clovek nikym

sewa. mam 20 rokov a sam seba podozrievam, ze nie je nieco v poriadku. tyka sa to hlavne mojej psychiky, takze ak mas na to daky nazor, nasleduj ma na tychto riadkoch.
asi pred 4 rokmi sa zacala daka "premena". inak to neviem nazvat, nakolko som do tej doby bol uplne radovy clovek a dnes sa citim trochu cudne v realite. ta premena akoby nemala koniec ci ciel, len dennodenne vrcholi v inom stave. mozno hned myslite na dake narkotika, ale ja som take veci nebral. spociatku som si nebadane zacal robit odstup od ludi. akoby mi nemali co dat a ja som pocitoval pri ich slovach a myslienkach prazdnotu. radsej som ostal sam akoby som sa mal zucastnovat roztopasnych hier a ponarat sa do ich bezduchych starosti o nenaplnenych laskach a krmit sa nekonecnymi iluziami o pubertanej rebelii. akoby u mna viac nebolo miesta pre kamosov a ja som sa v ich pritomnosti citil dako nebezpecne, akoby ma cas straveny s nimi ubijal .. nevedel som najst u nich inspiraciu k zivotu. dnes som cele dni doma a v skole alebo v praci proste mlcim, cele hodiny, len letmo reagujem na prejavy nevyhnutnej komunikacie. isto ma maju za blazna. takto sa to so mnou vlieklo 3 roky a ja som sa pocitu osamelosti prestal branit. akoby ma samota zabijala, ale na druhej strane robila v mojich ociach jedinecnym. tazko to vysvetlit na par riadkov. doma sa obklopujem pesimistickou hudbou, kt. na mna posobi destruktivno-aktivne. to znamena, ze pri hudbe o smrti, temnote, bolesti sa citim ako vyspovedany hriesnik. uplne som prepadolnostalgii, vsetkemu temnemu (nemyslim rovno satanizmus,ale napr. gotika,svetu duchov,krvavych pier,beznadej z pokroku, atd.) a ciernemu pohladu na skutocnost. od malicka si sice pestujem v sebe pozitivny vztah k Bohu, ale pravdupovediac, sa pred neho bojim postavit, lebo neviem mu to vysvetlit preco mam ten pocit dusevneho opojenia z chaosu tak rad. a tak sa ten pocit vo mne nahromadil, ze sa potrebujem rezat .. ale nie je to nahrada za neuspesny den, ale ja zboznujem svoju krv. hm, viem, znie to odporne a asi vacsina z vas teraz naskutku odide v domneni, ze som dalsi zreli do cvokarne. ale ja to nechcem vzdat, vlastne neviem co chcem od tohto fora. mozno len pocut, ze existuju aj iny ludia, co pocuvaju merilyna mensona, co veria ideam filozofie zivota, a nevedia sa zmierit s nespokojnostou vo vnutri. a vobec neuvazujem o samovrazde, ak by to niekoho napadlo sa ma spytat. je toho vela co treba povedat, ale casto neviem ako na to .. preto zatial koncim, aby velkost clanku neodradila citatela.
za vase reakcie dakujem.