Socialna fobia

Príspevok v téme: Socialna fobia
AlexFizz

Ahojte vsetci, co mate socialnu fobiu!

Studujem psychologiu a chystam si pripravit maly vyskumcek k diplomovej praci s temou SF.

Touto cestou hladam vhodnych participantov buduceho vyskumceka.

Staci, ak sa vam chce zucastnit, pojde pravdepodobne o vyplnanie dotaznika/dotaznikov a podobne.

Pekny den!
-------------
Sociálna fóbia, sociálna úzkostná porucha - www.zdravie.sk

anna1221

Prosim Vás, priatleia. Potrebujem pomoc. Môžem sa s niekým o tom porozprávať ? Trpím socialnou fobiou a tá choroba ma úplne pohltila, zničila. Už neviem ako ďalej. Je to velmi zlé. :( Zúfalo prosim o pomoc. Ked si niekto najde na mna aspon chvilku zo svojho drahocenného času budem vám nekonečne vďačná. Napiste mi prosim na mail anna1221@zoznam.sk Ďakujem.

ajJaJuMám:-(

Ako prekonať strach ?!
13.09.2010 17:55

STRACH

Strach patrí k tým najnegatívnejším pocitom a myšlienkam, aspoň podľa môjho názoru. Prečo? Strach, je základom všetkého, útočí a číha všade. Kazí úspech, odrádza od krásnych vecí či príjemných zážitkov. Kvôli strachu môžeme byť agresívnymi a ubližovať ľuďom okolo nás. Veľakrát ani neviem prečo. Strach je potrebné prekonať, pokiaľ strach prekonáme, náš život sa stane krajším.

Mnohí z vás si teraz možno povedia, že strach je niekedy dobrý, pretože nás varuje. Určite sa vám už stalo, že ste z niečoho mali strach, počúvli ste ho a nešli do toho a nakoniec ste boli spokojní s tým, že sa bojíte, alebo ľutovali, že ste sa tomu vyhli. Mne osobne sa to stalo nie raz a nakoniec som sa bál takmer všetkého. Bál som sa vzťahov, sklamania, psov, jednoducho všetkého čo sa okolo mňa dialo. Pociťoval som strach a radšej sa veciam a situáciám vyhýbal. Strach ma totiž začal ovládať. Vždy som si hovoril, že som to urobil správne, pretože strach nás pred niečím varuje a nemusíme znášať dôsledky. Určite ste počuli slovné spojenie: „Lepšie sa báť, ako sa zľaknúť“, ale povedzte: kde je napísané pravidlo, že pokiaľ sa nebojíme, zľakneme sa? Strach má podklad, príčinu, len tak z ničoho nič sa nezjaví. Strach v nás vychovali rodičia, vytvorila ho v nás spoločnosť a v dnešnej dobe i masmédiá. Alebo sme naň ochotne pristúpili i sami. Každý však môže svoj strach premôcť, pretože strach nie je nič iné, ako myšlienka. Áno, je to myšlienka. Ale ako sa dá premôcť?

1.) musíme nájsť príčinu nášho strachu – a sledovať ju. Musíme sa naučiť vyrovnať sa s ním. Nebojovať proti nemu, nebáť sa vyhlásiť: áno, bojím sa psov, pavúkov, či čohokoľvek iného. Budeme mať možnosť počuť rôzne chlácholiace vety, alebo sa aspoň naučíme čeliť strachu z toho, že by niekto uvidel, že sa bojíme.

2.) postavme sa proti strachu a on sa rozplynie – čím je strach menší, tým skôr by sme sa ho mali zbaviť, pretože on rastie. Pokiaľ prekonáš jeden strach, ďalší sa ti bude prekonávať oveľa ľahšie. Dôvod? Sebavedomie sa zvýši, vedome budeme cítiť, že všetko sa dá, len třeba chcieť.

3.) porovnajme – čo všetko máme možnosť získať a čo stratiť? Niekedy sa bojíme len a len straty, musíme prehodnotiť riziká, ale postaviť sa im.

4.) priprav sa – mnohokrát máme strach z nepoznaného. Ako príklad uvediem nástup na novú školu. Bojíme sa čo nás tam čaká, aké to bude. Pripravme sa nato, čo od nás môžu očakávať. Spytujme sa, zisťujme – niekto bude ochotný odpovedať na otázky. Čím viac sa nám niečo priblíži, tým viac sa strach zmenší.

5.) čo povedia ostatný – bojíme sa názoru iných, názoru na nás. Naše blízke a milované okolie, v nás vyvoláva strach, ktorý je silnejší ako sa zdá. Čo mi vlastne povedia? Má to vôbec šancu? Počúvajme preto svoje vnútro, svoje srdce. Robme, čo pokladáme za správne. Viem, v dnešnej dobe to nie je ľahké, takmer každý chce vyhovieť ostatným. Preto je potrebné nájsť si niekoho, kto bude mať taký istý, alebo aspoň podobný názor, problém, postavenie k danej veci či skúsenosť s danou problematikou. Možno budeme prekvapení, ale ľudia radi podajú pomocnú ruku.

6.) kontrolujme svoje myšlienky – stále si všetko pamätáme, ale zväčša nechávame, aby naše myšlienky prúdili našou mysľou. Sklamania sú však spomienkami minulosti. Mnohokrát sa do niečoho vložíme, dotkne sa nás reakcia okolia a radšej sa tomu v budúcnosti vyhneme. Ale závisí len od nás, čomu dovolíme, aby sa preháňalo našou mysľou. Myslime na svoje úspechy, či úspechy iných, zdvihne to náladu a odoženie strach.

Položil som si otázku: čo ma teda varuje pred nebezpečenstvom? Odpoveďou je však intuícia.

Aký rozdiel je však potrebný hľadať medzi intuíciou a strachom?

Napočudovanie, je to celkom ľahké. Pokiaľ sa niečo bojíte, položte si otázku: „Prečo sa vlastne bojím?“ a strach vám odpovie.No intuícia nie, intuícia príde, varuje nás a opäť odíde. Bez slova. Je to len náhly pocit, nič viac, kým strach pretrváva. Bohužiaľ, mnohokrát ju nepočúvneme a necháme sa riadiť strachom.

Priznám sa, i ja som sa dlho bál, bol som taký malý bojko, ale tí, ktorí ma teraz poznajú vedia, že zriedka mávam strach. A pokiaľ sa i objaví, otvorene o ňom hovorím, postavím sa mu a porazím ho. Som totiž názoru, že pokiaľ niečo chceme, všetko je možné a dá sa to prekonať/dokázať.

Báť sa nie je správne. Strach je len myšlienka. To, čo si nahovárame, to na čo myslíme, sa nakoniec i stane. Pokiaľ sa bojíme, že nás zrazí auto… verte mi, skôr či neskôr, sa to stane. Pokiaľ máte strach, že stretnete osobu, ktorú nemáte chuť vidieť – vyjde spoza najbližšieho rohu. Som si istý, že sa vám to stalo už neraz.

A čo nakoniec? Myslime teda pozitívne a pokúsme sa negatívne myšlienky vyčleniť z našej mysle. Porazme náš strach.

Pretože je viac menej známe, že s optimizmom sa dosiahne všetko ľahšie.

Odporučávám túto skvelú knižku www.mojakniha.sk

jajka001_

celezle mala by si ist na terapiu
ty aspon presne vies, v com bol ten spustac problemu, tak by si to mohla s odbornou pomocou vyriesit, lebo ty ten strach v povahe nemas

asgfad

mna by zaujimalo ci existuju nejaky ludia, ktorych z toho vyliecili AD???? Lebo som nepocula este ani od jedneho, ze by sa toho zbavil navzdy pomocou liekov. Neviem sa rozhodnut ci mam zas zacat brat lieky. Brala som ich 2 roky no nepomohli mi.

celezle

Som rada, ze v tom niesom sama...Ja som bola odmalicka stredobodom pozornosti a chcela som byt... spievala som na koncertoch pred stovkami ludi, tancovala som na najroznejsich vecierkoch... v skole som bola vzdy velmi oblubena, lebo som bola suverenna, spolocenska, nemala som s nicim problem, vsetci boli do mna zamilovany... potom v 14 rokoch som sa stala punkerka, mala som dokonca kapelu, kde boli sami chlapi 20-30 rocny a vsetci ma obdivovali... v skole som hravala na gitare, nie, ze by som nechcela odpovedat, ja som sa hlasila aj som citala pred celou triedou tak, ze som sa postavila, aby ma lepsie videli... prisla som na strednu skolu, kde mi vsetci zavideli, lebo som bola vzdy krasna a oblubena dovtedy a tento kolektiv zakomplexovanych debilov proste nebol na mna stavany...sedela som sama v lavici a ked som chcela prestupit na inu skolu, lebo som vedela, ze to nedopadne najlepsie nasi o tom nechceli ani pocut, ze to urcite zvladnem, ze treba bojovat... a to bola ta najvacsia chyba v mojom zivote- v spojeni s mojim punkerskym stylom, kedy ma nasi chceli 100krat vyhodit z domu a vsetky ucitelky na mne sedeli ma to totalne zabilo...v priebehu mesiaca som sa totalne zmenila a vsetci si spociatku mysleli, ze k lepsiemu, lebo som zmenila svoj styl na cajku na vysokych opatkoch, prefarbila som si vlasy na blond a zacala som pocuvat britney spears, ale pritom som zacala totalne trpiet sociofobiou... neviem ako to prislo, asi uplne spontanne, ale asi prva moja zla skusenost bola, ked som rozpravala vtip piatim ludom(na co som bola predtym uplne zvyknuta aj keby som ten vtip rozpravala hodinu)a zrazu to prislo, nevedela som pokracovat, stiahlo sa mi hrdlo, zcervenela som, skoro som zvracala... odvtedy je moj zivot uuplne na nic, som taka aka nechcem byt chcem byt stredobodom pozornosti, ale nedokazem to, lebo sa bojim, ze pri tom nieco pokazim...neviem prednasat projekty bez 2 oxazepamov a ani ist po ulici bez toho, aby sa mi netriasli nohy,okrem toho mavam obsesie, ze ma nieco napadne, dajme tomu, ze som na prednaske a co keby som zakricala ucitelke, ze je pica a cely zvysok prednasky sa musim ovladat, aby som to neurobila a rozne ine aj horsie obsesie, ked sa ma niekto nieco opyta uplne zmeraviem, hlavne ked sa pritom na mna pozera viac ludi, citim sa trapne strasne trapne, dokonca nedokazem pozerat do oci ani vlastnej mame, lebo vzdy zmeraviem...do spolocnosti si neviem odpustit chodit, ale preto,aby som to tam zvladala, tak vzdy pijem, uz pijem asi 6 rokov stale, uz som na tom aj zavisla a nic mi nepomohlo zatial...a ked mam citat v skole?uz sa mi dokonca stalo aj pri citani, ze sa mi upchalo hrdlo a uz som si aj kopu kamaratov takto posrala, ze ked sa mi zdalo, ze si s niekym budem dobre rozumiet a ze bude casom ako moja spriaznena dusa, tak zacnem byt pred nim taka nervozna, ze ho po case prestanem vzdy bavit,ale pritom niesom taka, som praveze zabavna a komunikativna a som rada s ludmi, len proste nedokazem prekonat tie fyzicke stavy,ktore z tej sociofobie mam... takze je to cele zle a vobec neviem, kedy to skonci... mam pocit, ze mam posraty cely zivot kvoli tomu a chcem byt ako predtym chcem! ale nedari sa mi to... bez alkoholu a liekov nikdy :(((

matinko

Je pre mňa úplne skvelé, keď vidím koľko nás je veľa a že v tom niesom sám .. Osobne si myslím aj keď som žiadnu liečbu neskúsil, že tak či tak mi to v hlave skrátka ostane na celý život, pretože to množstvo prežitých situácii a myšlienky, ktoré ostanú sa z hlavy vymazať proste nedajú. Budem sám bojovať čo najviac a verím aspoň tomu že sa naučím s tým čo najlepšie žiť .. Dôležitý sú ľudia ktorými sme obklopení, pretože oni nám vytvárajú podmienky v ktorých sme alebo niesme schopní existovať .. preto je dôležité vyhľadávať takých ľudí s ktorými sa cítime dobre .... a takýto ľudia snáď u väčšiny z nás sú, aj keď ich nieje veľa :)) Držím všetkým palce aby ste žili čo najkrajšie ako viete, aj keď je to veľmi ťažké :))

sad24

Ahoj, je tu niekto s velmi pokrocilou socialnou fobiou / vyhybavou poruchou osobnosti? Zaujima ma vas "pribeh", ako s touto chorobou bojujete, ako ste sa dokazali vysporiadat s "nastrahami" zivota (vztahy, praca, atd.) Ja s tymto zijem uz aspon 5 rokov (mam 24) a je to velmi tazke... zo zivota sa stalo peklo a moja hlava je tovaren na negativne myslienky.

dulo

proti stresu a uzkosti je zevraj aj KOREJSKY ZENSEN, malo znamy v nasich koncinach ale ze vela ludom pomohol, sice nie je urceny primarne proti socialnej fobii ale zmiernuje stres, je to prirodny koren a da sa brat aj cely zivot bez vedlajsich ucinkov na tejto stranke sa o nom dozviete vsetko, a rovno ho aj kupit

www.korejskyzensen.sk

ps: akurat ho zacal brat dam vam vediet ci zabral