Mojim problemom je to, ze nedokazem brat ludi takych, aki su. To znamena, ze ak vidim niekoho na invalidnom voziku a mam mu pomoct alebo sa s nim porozpravat, tak si to \"odtrpim\" (ten rozhovor) a potom sa takym ludom vyhybam. Ale nejde len o ludi na voziku. Napr. moja sestra si nasla priatela, ktory vyzorovo k nej velmi nejde. Ona je celkom pekna a chlapec, ktoreho si nasla, ma v predu drobnu plesinku... a tak. Ale sestra s nim vychadza dobre, maju sa vzdy o com rozpravat, takze je to uplne v poriadku. Tym problemom, ako hovorim som ja. Mozno vam to bude pripadat jak ceresnicka na torte, ale studujem socialnu pracu a v buducnosti by som chcela pracovat so znevyhodnymi ludmi alebo detmi (skor detmi). Uvedomujem si, ze ako socialna pracovnicka v buducnosti by som mala byt prijemna a bez ostychov k inym ludom, ale potrebujem sa toho \"bloku\" vo mne zbavit. Neviem, preco som taka. Mozno preto, ze ja som nebola nikdy najkrajsia (teda vyzorovo) a preto som znasala castokrat urazky zo strany inych deti (ked som bola mensia) alebo ja neviem preco. K vozickarom som mozno taka preto, lebo kedysi aj mne hrozil invalidny vozik kvoli zdravotnym problemom (teraz je to zatial zazehnane...) a nevedela som si samu seba predstavit, co budem robit, ked budem na voziku alebo co (mam v sebe trosku viac energie, plany do buducna... a vozik by mi vacsinu tych planov prekazil). Ale nech je ako je, tento \"blok\" musi ist zo mna prec. Ked som pracovala na brigade, dostala som od jedneho chlapca, ktory prisiel k nam menit peniaze pozvanie na rande. Bolo to prvykrat v zivote, snazila som sa byt mila ku vsetkym ludom, tak som bola mila aj k nemu. Problem bol ale ten, ze ten chlapec nebol extra krasny (zasa nechcem si vyjst s nejakou nadherou, ale...), proste vyzeral odo mna starsi trochu a proste vyzor nemal nejak extra krasny. A tak som mu proste s usmevom povedala, ze uvidime, ze mam pracu teraz a ze ak, tak sa dohodneme. Proste som to nebrala ako nejake odpinknutie alebo co, ale... som si pomyslela, ze co by si asi moja mama (ktora cloveka, ktory sa jej nepaci vola Hurvinko alebo tak... podla vyzoru), keby ma s nim videla. Ona si pri nas dievcatach doma predstavuje nejakeho pekneho, inteligentneho, vysokoskolsky vzdelaneho chlapa. Proste ja viem, ze to nie je spravne a niekedy by som si fakt chcela vyjst vonku hoc aj s \"nie velmi peknym\" clovekom. Ale potom sa ozve ten moj hnusny \"blok\" a nejdem nikam. Neviem, ci ste ma pochopili, ak nie, tak sa pytajte a ja vam to skusim vysvetlit lepsie. Ako by ste to vyriesili? Prosim...
Ako brat ludi takych, aki su?
pre MONIQU: samozrejme, zeby som sa o svojho manzela starala. ak by som sa za toho chlapa vydala, tak jednoznacne ze z lasky. a preco by som sa o svoju LASKU nemala starat?
ja tych ludi nechcem lutovat. ani mne by nebolo prijemne, ak by ma niekto lutoval v jednom kuse... bolo by mi to hrozne neprijemne. neviem, ako to povedat, ale chcela by som byt... jednoducho medzi nimi ako doma alebo ako to povedat... chapete?
JABLONKA: v letnom semestri budem mat prax a chcela by som ist bud do detskeho domova alebo niekde, kde budem este viac potrebna (napr. do nejakeho ustavu alebo kde). JA S TYMI LUDMI ZIT CHCEM.
PRE VSETKYCH: ja k postihnutym ludom necitim nejaky odpor alebo co, zeby som sa ich stranila. ale... mozno to bude smiesne zniet, ale mam strach, ze si k nim nenajdem nejaku normalnu cestu. uvedomujem si jednu vec, ze budem velmi stastna, ak budem medzi takymito ludmi. viete, comu nechapem? preco som taka, preco mam take problemy, ktore mi vytvaraju blok, ked by som mohla byt s takymi ludmi stastna a mohli by ma naplnat. som fakt sprosta, ze? :o) je mi az do placu z toho, aka som sprosta a aky mam "pohlad" na takych ludi. ved su super, tak nechapem. :o) to bude tym, ze sa s nimi nestretavam a preto... akosi mi robi problem vztahy pochopit. juj... dufam, ze mi prax vyjde podla mojich predstav.
takisto sa ti moze stat, ze si najdes idealneho muza, mudreho inteligentneho, dokonca krasneho, proste ideal, ktory by si ty asi rada, no a jedneho dna moze mat tvoj muz skaredu autonehodu, moze zostat postihnuty, do konca zivota lezat na posteli, dokonca ani rozpravat nemusi a ty sa potom budes musiet (alebo skor mala by si) starat sa o neho do konca zivota, co potom?
uvedomujes si ty vlastne co vsetko zivot prinasa? aj bolest, nie len radost... a medzi tymi ludmi sa mozes velmi jednoducho ocitnut aj ty... a si na omyle ak si myslis, ze tvoje vnutorne predsudky oni na tebe nevidia, vidia to aj ked sa usmievas, to je na cloveku vidiet, neprajem ti to, ale neviem ako by si sa na ich mieste citila ty
problemik, nikto si nemysli, ze si bestia. vsak preto si vysla so svojim problemom, ze ho chces riesit.
zarucene riesenie pre teba je - najst si niekoho v priblizne tvojom veku v ustave pre telesne postihnutych a skamaratit sa. zistit, ake problemy toho cloveka trapia, rozpravat sa s nim, poprechadzat sa, pozartovat.... a ked sa to naucis s tymto jednym handicapovanym, naucis sa potom pozerat aj na ostatnych ako na normalnu, beznu sucast nasho zivota. skus to, popytaj sa vo svojom okoli, vo svojej komunite, urcite sa dostanes dalej na svojej ceste k pochopeniu znevyhodnenych a postavis si most cez tu priepast, ktora ta teraz od nich deli. a navyse, urcite ziskas velmi dobru a uprimnu kamaratku alebo kamarata. vies velmi dobre, ze je dolezitejsie pozerat na ludi srdcom a nie zrakom.
Ludia,ktori sa staraju o svojich ZTP blizkych,ked ich maju radi,tak sa kvoli nim neobetuju,ale beru ich ako sucast svojho zivota a snazia sa,aby zili plnohodnotny zivot.Aspon teda ja to za obetu neberiem..
ja potom ale nechapem kde mas problem, na jednej strane ich obdivujes na druhej sa ich stranis?
mne vzdy pohne srdcom, ked vidim niekoho s takym osudom a taky ludia ma doslova "vylepsuju", pretoze si uvedomujem, ze oni prekonavaju viac ako my zdravi a mna osobne obohacuju...
v lete som brigadovala, bol tam chalan, ktory vyrastal v domove a ja som k nemu citila len tichy obdiv, ze sa dokazal postavit na vlastne nohy, pretoze deti v deckych domovoch nemaju detstvo take ako by si zasluzili a uz vobec im nema kto pomoct pri starte do zivota, dalej su tu bezdomovci(mnohi si za to mozu sami, ale su aj taki co nie) poznam taku jednu babicku bezdomovkynu, vzdy mi jej bolo luto ked som ju videla medzi ludmi a ti ludia sa tvarili ako keby bola neviditelna, vzdy mam potrebu sa pri nej zastavit a povedat jej mile slovo, dat jej aspon nejake jedlo ak mam...
dalej u nas na dedine zije rodina co ma jedno dieta postihnute(downik), myslim, ze ten chlapec je dokonca starsi odo mna, ale vzdy ked ho vidim s mamou vidim v jeho ociach velku lasku, proste v tychto ludoch treba vidiet to dobre a nehladat na nich len problemy, preco by sme mali ich pritomnost len "pretrpiet"...
moj spoluziak ma oboch rodicov hluchonemych a aj to je obdivuhodne ako vsetko zvladaju, pricom my, ti zdravi, kolkokrat nezvladame ani cast z toho co vsetci tito ostatni...
nepozeraj sa na nich ako na pritaz, ale ako na niekoho kto ti moze dat viac ako si myslis...
problemik,ale ako beru podla teba ostatni ludia postihnutych ludi?Ja nevidim,ze by mali ludia ku nim odpor.Dnesna doba je trosku ina ako bolo za socializmu,ze sme postihnutych ludi dobre ze neschovavali..Nemam pocit,ze by sa na nich ostatni ludia pozerali s nejakymi predsudkami a odporom..
RADANA: vies, ako by som sa spravala k tomu dietatku, dlho ocakavanemu a pod.? ak by sa mi narodilo teraz, v tej chvili, ked to prezivam vsetko tak, ako to prezivam, bola by som mozno fakt sokovana a slovo sokovana je slabe slovo. ale si myslis, ze by som bola tak sprosta a nenormalna bestia, zeby som vlastne dieta hodila pod vlak napr.??? tak to by som radsej sa hodila pod vlak ja, len aby to dieta zilo!!! ano, malo by tazky zivot, ale ZILO BY!!! mozno si myslis, ze je to len nejaka sprosta veta, ktoru som napisala a ze jak sa taka osoba, jak ja moze obetovat za inych? no vies... dokazem sa obetovat za inych. aj pomoct ludom. prave preto hovorim, ze som sa v socialnej praci nasla. a ver tomu, ze to dietatko by sa stalo mojim milacikom a ak by som dostala podmienku od manzela, ze ci si necham to dietatko alebo jeho ako manzela, vies koho by som si vybrala? manzela urcite nie, aj keby bol stelesnenym najvacsej krasy!!! NECHALA BY SOM SI TO DIETA, AJ KED TOMU MOZNO NEVERIS!!! JA NIE SOM BESTIA, AJ KED SI TO MOZNO NIEKTO MYSLI, PODLA TOHO, CO SOM NAPISALA, ALE... BOLO TO UPRIMNE A JA SI UPRIMNOST CENIM.
RADANA: ver tomu, ze trosku to chodenie za lekarmi poznam... a poznam trochu aj to, co znamena, ked aj napriek tomu, ze nejaky zdravotny problem mas, si o tebe lekari myslia, ze klames. neviem, ako ti to napisat, aby si si o mne nemyslela (ked si uz nemyslis nahodou... neviem), ze som nejaka bezcharakterna bestia, ktora si zasluzi, aby sa ludia k nej spravali ako ku poslednej spine... ked som tak chodila k lekarom (neurolog - problemy so svalmi som mala vaznejsie, preto mi hrozil ten vozicek), videla som tam deti s Downovym syndromom, vozickarov... proste vela deti. a nebola som stastna, ze mam problemy a akoby som sa fakt sprosto a naivne bala, ze ked budem medzi tymi detmi, tak sa to na mna prenesie alebo ma budu brat ini ludia ako beru ich... teraz si uvedomujem, aka som bola sprosta a sibnuta. a ked som si to zacala konecne uvedomovat, vies, co chcem? ZMENIT SA A BYT STASTNA AJ S TYMI LUDMI!!!
