Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Nemam depresiu a predsa chcem zomriet

Príspevok v téme: Nemam depresiu a predsa chcem zomriet
face of agony

Chcem zomriet. Uz nechcem zit. Teraz za mna nehovori depresia. Praveze mam celkom neutralnu naladu. Ale ked sa na zivot tak pozriem, tak mi pripada velmi zbytocny. Len zabijanie casu. Nic pre mna nie je zaujimave, cenne, bolestive. Dala som si dole okuliare a vidim svet tak ako je. Naco tu mam byt? Mozno mi napisete, ze kazdy tu ma nejake poslanie. Ale mne to je dost jedno. Nechcem tu byt. Vsetko mi je lahostajne. Bezvychodiskovost ani neviem odkial.
----------------
Detailne popísaná choroba "Depresia" www.zdravie.sk
Telefonické linky pomoci - www.zdravie.sk

4martin4

ahojte,
chcel by som sa vám zdôveriť s mojím príbehom.
Od mala som bol veľmi zamĺknutý človek, a mal som dosť veľké komplexy nízkeho sebavedomia. Pamätám si na jeden deň, keď som si po veľmi dlhom premýšľaní povedal, že môj život by som mal v budúcnosti obetovať za iný, pretože inak nebude mať zmysel.
Na strednej som si veľmi dlhú dobu nerozumel s nikým, bol som extrémne tichý a vyplašený čo trvalo veľmi dlho, neskôr som spolužiakov znenávidel za ich poznámky a vlastne som si s nimi až na 2 výnimky nevytvoril hlbší u niektorých ani pozitívny vzťah. Až v poslednom ročníku som si k sebe po veľmi dlhom čase vybudoval sebaúctu, zistil som, kde robím chyby a snažil som sa žiť, ibaže som si už nemohol utvoriť so spolužiakmi žiadne puto, preto som len čakal na koniec školy.
Ten nastal a pre mňa prišlo asi najlepšie leto i keď bolo neuveriteľne namáhavé, zato však prínosné pre akcie s priateľmi ešte zo základnej školy. Títo však nemali mnoho záľub čo mi u nich chýbalo, mal som ich však rád a jedine s nimi som cítil slobodu, aj keď ešte stále obmedzenú.
Potom som nastúpil na VŠ, presnejšie na medicínu, prečítal som knihu Nevyšlapanou cestou a podľa nej som sa aj snažil žiť. Je to knihy o živote, kresťansky motivovaná a pritom je v nej zachytávaná priama realita v príbehoch s pacientmi zo psychológie a psychoterapie.
Začal som obetovať čas aj na iných ľudí, zistil som, že život je ťažký a je to tak dobre, lebo jedine tak môžem dosiahnuť pravé šťastie. Stretával som sa s priateľmi a po istom čase, kedy som bol podobne ticho ako na strednej som sa predsa len rozhodol komunikovať a byť družnejší a vtipnejší, snažil som sa byť dobrý v učení a zároveň sa nevyvyšovať a pomáhať iným. Šťastie teda leží v iných ľuďoch vo vzťahoch a láske, v tom, že ma zaujíma viac bolesť iných ako moja sama. Našiel som si priateľku, ktorá ma mala rada a aj keď bola veľmi mladá ale zato pekná, zažil som s ňou chvíle, ktoré som ešte nezažil, celý polrok sa niesol v znamení nových vecí, v mojom vlastnom pokroku.
Po skúškach, ktoré som úspešne zvládol som sa cítil neuveriteľne unavený a dosť často som sa hádal s mojou mamou, ktorá si o mne myslela, že sa rútim do záhuby, cítila totiž ako sa mením a že som vlastne iný človek, optimista a v istej oblasti aj sangvinik. Potom sme u nás ubytovali našu babku, ktorej sa venovali skoro neustále aj keď vlastne nič nerobila, hrali s ňou človeče a podobné sprostosti pričom na moje návrhy nemali absolútne žiadnu chuť. Tak som sa len konečne presvedčil, že moja mama sa bojí zmeny a chce mať taký život aký má, takisto aj celá moja rodina, aj keby žili v úplnej nevedomosti a stereotype.
O niečo potom som sa rozišiel s priateľkou, ktorú som mal stále pokušenie opustiť, najmä preto lebo bola lenivá a naše povahy sa dosť vylučovali. Mal som ju ale rád, lebo mala veselú povahu a niečo čo upokojovalo moju dušu. A tiež že mi rozumela, aspoň v niečom, a že ma mala rada. Ju to dosť zranilo, ja som necítil nič (ako vždy:D).
Potom pre mňa nastalo absolútne tiché obdobie, akoby mŕtve...naša partia sa postupne prestala stretať, vlastne som ani nemal veľkú chuť s nimi byť, pretože sa poväčšine pilo. V škole ma dosť prestalo baviť učenie, vlastne som už premýšľal nad inou školou, a celkovo som trávil čas absolútne sám.
Uvedomoval som si to ale nebolo v mojich silách to zmeniť, vo väčšej spoločnosti som málokedy poznal toľko ľudí aby mi tam bolo dobre a keď som niekoho volal von, nemohol alebo sa vyhovoril alebo sme sa jednoducho nudili.
Prestal som brať ľudí ako samozrejmosť a potom aj keď sa mi páčila spolužiačka z inej skupina a aj ja jej, nechcel som sa odhodlať na vytvorenie vzťahu. Pomaly sa končil letný semester a ja som sa o to predsa len pokúsil, no už neskoro, začalo skúškové obdobie a ona odcestovala, po jednom rozhovore s ňou som však zistil, že o mňa úplne stratila záujem a že by sme si aj tak asi nerozumeli, bola jej vtipná moja viera a dosť ma tým urazila.
Celé leto prešlo neskutočne rýchlo, strávil som ho úplne sám, na výletoch bicyklom po okolí, chodil som na brigádu v pekárni, úplne zbytočnú pretože som tam s nikým neprehovoril sotva ani slova okrem pár umelých rozhovoroch so starými pekármi, hrozne namáhavú na čas (12h v noci) a takmer nijak nezaplatenú. Boli to smiešne peniaze, ktoré som vlastne ani nepotreboval, chodil som tam len kvôli mame a kvôli tomu že som vlastne čerpal z peňazí ktoré mi dala tak aby som bol férový. Vyzeral som dobre, aj sa na mňa dievčatá dívali, nikdy som však nijakú neoslovil lebo mi išlo jedine o sex, celé leto som strávil v hľadaní sexuálnej partnerky, ktorú som vlastne ani nechcel, pretože som veriaci a panic a stále keď cítim Boha pri sebe tak verím, že je dobre nesexovať len pre potešenie. Avšak bez sexuálneho náznaku alebo ako to nazvať si vôbec neviem nájsť partnerku, dokonca si neviem predstaviť ani svadbu s tým najsamlepším dievčaťom. Leto uplynulo a ja som sa ani raz nedostavil na skúšku, na ktorú som sa denne učil. Celé dni som len premýšľal o sebe, nežil som len premýšľal. Po zápise do druhého ročníka som sa dostavil na skúšku, na ktorej mi bolo smiešno prečo tam vôbec som a nechápal som ostatných ktorý sa skúšky boja, ja som sa na ňu vlastne ani raz nedostavil pretože som sa necítil naučený, len preto lebo som to podvedomky nechcel a keby som len časť toho chcenia čo mali ostatní, tú škúšku by som pri svojich schopnostiach dal ľavou zadnou. Z skúšky som odišiel, spravil som test ale na ústnu som sa už necítil, vlastne som tam nemal ani trošku chuť pretvarovať že chcem odpovedať. Na druhý deň som podal žiadosť o zanechanie štúdia. Pár dní neskôr som sa stretol so spolužiakmi, ktorí ma trocha presviedčali aby som sa vrátil, ja som im trocha podľahol, tak som šiel do podateľne, kde mi však podali vybavenú žiadosť. Poprosil som ich či sa to nedá zrušiť ale v podstate by ma to stálo dosť námahy, no myslím že by sa to dalo vybaviť, šiel by som za dekanom a tak...ale nechal som to..nemohol som si srať do huby aj tak som nevedel či chcem ísť späť. Nikdy som nezažil horší pocit ako keď som odchádzal z fakulty, to čo som považoval za moje poslanie som odkopol a predo mnou bolo nič. Mal som chuť ísť na psychiatriu...
Potom nasledovalo obdobie vybavovania, každý deň som niekde behal, vybavoval a v podstate nič nevyriešil. Len som urobil čo je nevyhnutné, úrad práce atď.
Niekedy som sa cítil ako hovno inokedy mi bolo celkom dobre, bol som však stále sám. O mesiac neskôr ma mama presvedčila aby som skúsil odísť do Bratislavy (som z Košíc), má tam rodinu, ktorá je však jej a mne triplom neznáma a tak som im napísal mail, či by mi nejako nemohli pomôcť. Oni nato prekvapivo odpísali, že by som mohol prísť a dokonca u nich bez problémov bývať čo som aj využil a odvtedy som tu. Sú to veľmi tichý ľudia, mohol by som ich mať omnoho radšej keby viac rozprávali, takto ich mám iba v úcte a na viac sa nezmôžem. Zvykol som si však na nich, a môj sen o samostatnosti sa teda len zmenil do inej podoby väzenia, teda inej rodiny. Dávajú mi jesť zadarmo, čo od nich vôbec nežiadam, rozhodli sa však takto, nemám tu však také práva a cítim sa ako na návšteve. Ani variť veľmi nechcem, pretože ma teta stále odoženie preč a dovarí to ona sama. Cítim, že vnútorne zomieram. Nemám teraz absolútne žiadnych priateľov, po mesiaci práce v kníhkupectve(najhoršom zážitku vôbec) pracujem na slovenskej pošte kde ma práca nenapĺňa ani zčasti, nemám sa s kým vykecať, domov chodím neskoro, s ľuďmi z pošty nerozprávam, neviem prečo ale ako keby som mal blok. Som k nim úctivý ale neviem sa tak uvoľniť, a v podstate mi to je jedno. Môj mozog ako keby pomaly zomieral, takmer denne mám také silné depresie ako keby sa mi rozpadala hlava, večne premietam pred zrakom obrázky svojej smrti, vojenských úkonov a mám strašnú chuť zabíjať. Vytváram si v hlave obrazy strieľania ľudí do tváre, kopania ľudí do hlavy a niekedy presedím celý večer pozeraním zohavených mŕtvol či skôr ľudského odpadu po haváriách. Mám unavený zrak a chcel by som viac spať a byť vo väčšej pohode, nejde to ale, nie som vo svojom byte, som tu stále akoby na návšteve. nevidím z môjho stavu východisko, mám často chuť sa zabiť, lebo viem, že múr, ktorý som si vytvoril je príliš silný. Chcel by som aby bol svet radšej v nenávisti, aby sa ľudia hádali a kričali na seba, cítil by som sa lepšie, nechcem si ani tvoriť žiadne vzťahy lebo cítim že len takýto vzťah je pre mňa prirodzený a že v ostatných sa budem pretvarovať. Mal som isté sny ale tým že pracujem v takej únavnej práci, kde vôbec nezaťažujem mozog, som natoľko unavený že nemám síl na niečo viac. Chcel som založiť skupinu, na to však potrebujem priateľov a tí niesú, dennodenne vstávam a idem do práce, tam sa aj cítim dobre, keď už som sám na rajóne, keď idem domov mám stále depresiu, pretože ma nič nečaká. Som v slepej uličke, keby som nebol tak veriaci tak sa nieže zabijem ale sám by som najprv zabíjal, len tak na ulici nevinných každého a potom by som sa zabil sám...

MiaNobody

ahoj Nobody123... mám podobné zmýšľanie a vlastne aj osud..:/ nechcel by si si o tom pohovoriť niekde na chate alebo email.. ??

Zmrzačenie

Ja vás môžem okašlať, každý tu začina vetou nechcem žiť, každý sa tu chce zabiť koli tomu že ho nechal frajer(frajerka) a podobne vy si ani neviete predstaviť čo je ozajstné utrpenie, stavím sa o svoju dušu že každý čo sem písal je živý a v poriadku, keĎ niekto číta tento článok ja tu už dávno niesom ...ja som len chcel aby niečo po mne zostalo.

Necem zit

Neni to tyym ze mam depresiu...ja ani nevjem cim to je..ale zrazu sa pozeram na svet trochu inak ako som sa pozerala doteraz...nic us nema vyznam..pohladala som sa skoro z najlepsiou kamaratkou...asi sa rozidem s mojim chlanom..:((..proste ja us vjec necem zit..cem zomriet..som tuu uplne zbytocnaa a moj zivot nema vyznam...:((

Textová Inzercia

Máte problém s erekciou?

Erexus vyrieši váš problém! Náhrada liekov založená na prírodnej receptúre bez lekárskeho predpisu s extra silou!

Správca siete - SANDING

Správa firemných počitačov. Bratislava a okolie.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Nemam depresiu a predsa chcem zomriet - Fórum - ZDRAVIE.sk