som tak odlišná ako iní, že sa cítim ako posledný outsider, a keď sa chcem začleniť medzi ostatných tak mi je to tak proti srsti, že sa radšej ešte viac stiahnem...nedokážem sa baviť ako ostatní, nedokážem žiť ako ostatní-bežne, baviť sa s priateľmi, na spoločenských akciách, nič také.. chcela by som byť na tom ako ten najbežnejší človek, byť ničím (to som aj teraz, ale teraz veľmi vyčnievam), chcem byť človekom z pásovej výroby...a vadím tým, že taká nie som, hlavne sama sebe a to je to najhoršie..áno chcem byť tuctová lebo je to takto strašné, preto som najradšej sama, lebo ma nikto nechápe, fakt nikto....ja sama sa neznesiem, vadím si, chcem sa začleniť ale keď vidím aká som, viem, že medzi ostatných nepatrím a musím byť sama, či už chcem alebo nie...a už som si na to tak zvykla, že už chcem...čo na tom, že ma niekto má rád, či dokonca miluje, keď vadím sama sebe?...keď som sa skúšala začleniť a nedarilo sa mi to, a nikto ma nebral ani takú, akou som sa snažila byť, ani takúto aká som, tak ma to fakt totálne odradilo..proste medzi ostatných nepatrím a koniec...všetka snaha márna...neznášam svoje ja, neznášam môj pohľad na všetko, v ničom nevidím zmysel, v ničom nevidím šťastie, nikomu neverím, som utiahnutá a rozpoltená, chcem pozornosť a keď ju mám, tak pred ňou utekám, bojím sa ľudí, bojím sa spoločnosti, klamstva, bojím sa všetkého a hlavne života, kde mám preboha hľadať šťastie keď mám v podstate všetko čo potrebujem, mám lásku, milujem, som milovaná, ale nemám dosť rada sama seba...? netvrdím, že som výnimočná, som len iná!!! aby si to niekto zle nevysvetlil...a nechutné je, že niektorí ľudia ma majú za úžasnú...robím polke známych psychologičku a vychvaľujú ma do nebies...robím to pre nich rada,mám z toho dobrý pocit a to mi celkom stačí....ale to sú niekoľkí ľudia..bežná spoločnosť, všetky vekové kategórie, ma majú za čudáka, pretože sa vyhýbam všetkému čo iní ľudia zámerne vyhľadávajú, vidím na sebe chyby aj tam kde ich iní nevidia a je to asi až chorobné...ak toto niekto dočítal do konca tak gratulujem, netuším, čo som tým chcela povedať, je to len ďalší krok bez cieľa..u mňa celkom bežný...no tak čo? som ok? potrebujem psychoša? alebo som len príliš veľký realista? a okrem toho ma bolí hrdlo...
poprosim (ne)odborný posudok mojej osobnosti...díky moc
:-))))to bolo zlate,ze zo zvyku:-)
ja by som si ani neuvedomila,ze vsetko komplikujme, mne sa to zda taaak prirodzene, len mamina mi casto zvykla toto pripominat.ako hovorim, verim,ze jedneho krasneho dna najdem svoju rovnovahu:-).prajem dobru nocku a vela stastia v zivote.a hlavne nezabudaj, kazdy sme jedinecny!!
no to je problém fakt...že všetko vidíme komplikovane...ja fakt vo všetkom nájdem také zložitosti, ktoré tam ani nie sú..neviem či ich hľadám zo zvyku alebo čo..
veď to...toto asi nezmením...nikdy mi nejak nezáležalo na názore ostatných...ale cením si, že ma majú niektorí ľudia radi takú aká som...ešte chýba to, aby som aj ja samú seba mala s mierou rada..ale to nejak neviem dosiahnuť....a taký asociál som už fakt odkedy si pamätám...myslím tým detstvo-krpec-škôlkar, maličký školáčik...už vtedy som taká bola..
:-)))urcite islo o male nedorozumenie:-)napr.moj problem je,ze moc dramatizujem a idem do hlbky:-((vies, obcas by som chcela, aby som nevidela vo vsetkom komplikacie,proste priamo, jednoducho,, sup sup, nezamyslat sa az tak a nekomlikovat:-)ale vekom sa mi dari nachadzat zivotnu rovnovahu:-)
dnes ma to už fakt dorazilo, idem so s gitarou na chrbte po ulici a zastaví ma malé dievčatko a pýta sa, že na akom nástroji hrám..tak sa na ňu milo usmejem a odpoviem, že na gitare..a dievčatko na mňa hodí divný pohľad akoby som jej niečo urobila a s takým výrazom odcupká preč...no akože sry ale to už aj VYZERÁM ako mimozemšťan? :D
to hej, clovek sa rodi so svojou osobnostou:-)
aha v poho :) jasné, introvert ako vyši(nu)tý..sklamanie? hmmm...odjakživa som takáto..to nemám získané, to mám prirodzené...
alebo si prezila prilis vela sklamani a teraz sa bojis doverovat?
sorry chcela som povedat introvert:-))uz je neskoro a mam za sebou narocny den/urobeny este narocnejsi mnou rozmyslanim nad vseliakymi vecami:-(
hmm neviem o tom..niekedy pochybujem o kompletnosti celej rodiny ale nakoniec vždy prídem na to, že iná som ja...extrovert? nie, nemyslím si...nedokážem vyjadrovať svoje pocity, dosť ťažko nadväzujem kontakty, ale zas ak sa nájde prípad, ktorému sa moja povaha páči, tak si ho ľahko pripútam......a nedôverčivosť ktorú prechovávam ku každému vrátane seba odradí snáď každého.. keby som nevadila sebe, ale len iným, tak je to v poho..ale ja vadím v prvom rade sebe..neviem čo s tým..fakt..
