Mam pocit,ze nikam nepatrim

Dokopy to ani neviem popisat.Zda sa mi ako keby som zila zly sen.Mam pocit,ze nikam nepatrim.Neviem co mam robit.Mam 22 rokov.Som slobodna mamicka.S byvalym priatelom sa poslednu dobu nestretavam.Vlastne poslednu dobu sa nestretavam s nikym.Otecko mi umrel pred dvoma rokmi a s mamou sa nestretavam dlhu dobu pre nezhody ktore sme mali.Teraz zijem v malej dedinke blizko Kosic,v prenajatej chatke.Je tu pekne a pokoj,ale neda sa tu byt navzdy.V kosiciach mam byt,ale bojim sa,ze tam by som sa mohla stretnut s byvalym priatelom,takze tam velmi nechodim.V KE studujem vo stvrtom rocniku na upjs-ke.Sice je pravda,ze posledny mesiac a pol som sa tam ani neukazala,takze neviem ci sa to da nazvat studiom.Inak moje rodne mesto je Mnichov,kde mame aj rodinny ponik,ktory je po ockovej smrti v podstate moj.Ani o ten sa nestaram,nechala som to na ludi ktory sa tomu rozumeju viac nez ja.Neviem co mam robit,ostat v blizkosti KE,alebo v KE,alebo sa vratit domov do Mnichova?Lenze ani na ten nemam najlepsie spomienky a mam pocit,ze tam uz nepatrim (uz 13 rokov zijem na Slovensku.)Nebavi ma zit,keby nebolo mojich zlaticok tak uz na tomto svete davno nie som.V marci tohto roka som sa pokusila o samovrazdu(neuspesne).Potom som sa kratky cas liecila na psychiatrickej klinike v Mnichove,ale ani to mi nepomahalo,tak asi po dvoch tyzdnoch ma odtial vtedy este sucasny priatel dostal.Lenze nevedeli sme uz spolu zit(comu sa ani necudujem pri mojom stave)mala som neustale depresie,samovrazedne skoly,tak sme sa rozisli.Odvtedy v podstate sme sa videli este prakrat,nosila som mu nase deticky na vikendy a posledne 3 mesiace nie sme v kontakte vobec.Nedviham mu telefony a on netusi kde som.Momentalne som v 7 mesiaci tehotenstva, on o tom nevie.Zda sa to vsetko ako pribeh z nejakeho romanu,ale cely moj zivot je a bol taky.Hoci aku radu,nazor,myslienku si rada precitam.Aj tak nemam nic lepsie na praci ako sediet za notebookom.