Potrebujem pomoc mam v rodine alkoholika

Len v skratke - alkoholizmus je choroba. Choroba ako kazda ina. Alkoholik uz nema nad sebou kontrolu a nedokaze svoje pitie ovladat. A takisto ani my, pribuzni a clenovia rodiny nad nim nemame kontrolu. A vzdy sa snazime ho "liecit", myslime si, ze mu pomozeme skryvanim flias, vycitkami, dozorom a pod, no je to len strata casu a energie. Alkoholizmus musi liecit odbornik, ktory dokonale chorobu pozna. Takisto ako by si nikto z nas netrufol liecit zapal pluc alebo rakovinu, tak by nemal liecit ani alkoholizmus. Teda sa treba obratit na odbornika, psychiatra alebo psychoterapeuta a poradit sa (nie s druhymi ludmi, ktori o tom nemaju ani sajnu, maximalne z rozpravania a pod, to nepomoze!). Dalsia vec je (co uz je bezne), ze tuto temu zalozil pribuzny alkoholika ani priamo alkoholik. Ak sa nechce vyliecit samotny alkoholik, tak mu nikto nepomoze.
Ja len chcem poukazat na to, ze my vsetci, ktori sme dlho zili, alebo zijeme s alkoholikom, tak sa stavame tiez chori, stavame sa "spoluzavislymi", co je velmi destruktivny sposob spravania sa a zitia, preto sa casto stava, ze aj ked uz s alkoholikomn nezijeme, tak sme poznaceni a opakovane si zaciname vztahy s alkoholikmi a pod. a nevieme si vychutnat zivot. Preto doporucujem kazdemu, kto zazil alkoholizmus v rodine, aby si precital knihu "Koniec spoluzavislosti", kde sa dozvie o tom viac a hlavne sa nauci, ako pomoct sam sebe a tym nepriamo aj alkoholikovi.
Dalsia vec, ktoru doporucujem, je navstivit skupinu Al-anon, ak sa nachadza nejaka v blizkosti bydliska. Je to rodinna skupina pre rodinnych prislusnikov alkoholikov, kde clovek stretne ludi, ktori sa tiez potykaju s alkoholom v rodine a nauci sa tam sa konstruktivne celit tomuto problemu.
Alkoholizmus je komplexny problem, preto velmi doporucujem si o tom, co najviac precitat a poradit sa s odbornikmi, velmi pomoze aj ta kniha.
A pamatajte, su veci, ktore dokazeme zmenit a su veci, ktore zmenit nedokazeme. Jedina vec, ktoru dokazeme zmenit je seba sameho.
Prajem vela sily a odvahy

neľutujte alkoholika čo sa nechce liečiť, zbavte sa ho, žijete len raz a ked si niekto vybral takú cestu, nedovoľte mu strhnúť nikoho so sebou, ak ste už aj stratili 25 rokov, nedovoľte aby ste stratili ďalších 25, nemyslite na neho, pokiaľ on myslí len na alkohol, myslite na seba a svojich blízkych..myslite na svoje deti, ktoré sa s vašim manželom alebo manželkou nemôžu rozviesť, nemyslite na roky prežité spolu, lebo tie sú nenávratne preč, nemyslite na to či skončí pod mostom, ked on nemyslí na vlastné decko, na to, ako sa mu pozerá na ožratého rodiča pri štedrovečernom stole, na to, ako celý tento večer, ktorý má byť výnimočný, prereve, nemôže ani jesť, lebo mu je z tých nervov zle, má ohryzené nechty až do krvi a nechce sa mu žiť..nedovoľte to, možno si poviete, že vy ste si už zvykli a pretrpíte to, ale niekto si nezvykne nikdy, tak ak ste sa rozhodli nechať si zničiť svoj život, nenechajte zničiť životy svojim blízkym..zbavte sa alkoholika čo sa nechce liečiť či máte 25 či 50 rokov..

Ake smutne pribehy.
Laska ne-laska, treba byt tvrdy. Ak nezacne alkoholik sam od seba bojovat, tak je odpisany do konca zivota. Zanecha za sebou spust, a stahuje so sebou masy ludi ktorym zalezi a chcu pomoct. Malokedy sa to podari. Chyba je v spolocnosti. Alkohol by nemal byt volne dostupny a tak tolerovany ako je. Prec s nim, nech aj stat skrachuje! Nestoji to za tie zrujnovane zivoty.

..akurat sa pomaly zoznamujem s touto temou,ktora mi bola vzdy vzdialena. Zamilovala som sa do uzasneho cloveka, ktoreho poznam uz dlho. Po dlhej dobe sme sa stretli a ku vztahu slo to rychlo. Neuveritelne sa k sebe hodime. Velmi ma dusevne naplnal a preberal k zivotu.. myslela som si ze ma nejaky anjel ma velmi rad ked mi doprial tuto nadhernu lasku. Vsetko bolo idealne a vedeli sme ze uz chceme byt len spolu. Tak po mesiaci mi zvoni telefon aby som si ponho prisla, ze ani nevedia ci sa preberie. Bol na mol. A postupne som sa dozvedala pravdu a neviem sa prebrat zo soku. Dlhorocny alkoholik. Vela lieceni za sebou, zrejme bezuspesne. Je v tych fazach ze mesiac nepije a potom par dni je v kuse v liehu a nikto nevie kde je. Minie vsetky peniaze.. A potom vytriezve, vela si nepamata a sme zase v nasom svete plnom lasky, lebo sa zas premeni na dokonaleho cloveka a tak zrejme by to slo dookola. Momentalne je nezvestny uz druhy den.. Pocuvam same mudre rady, citam blogy: vraj city prec.. Je to neuveritelne tazke a velke sklamanie pre mna. Viem, ze tak spriaznenu dusu uz nenajdem. Okoliu sa lahko radi a tvrdia ze flasa bude pre neho vzdy prvorada a ovela viac ako ja, a ze to bude len horsie a horsie. Neviem sa s tym vyrovnat, ale viem ze musim. Viem, ze si pokazim zivot. Srdce ma neuveritelne boli. Viem,ze musim ist. Nikdy by ma ani nenapadlo, ze sa to stane prave mne. Skoda velkej lasky... Myslim, ze to bude boliet dlho. (Velmi by som chcela pocut: daj tomu sancu, ved on sa vylieci.. zial neda sa nanho spolahnut). Lubim ta a budes mi chybat!

Mám 21 rokov, teraz som skončila školu. Bývam s otcom, babkou a 4 súrodencami. Moja mama mi zomrela, keď som mala 11 na následok alkoholu. Od vtedy je domácnosť na mne a na babke. Babka má už 85 rokov a už vážne nevládze. Otec nepracuje, žije s dávok. Dvaja najmladší súrodenci sú v osobitnej, kvôli agresívnemu správaniu. Otec začal piť asi 2 roky po maminej smrti. Zo začiatku si to nikto neuvedomoval. Každý sa staral o to aby deti neskončili v deckom domove. Ale potom to už šlo dole vodou, neprajný ľudia, klebety o tom že otec mamu zabil, moja puberta, brat sa vykašlal na školu, ochorela babka,... Hádky, násilie, úteky z domu, vyhrážky samovraždou, vyhadzovanie z domu, krik, rev, to bolo na dennom poriadku. Každý sa k tomu postavil inak. Brat sa pravidelne s otcom hádal, ked ho však otec v spánku udrel, skončil v nemocnici na intenzívke. Otec nebol schopný 4 dni komunikovať, bol nonstop na mol. Pravdepodobne aby ušiel pred realitou. Ja som chodila za bratom do nemocnice... Tie jeho pohľady, ako tam bezbranne leží a pri akomkoľvek spomenutí otca sa mu tlačia slzy do očí... Nevedela som čo skôr, bolo mi to tak veľmi ľúto. Najskôr som otcovi vynadala, potom ho prosila o peniaze na cestu do nemocnice... Nič, z jeho strany nezáujem, najskôr si to asi nechcel pamätať. A tým aký taký vzťah medzi nimi skončil. Ale bolo to ešte horšie. Každý deň som šla do školy s pocitom, čo ak sa znova pobijú, čo ak jeden z nich zomrie? Ale ani doma sa to nedalo vydržať, otec zakazoval bratovi jesť, pohybovať sa po dome, vlastne všetko, vraj že je to jeho dom a keď nemá robotu, žiaden príjem nech ani neje. Pritom on robil to isté. Brat celé dni ležal hore vo svojej izbe a otec dole v spálni... Jediná pozitívna vec a to je vlastne paradox, že najmladšie deti boli v osobitnej celý týždeň a nemuseli to prežívať. Otec bol raz fajn, milý, dal by nám aj modré z neba a inokedy sme dostávali výprask len tak, za nič. Ja som mala obdobia, keď som ani nechcela ísť domov, schválne som zostávala dlhšie v škole, cez víkendy som si brala najviac smen v robote, aby som to nemusela doma zažívať.. Navyše som aj tak potrebovala peniaze aby som mohla študovať. tak sa to vlieklo, celých osem rokov. Kým nedostal epileptický záchvat. Najdramatickejšie bolo, že ho dostal pri najmladšej, len 10 ročnej sestre. Tá kričala, volala na babku... Ked mi volali, bola som v práci, myslela som na najhoršie.. Plakala, ale napádali ma myšlienky, že to možno bez neho bude ľahšie, vzápetí som sa obviňovala, ako ma to len mohlo napadnúť.. Cítila som sa byť vinná, že som možno ja na vine, že začal piť, že to mal naozaj veľmi ťažké. Všetky tie životné situácie, ale aj bežné starosti o domácnosť, o deti,.. Že som možno mohla urobiť viac! Večer sme mu šli odniesť neaké veci do nemocnice, nemohli sme to nájsť a tak som mu volala, či nemôže nachvílku víjsť na chodbu... Bol na vyšetrení a vypítal sa na záchod.. Stáli sme na chodbe a cez sklenené dvere sme len videli ako niekto leží na zemi, v kaluži krvy, celý modrý,... Ostatný pacienti tam len tak stáli, v tom mladšia sestra zakričí, ved to je ocko!!! Vbehla som dnu a kričala na lekárov, aby mi ho zachránili.. Po 2hodinovom trápení sa na chodbe, čakaní na lekára a nespočetnom množstve sĺzvýčitiek, modlitieb, prosieb,.. Tento pocit nám bol už známy... Pred 10 rokmi sme tento pocit už zažili, vtedy nám lekár oznámil, že mu to je ľúto... No dnes asi pri nás stáli všetci anjeli, lekár nám oznámil - žije. Boli sme na chvíľku za ním, spal... Len tak si spal. No poviem vám, znovu som videla milovanú osobu ležať bezvládne na posteli... Inak človeka silného, teraz spútaného so sieťkou na hlave a infúzie v rukách... Chodili sme za ním, každý druhý deň, starali sa oňho, trávili sním toľko času koľko sa len dalo... Musela som si požičať peniaze aby som utiahla domácnosť a mala na cestu do nemocnice. Keď sa vrátil bol úplne iný človek. Zabudla som, aký je môj ocko perfektný človek. Rozprávali sme sa, smiali, podnikali spolu výlety, spolu varili,... Náš dom sa premenil na hotový raj. Nikdy, naozaj nikdy som sa tak dobre necítila. Po tom všetkom utrpení mi akoby obrovské závažie spadlo zo srdca. Dokonca aj s bratom sa už nehádali a radšej spolu majstrovali... Všetko sa obrátilo na dobré, kým.. Šli sme na návštevu, rozprávali sme aj o tom aký problém ocko mal a nikdy nezabudnem na slová mojej tety: ,,presne tak, mal by si sa snažiť, nepiť, máš predsa päť krásnych detí, ktoré ťa potrebujú, musíš sa držať“ a pár minút na to, ho núkala pohárikom... Pohádala som sa s ňou. Takto sa rodine nepomáha! No lenže nedalo sa chodiť všade s ním, tam kamoši, tam ,,tety“, strinky,... ktoré nedokážu urobť nič bez alkoholu... Nedá sa postaviť garáž aby domáca pani potom neopila všetkých chlapov, dokonca sa nedá ani prísť len niečo oznámiť, bez toho aby na stole už nebol pohárik... Nikde, nikto nepochopil, že mu tým vlastne ubližujú... nám všetkým! A už to bolo späť. Fľaša pod postelov, fľaša v skrini, fľaša vo fotelke, za práčkou, za telkou, za záchodom,...
Skúšala som prosby, poukazovala na to čo pekné sme spolu prežili keď nepil, aká som bola naňho hrdá... Skúšala som krik, zákazy, ultimáta, citové vidieranie... A opäť prosby... A opäť, že sme mu všetci verili a pomáhali a takto nás sklamal...že som celý svet presviečala o tom, že on prestal a už nikdypiť nebude, že som mu veril... Dokonca som mu vysvetlila, čo sa stane keď zomrie, lebo v poslednej dobe len to spomína, že nám zničí životy, že ako nám z hrobu pomôže, že sa budem musieť zadĺžiť aby som ho len mohla pochovať, že potom od žiaľu umrie aj babka... a čo ja zmôžem? Vykašlem sa na svoj život, na sen mať vlastnú rodinu a budem sa starať o deti, jeho deti! Že mu je jedno čo snami bude! Rozplakal sa, že ako niečo také môžem povedať, že on nás má rád! ,,Tak to dokáž, dokáž, že nás ľúbiš a chceš pre nás to najlepšie“ povedala som. Odmlčal sa. No pri najbližšej príležitosti si kúpil fľašu. Opil sa a bolo mu zase všetko jedno...
Nezvládam to! Nechcem oňho prísť, ale ani takto žiť!

od alkaca treba odist,lebo ta stiahne so sebou

zelduska...musis mu dat ultimatum, musi prestat pit. aj keby si mala odist. never tomu ze to neutiahnes, bude ako bude. hlavne sa musi on spamatat, ak nie, pride o rodinu. musi si to uvedomit. ak to nezaberie, ak je chlast pre neho dolezitejsi, bude vam lepsie bez neho.

ako mam riesit to ze moj muz pije vzdy ked som v praci ? do oci mi tvrdi ze nepil pritom ledva stoji na nohach? mam dve male deti a uz nevladzem ... navyse je herec akeho nieto kazdy mi hovori aky je super ale mna vzdy doma caka opity chlap ktoreho uz pomaly zacinam nenavidiet a nemam kam ist ... co mam robit ? kam mam ist z dvoma malimi drobcami ako im mam povedat ze ich otec je taky aky je a ze nemoze byt s nami a ze musime ist .. ale vlastne ani nemame kam ... z mojho platu to nezvldnem ... ako ho mam presvedcit ze mame problem z alkoholom ked on mi tvrdi ze ja som blba a raz za cas troska neublizi.. jeho raz zacas je vzdy ked som v praci a to je 5 krat v tyzdni ... viem ze asi sa mi neda pomoct ale aspon som sa mohla nekomu zdoverit ... alkohol zabija ludi , rodiny , vsetko... :( a aby ste si nemysleli nebol takyto ked sme sa spoznali ale az ked sa mi narodili drobci drobci ktory trpia a nevedia preco ...

dobry den chcela by som poradit.mam 20 rokov.a mam maminu alkoholicku.uz sa to snou taha cele roky.uz ked som ola mala tak uz pila.ale ona ma take obdobia ze raz pije aj 2tyzdne potom napr nepije mesiac dva ,tri...a potom pride nejaky zlom a pije.alebo ked sa ide niekam zabavat tak si vypije a potom pokracuje aj na druhy den vraj ako vyrovnavku.mam aj starsiu sestru ktora sa uz od nas odstahovala a s otcom sa rozviedla ked som bola este mala.obaja ziju v zahranici takze nemam skoro ziadnu podporu a je to cele na mojej hlave a ja uz tiez nevladzem.kazdy sa od toho otaca chrbtom.len ja verim tomu ze ona by nesla na liecenie lebo je zdravotna sestra a nechce si urobit hanbu.potrbuje fakt poradit lebo takto uz dalej nemoze fungovat.a to je najhorsie ze v poslednom case pije viacej a viacej.prosm poradte mi co mam urobit velmi s akoli nej trapim.a nechcem aby si takto ublizovala.dakujem.mozte mi napisat aj na mnou e-mail(55zuzulka5@post.sk)

ahojte vsetci,aj ja mam podobne problemi ako vy vsetci co tu pisete.Mam mamu tvrdu alkoholicku a absolvovala liecenie hadam uz trikrat a momentalne sme na tom zase biedne.Pytam sa teda ako dalej?Uz nemam chut ani silu jej pomahat,proste hladam sposob ako sa jej legalne zbavit kym sa nestane to najhorsie a to by som nerad este by som chcel zit svoj zivot.Za odpovede dakujem a prajem vsetkym vela sil do boja stou najsilnejsou drogov ktorym je podla mna alkohol.