Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Rozhodla som sa pe smrť

...

ľudia,je jedno kto to bol,je to strašné,som z toho fakt dosť smutná...
dufam,že si všetci uvedomia,aké je to hrozné,nezvrátiteľné...

machulka006

to že dotyčný písal v ženskom rode vôbec nemusí znamenať že je skutočne dievča...
:)
ono, internet dosť podporuje anonymitu :) :) :)

nikkkki

ale ludia...nieze by ste pomohli cloveku v situacii ked nevie co zo sebou ma spravit ale toto.....to uz nieje normal....ak uz chce skoncovat zo zivotom tak nech to bude ako nehoda a nie ako samovrazda ale tym nic nezmeni len rozvrati celu rodinu a velmi im ublizi.....taky clovek potrebuje niekoho komu by sa mohol vyrozpravat a povedat mu o svojich problemoch...tak by sa to spolocne vyriesilo :)

:-) :-) smile

Zivot sám o sebe je tažký a nevyspitatelný. Skladá sa s miniatúrnych kúskov, miniatúrnych okamihov. Vsetko to co sme prezili, prezívame, sa kdesi ukladá. A zivot nám to potom v patricných okmamihoch opat ukazuje. Nikdy nevieme, co nám zivot prinesie. A moze to byt kopec nádherných chvíl, ale aj chvíle hrozné. A ci je to vyvázené? Malo by byt ale nie je. Niekto má v zivote vela dobrého, niekto vela zlého. Ale len my mozme ovplyvnit náš zivot, lebo zivot nálezí len nám. Len my máme v rukách "páku" násho zivota, a je len na nás, ako s ním nalozíme. Nás zivot, ci je to uz zivot malého novorodeniatka, zivot zrelého cloveka alebo cloveka starého, je veľmi krehký. Stací malé narusenie a roznováha, a to nie len po tej fyzickej ale aj po tej dusevnej stránke sa zosype. Ako ked sa pokazia hodinky - aby opat tikali ich musí niekto opravit. Lenze so zivotom je to zlozitejsie, ovela zlozitejsie. Lebo zivot je proces. Nedá sa nastavit, potom vypnút a zasa zapnút. Zivot si ide vlastným tempom - je ako vlak. A mi, ak to tempo nestihneme sme stratený. Záchrnana a návrat bývajú tazké - ale s pomocou blízkych sa dto dá. A na vlak sa dá znovu nastúpit, lenze nie 100 krát. Nikdy nevieme kedy sa nás zivot skoncí. Pretoze sa nám moze kazdú chvilu nieco stat. Aj samovrahovia, aj ked samovradza je, dá sa povedat proces, niekedy 100percentne nemozu za svoj cin. Ak sa pokazia ich vnútorné, dusevné "hodiny", a nemá ich kto opravit, tazko si s tým sami poradia. A samovrzda sa moze stahocikoho udelom. Lebo clovek, psychika tak ako i zivot, sú velmi krehké. A taký clovek, ktorý je pevne rozhodnutý pre najhorsí hriech, pre najhorsí cin, pre nieco cím sposobí neuveritelnú bolest svojej rodine a blízkym, ten clovek si to mozno ani neuvedomuje. Dá sa povedat ej chvíli je sebcom. Zaujíma sa len o to, ako sa má zabit. Chorá dusa = choré telo. Ked je nám zle na dusi, nase telo je v strese, trpí, a samo nedokáze bojovat z tým, s cím by bojovat aj mohlo. Pud sebazáchovy ostáva v úzadí, vystupuje tá "temná stránka" cloveka. A tá temná stránka cloveka ho k tomu donúti. Nie, nie sú vsetci samovrahovia psychicky chorý: sú i tý, ktorý dá sa povedať dostnú skrat (stres, nedostatok jedla a chemických látok v tele) a urobia to. A zial, uz niet cesty spat. Mnoho samovrahou vsak nad svojím cinom dlho uvazuje, dumá, ako by ho mal este bylepsit, ako by mal spravit to a to....nevidí východisko. Samovrah je clovek, ktorý má kus so sebca, kus z perfekcionalistu, kus z psychicky chorého, kus zo slabocha a kus z cloveka silného - zautocit sám proti sebe chce obrovkú silu. Preto netreba samovrahov hned odpisovat. Ano, su to sebci ano sú slabí, ano. Ale aj oni su ludia, ktorý majú aj svoje plusy aj minusy, ktorý sú mozno velmi priemný, inteligentný, lenze, zrejme si nevedia dat rady s problémami ktoré sa v ich zivote vyskytnú. A tak, ako jediné východisko vidia smrt. Poznala som jedno dievca - milé, krásne, inteligenté mudre, citlivé, dobré a talentované, avsak, nenávidelo sa. - Som hrozná, kolkokrát som len ublízila, kolko chýb som urobila, bude lepsie ak umriem - to mi hovorila. V ociach mala smutok, telo mala ochabnuté, tvár bez zivota. Bola chorá dusevne, a potom ochorela aj telesne. Ale snazila sa bojovat, zije a ja dufam, ze niekto kto má tak veľa talentov, tak dobré srdce ostane na tejto zemi ešte dlho. Poznám cloveka, ktorý sa uz 6 krát pokúsil o samovrazdu. Zaryto opakoval: som nehodný tohto zivota, som zlý, som taký sa taký, len ublizujem, nie som dokonalý, v smrti bidím vykúpenbie...... A mal nadpriemerné IQ, hral na klavíry, spieval, mal ciele do budúcnosti. Neuvedomoval si, ako tým raní a ranil svoju rodinu, neuvedomoval si, ako si kazí zivot a zivot mu pomedzi prsty pretekal. Nakoniec to urobil. Dával svojmu okoliu vela varovných signálov, snazil sa neurobit to, snazil sa premoct to, pomoct si, lenze nakoniec to nedokázal ovládnut. A skocil, a zomrel. Mal pri tom talent, ale mal hlavne chorú dusu, ktorú akosi nevedeli vyliecit ani antidepresíva, ani psychiatri, ani psychologovia. Nie je vsak nic horsie ako to, ze sa sám clovek rozhodne pre svoju smrt. A ano, nechce o tom hovorit - lebo sa bojí ze ho vysmejú, odsudia. Aj ten clovek co som ho poznala, bol taký - po tých pokusoch uz vedel ze ludia sa s ním hrat uz nebudú, vedel ze nikomu sa nechce "citat" stále tú istú kapitolu jeho zivota, vedel ze ho uz odsúdili a uz ho neprijmu. Mozno aj pre to sa o to pokúsil siedmy a zároven posledný krát.
Ludia si casato neváZia nic co majú. Mame milion siat, chceme dalsie, máme peniaze, chceme dalsie, máme lásku, chceme viac, sme blondavý, chceme byt ciernovlasý. Ale asi iba ked clovek to co vsetko má stratí, iba vtedy si uvedomí, kolko toho má. Nevieme sa tesit z malých vecí, v ktorých sa skráva podstata - ako mozaika - ako puzzle - su tam síce malé dielky, ale kazdý je dolezitý. Aj svet sa skladá z malickostí, ale v nich sú velké veci. A vidiet krásu vo vsetkom je v tomto svete nemozné - nikto si nevie az tak otvorit srdce. No treba to aspon skúsit, lebo clovek ked bude vidiet aspon tretinu s tých krás ktoré zivot ponúka, trie jedinecné veci a okamihy, len ten moze byt spokojný a zivot pre neho nebude utrpením, ale radostou.