Zabila sa mi sestra, neviem co robit

titi

Teším sa že aspon trošku sa máš lepšie,tej mamae fakt vyprávaj že pre nu si tu ešte ty.Ze je pre teba dôležitá.Prajem aby sa vám nič zle nestalo,aby ste sa pozbierali.Vieš ked volakto sa dostane do takej situácii tak niekedy ani partner sa nezdá byť dôležitý.Pritom aj jeho možno s tým urážaš alr určite to pochopí.Ja som môjmu mužovi raz po všetkom som povedala nevie ma pochopiť.Ked sa to stalo s mamou pomohol s vybavovaním ale nevedel ma podporiť psychicky.Ze cudzia osoba gynoška vedela mi viac rozprávať do duše,ako môj vlastný manžel.Nemala som to povedať ked aj to bola pravda.Jeho otec uz 7 rokov je ochrnutý na pravu stranu a nevieme normálne komunikovať lebo nevie rozprávať.Takže deti maju len 1 babku,nevládného dedka.Z mojej strany nikoho lebo v roku 2006 aj otec mi zomrel.Pritom žit treba a detom treba vynahradiť všetko ako sa len dá.Prajem všetko dobré...

ginza

Tessima ze sa mas lepsie a o mamu sa neboj to je uplne normalna reakcia u nej ze by najradcej umrela. AJ ja som bola stym tak to by bolo to najlachsie riesenie ale clovek si uvedomy zze taku boles neni shopny urobit svojim detom.Pozdrav mamu odomna modlim sa za nu ja viem co preziva.A VIEM ako to je aj pre teba ked mi umrela dcera moja mama co ma75 rokov bola cela bez seba ja som nemohla pred nou smutit musim jej dat silutak ako ty pre tvoju mamu.Bola som sama zo svojim smutkom preto som navstivila psichologa aby pomohol.Balas som sa svojich myslienok.Takze ti drzim palce myslim na teba a ozvy sa.

kaira

livaa ak mozes napis mi na mail.moj pribeh je velmi dlhy,ale dufam ze pomozem v najhorsom maminke.pozdravujem a prajem vsetko dobre.

liviaa

Dakujem vam obom za maily, uz preslo viacej dni odvtedy tak som na tom trolilinku lepsie. Musi to byt ten najstrasnejsi pocit stratit dieta. Mamka je na tom velmi zle. Ja musim byt ta silna a dvat jej oporu lebo sa chce tiez v niktorych okamihoch zabit. Neviem co robit len jej stale hovorim ze ked uz nema ziaden dovod zit som tu ja, aj ja som jej dieta. Aj ja ju potrebujem. Takisto musi byt strasne stratit taku mladu mamu, a prave v takych chvilach zivota, ked nejako clovek caka pomoc od babicky pre jej vnucata, chce sa podelit o radost. Ja este deti nemam, ale neviem si predstavit ze by ma mama teraz opustila najma v takejto situacii ked odisla moja sestra. Pomaha mi o tom vela hovorit, viem ze tym ludi mozno otravujem, lebo kazdy ma svoje problemy.Uz mi ostala len ona. Ano mam ocka, ale ten zije tak daleko ze teraz na pohrebe sme sa videli po styroch rokoch. Aj priatel je super, ale momentalne mi nepripada taky dolezity. Tiez ho odsuvam bokom a viem ze ho tym zranujem ale tak to teraz citim. Mam kolegynu v praci ktora ma 32, ked mala 20, obesila sa jej mama a pred tym sa obesil jej 11rocny brat. Ona je velmi silna zena, je vazna, vidno ze trpela velmi vela, poviem si nie som na tom az tak zle ako ona, ale bojim sa aby to tak tiez nedopadlo. Drzim palce aj ja vam, nikto nepochopi stratu tak blizkeho a mladeho cloveka ako ten co to uz zazil. Drzim palce

titi

Cas to zmieri,zabudať sa nezabuda,treba s tým sa naučiť ziť.Pomali ale to pôjde,uvidíš.Ja som mala iný prípad.Nenapíšem ti to celý.S kratka.Mala som 2 ročné detsko.Druhé som čakala,v 30-om týždni mi mama išla ráno na kontrolu do nemocnice.Nechali ju tam.Večer sme išli za nou.Maličku som mala choru,ja som nemala chodiť mala som ležať v nemocnici lebo som sa otvárala velmi skoro.Mala som podpísaný papier,že nezostanem tam.Namiesto oddychu prislo to..Ráno muž ma budil aby som sa držala ale mama mi nadranom zomrela v nemocnici.Vybavovačky,pohreb.Medzitým ešte pred pohrebom sa ešte niečo stalo.Na wc mi vypadol pesa čo mi to tam držal,aby sa mi neotváral krček maternice.Doktorka bola taká dobrá že mi nasadila naspäť ked aj bola sobota a nemala byť v službe.V pondelok sme mali pohreb.Chyťila som sa do každej slamky.Celý pohreb som presedela.Sme na dedine,tam sa ludia vselico vyprávaju.Začali o mna rozprávat ze stratim bábo alebo bude postihnuté od šoku.No tých 10 týzdnov este neprajem nikomu.Stále som hovorila že tu mamu moju nevrátim,ale ostatné musí dopadnut dobre.Narodilo sa malé,pol roka to bolo v norme.Ked to nik nevidel v noci som plakala prečo je to tak,prečo sa nemohla tešiť vnucatkám.Ked mala dcéra pol roka,začala som mať problémy.Všelico mi bolo.Chodila som po vyšetreniach.EKG?ortopéd atd.Nakoniec mi odporučili psyciatra alebo psychologa.Hanbila som sa ale som išla.Brala som lieky,aj stým mi bolo všeliak.Pomáli som sa pozbierala,vynechala lieky.Uvedomila som si že mam povinnosť aj život len jeden a nemôzem si dovoliť spadnuť teba sa pozbierať a isť dalej.Do dneska to nie je lahké.Lenže život predsa má nejaký zmysel.Nemožem sa tváriť ako malé detsko a čakať čo bude.Aj som schudla každý mi hovoril ako zle vyzerám.Do dneska sa pýtam prečo?Odpoved nenájdem.Bolo to napísané životom,to tak má byť.To bolo ešte v roku 2000.Nemysli si že nemôžes isť pomoc vyhladať že si silná.Aj to je sila aj odvaha ked sa rozhodnej vypítať si pomoc.Držím ti palce.

ginza

Citam tvoj clanok Liviaa a som velmi smutna citim stebou.Pred 5 mesiacmi som stratila dceru.Mala rakovinu islo to rychlo behom mesiaca bola mrtva.Este ani dnes nechapem co sa stalo vela sa obvinujem seba co by som mohla urobit inac.Je to velmi tazke ludia vravia ze cas zahoji.Never tomu stale to bude tazke MUSIS SA NAUCIT ZIT STYM.Ja som bola az na dne chcela som umriet snou .

liviaa

je mi luto tracy co sa stalo tvojmu manzelovi,je to strasne, az priam absurdne, mas pravdu asi chce vsetko len cas aj ked to bude boliet do smrti.
asi ma upokojuje myslienka, ze ani my tu nie sme vecne, raz tiez umrieme,keby sme tu boli naveky a ti ludia by uz nemohli tak sa s tym asi nezmierim. takto viem ze aj ja raz nebudem.

tracy4

Livia,musis si uvedomit,ze si vo velmi cerstvej faze straty milovanej osoby,bude ich este vela.budes si mysliet ,ze si z toho vonku,ale kriza este parkrat pride. Mojmu manzelovi pred 10 rokmi zavrazdil matku,ktoru miloval viac nez kohokolvek,syn jeho brata. Cize jej vnuk.Najoblubenejsi zo vsetkych.Rodinu tento fakt navzdy zlikvidoval a moj muz osedivel za 48 hodin.Dodnes nie je ok.Co mu ale pomaha,je nekonecna podpora najblizsich,postupne,nenasilne odkrytie svojho najhlbsieho vnutra ludom,ktori ho miluju,je to dlhodoby proces.Pocit ulavy striedaju zle dni,ale tych je stale menej.Chcem ti poradit,aby si vyhladala aj pomoc psychiatra,aspon spociatku,mojmu muzovi vela veci objasnil,aj ked je sam nesmierne inteligetny a vnimavy clovek.Staci niekolko rozhovorov,aby ta nasmeroval.Ostatne vyriesi naozaj len cas a jeho planovane vyuzitie,aj ked velakrat so zatatymi zubami.Velmi Ti prajem,aby sa tvoja bolest a trapenie tvojej rodiny zmiernili co najskor.