co nam urobila bulimia a anorexia

moja zlata, nikoho si nezranila, nesklamala, neublizila, a mne uz vobec nie!
velmi ta mam rada a to nezmeni ziadna zmena slubenych planov ani nic podobne:)
objimam

ahoj zufalcek,
prepáč, že sa neozývam. aj si čítavam príspevky, ale v poslednej dobe to ide so mnou "pekne" dole vodou. idem z depresie do depresie. už neviem, či to zvládnem ďalej. stále ten kolotoč ;( už nevládzem a predsa ho akosi chcem, alebo potrebujem alebo neviem. fakt neviem. stále mi je do plaču. včera som prišla domov totálne unavená. cítila som sa ako mucha. povedala som si, že sa najem, že keď mi je takto, tak mi to jedlo môže len pomôcť. hm, dala som si to, čo som zvyknutá jesť a aj tak som mala výčitky. do kelu, čo to mám za debilné myslenie? keď sa nenajem, tak mi je často zle a ledva hľadám zvyšky síl a keď sa najem, tak sa hneď nenávidím :( od nového roku som furt nejak chorá. prechladnutie, kašel, proste furt niečo a aj keď si hovorím, že tak toto ma už predsa musí prinútiť niečo so sebou robiť, aj tak.... hm, ako to popísať... "hovno, hovno, zlatá rybka, nič sa nekoná". stále mám pocit, že priberám. mám z toho taký strach až to vo mne vyvolalo negatívum aj pozitívum zároveň. takže pozitívne by malo podľa všetkého byť, že sa vážim menej. a negatívne? že to nie je preto, lebo by som si povedala: "tak a dosť", ale preto, lebo mám priam absurdný strach z čísla, ktoré sa na váhe objaví. aaaaa, úplne panikárim. cítim v duši strašný smútok. až by som sa najradšej stratila. myslím si, že si to zaslúžim za to všetko, za to aká som. život má ku mne taký prístup, ako ja k nemu. uštedril mi ranu v podobe sklamanej lásky. ale veď nie nadarmo sa hovorí "aké požičaj, také vráť" :( ja len.... už ani plakať nevládzem. ja by som ho nespravila šťastným, určite nie, ale prečo to do kelu musí tak bolieť.
ešte jedno veľké priznanie. vyznanie môjho zlyhania, chyby, debilizmu. nazvať si to môže každý po svojom. mojej najlepšej priateľke som veľmi ublížila. uškodila som jej kvôli tomu, že som sebecká. hľadela som na to, ako mi je a nespravila jednu dôležitú vec, ktorú som sľúbila. moja, ak toto čítaš, prosím, veľmi ťa prosím, odpusť mi. odpusť mi moje zlyhanie ;( prosím. vždy sa mi snažíš pomôcť a ja som ťa takto strašne sklamala. mrzí ma to. veľmi ma to mrzí ;(
zufalcek, nepripájam mail. ja by som ti nepomohla. veď sa pozri, čo deň to ďalšia chyba, ďalšie zlyhanie. ach, kedy to už všetko skončí..........

ahoj sandrushka..myslim, ze anou v pravom slova zmysle netrpis, ale urcitou formou ano.. a podla mna by si o tom psychiatricke mala rozhodne povedat.. ak sa chces vyliecit, musis ludom okolo teba dovolit aby ti pomohli..

lili: ako si napisala jeden prisepowok ako ja sama doma medzi 4mi stenami a ked idem won tak sama prejst alebo na bycikel

babyy ako to tu secko citam secko na mna sedi okrem toho ze nevazim 40kilo tiez som sa par krat pokusila o samovrazdu kvoli mojmu vyzoru neznasam sa tiez nulowe sebawedomie nic:)akurat idem k psyhciatricke ale ona o tomto newje ale kvoli tej samovzrade idem aj na liecenie a tam mi na to pridu ze mam asi anorexiu ak ju vobec mam??

ahojte baby prosim poradte mi trpim strasne malym sebavedomim som strasne tucna a stale sa snazim chdnut raz sa mi to poadarilo bola som zo sebou celkom spokojna hned som mala viac kamosov teraz som opat pribrala a somv tom kolobehu tiez sa newiem tssit z normalneho sveta som uplne mimop reality mam 160cm a 55kilo,vazila som 51 vtedy som sa citila super ako nahle zjem viac alebo sa totalne prejem neznasam secok tiez ma nervy ze ako bude zajtra kto sa buden a taku tlstosku pozerat a nejdem nikam won,a mam pocit ze taky tlstoch pre tento svet nieje potrebny a nitko sa s takou tuckou nechce bavit mam z toho strasne depresie,od 14tich tiez skusam rozne diety a moj svet sa toci okolo jedla teraz budem mat 17,myslite si ze mam anorexiu?ak na to vobec nevyzeram wed mam 5kg naviac ako by som mala mat nikto mi nevravi ani ze som chuda co je potom so mnou??

lili_...vsetko co pises presne citim, nemozem uverit ze na svete je este niekto ako ja...co toto zaziva a nevie tento zivot opustit a hlavne nechce...ved co tam potom bude?len prazdno nic...co budem robit cele dni?co budem mat este pod kontrolou?..co ak nahodou budem stastna?...je to absurdne ale je to tak...a ziadne zdravie,rodina ani nic ine mi za to nestoji aby som sa toho vzdala...mam presne naucene vsetky tie doktorske frazy,argumenty a presne viem co a ako je to spravne a asi by som o tom presvedcila hocijaku anorekticku...ale seba nikdy,neverim tomu,a nechcem to...mam tiez pocit ze mi to je jedno a len zivorim a cakam kym konecne skapem,lebo sama si neviem "takto"ublizit...lili_bola by som velmi rada keby si mi napisala tvoj mail alebo nieco take..chcela by som sa otebe dozvediet viac a tiez sa lepsie porozpravat...ak nie nevadi,ved co mozu dat dokopy taketo 2 psychopatky:)?

tak som späť. chcela by som len dokončiť svoju myšlienku. hoci si uvedomujem, že si ničím zdravie, neviem s tým bojovať. trápi ma to, nenávidím tie neustále prepočty, tie výčitky za každý kúsok jedla, nenávidím fakt, že dokážem samú seba nenávidieť, ale.... neviem byť iná. čo to je byť iná? budem potom sama sebou alebo naopak tým stratím vlastné ja? je tam toľko strachu a čím ďalej tým viac zisťujem, že ten, kto tým neprechádza to nepochopí. trápi ma, že si o mne myslí, že som ľahostajná, že mi je to všetko jedno, čo sa so mnou deje. nie je mi to jedno, ale keď nebudem mať toto, tak čo mi zostane? čo budem mať také, čo mi nikto nikdy nezoberie? budem prázdna, sama, stratená v tomto hektickom svete plnom nárokov ešte viac než som teraz. izolovala som sa od priateľov, od blízkych a tak by mi potom už skutočne neostalo nič. ako sa prestať báť? ako zistiť, čo je zmyslom môjho života? ako prestať ubližovať ľuďom, ktorých milujem a viem, že svojim konaním vytrávam len ďalšiu zbytočnú starosť? ach, keby mi tak to množstvo terapeutov a lekárov vedelo zodpovedať tieto otázky a nie mi stále sypať z rukáva, čo by som podľa zásad zdravej výživy mala jesť.

ach zufalcek ;( máš výstizný nick. áno, je to všetko o tom strachu a boji s ním. včera som sa to snažila vysvetliť môjmu bývalému priateľovi. je už bývalý, ale zato skvelý chlap. chytil ma za niekoľko slovíčiek a ja som sa nakoniec tak v tom všetkom zamotala až som nevedela, kde je sever. od utorku som v depresii a nie a nie sa jej zbaviť. náhodne sme sa stretli, keď sme išli z práce domov. ráno ma odviezol do práce a vtedy som vedela, že tak a idem sa s ním stretnúť a ako povedal on, nahodila som úsmev číslo 14 a bolo. teraz ma zastihol nepripravenú a také boli aj reakcie. chcel vedieť, čo sa so mnou deje a tak som mu povedala, že mu prvýkrát priznávam, že asi mám nejaký problém, že z racionálneho pohľadu si uvedomujem, že s mojou stravou si asi dlho nepožijem. na to mi začal hovoriť, že takto nemôžem ďalej a videla som,že má o mňa strach, ale zároveň sa vo mne prebudilo niečo, čo ma nútilo si ppp ochraňovať. až to bolo divné. keď som mu povedala, že ale veď ja som relatívne v pohode, som relatívne zdravá, tak som myslela, že ma vysadí z auta. hneď mi na to povedal:"veď si pred chvíľou sama povedala, že si takto dlho nepožiješ." vtedy som si uvedomila ako sa zamotávam, lebo som dostala strach, že mi chce zobrať niečo, čo síce nie je tak celkom v súlade s "kostolným poriadkom", ale je to súčasť mňa, je mi to vlastné. neviem sa toho vzdať. poviem ti, hanbila som sa a hanbím sa maximálne. tak pokračovanie musím dopísať neskôr, lebo ma práve prepadla šéfka. len na záver. drž sa zufalcek.

lili_,to co si napisala presne citim...ja tiez nevidim pred sebou nic,ziadnu buducnost, moj zivot vobec nema zmysel-vlastne jeden ma a to je ostat chuda,zazivat kazdy den svoj stereotyp ,z ktoreho nemozem vybocit,a akekolvek vybocenie mi privolava strasne stavy,tomuto zasvecujem kazdy svoj den cely zivot...je to ozaj len zivorenie...bojim sa strasne moc sa bojim co i len rozmyslat o buducnosti,bojim sa toho ze nechcem normalny zivot...ja len cakam,ze sa stane nejaky zazrak ktory ma vyslobodi z tohto pekla lebo ja sama to nedokazem alebo nechcem..cakam ze ma osvieti a ze budem chciet byt zdrava,stretavat sa s ludmi, mat vlastnu rodinu,chodit do robity a vsetko to ako to ma byt,ako iny ludia...lebo ja to nechcem...je to strasne ale myslim si ze chcem byt naschval nestastna...
Ja som zacala chudnut v 15,padla som do anorexie,rodicia ma supsli liecit sa,pribrala som tam,ked som dosla domov myslela som si ze v pohode uz to neriesim,ale zacala som sa prejedat,hrozne rychlo a vela som pribrala,potom neskutocne depresie a stavy,2 roky nenormalnych davok prehanadiel,potom zas chudnutie,anorexia,liecenie...teraz som uz skoro rok doma a odkedy ma pustili isla som 6-7 kil dole a uz ozaj pochybujem ze mozem zit inak,uz takmer rezignujem a smrt je velmi casto moje jedine vychodisko,len som strasne zabela...som nastvata sama na seba ze som taky slaboch...
O zdravotnych nasledkoch nebudem pisat,su strasne a najhorsie je ze zo zaciatku niesu ocividne ale po tych rokoch sa to vsetko ukaze..ale uz je neskoro a ostava len lutovat...
Mne najvia ppp ublizili na dusi,ona je uz taka ubolena a zufala...ozaj nechcem nic viac len pokoj...len prestavam verit ze ho dakedy najdem..