedela az po case, ze si pol roka pred odchodom ulieval nemale ciastky na "lepsiu buducnost" nechcem ti to iste radit, ale tebe mozno zostanu deti a neviem ako dokazes odhadnut svojho muza, ako sa zachova po rozvode alebo pri rozvadzani k detom.
