Ahojte. Viem že v dnešnej dobe má veľa ľudí depresie, no myslím si, že ja ju mám dosť často, alebo skôr mám pocit, že ju mám stále. Mala som obdobie, že som sa ráno budila s tým:...Ďalší sk...ený deň! Trvalo to zhruba tri roky, potom asi rok bolo všetko ok, brala som život taký, aký je... Teraz sa mi to obdobie vrátilo a trvá to už asi pol roka. Ani neviem, ako to znova začalo. Cítim stále úzkosť, smútok, niekedy aj strach-hlavne z ľudí, keď som niekde v dave. Nedokážem sa tešiť zo života, veľakrát pomýšľam na samovraždu. Nikto z môjho okolia nič netuší, ani nikdy netušili, že mi niečo je, pretože sa to snažím zakrývať. Nikdy som nebola u psychológa, či u psychiatra, no uvažujem, že tam zájdem. Potrebujem vedieť, či musím mať odporúčanie od obv.lekára. A ešte či je niekto taký, kto má s tým skúsenosti. Chcem žiť normálny pohodový život. Ďakujem.
Stále v depke???
Ahoj:) ja som ku psychologovi chodila (ale nie kvoli depke) a najprv som bola u obvodnej, lebo vtedy pred cca 7rokmi to bolo tak, ze aby som platila u psychlogicky menej, musela som mat ten vymenny listok...ale neviem, ako je to teraz. Kazdopadne ti odporucam zajst tam, ked sa citis psychicky naozaj nahovno a pretrvava to. Ja osobne som depresiu nemala, ale mamka mala. Bolo to pre mna (a aj pre nu) najtazsie obdobie v zivote. Nic nejedela-bola len kost a koza, len sedela pri okne a pozerala doblba. Ledva prehovorila dve-tri slova za den...bol to pre mna ten najhorsi pohlad v zivote a ani si nevies predstavit tu bezmocnost, co som citila, ked som jej nevedela pomoct. Chodila ku psychiatricke a nakoniec isla aj na liecenie na psychiatriu. A ku podivu povedala, ze tam bola najstastnejsia. Mala okolo seba ludi, ktori mali podobne problemy a necitila sa medzi nimi ako blazon...a tiez sa bala chodit medzi ludi. Ked nahodou isla, tak mala zavrate, mala pocit, ze sa strati...ked sa po 7tyzdnoch odtial vratila, tak uz bola na tom o cosi lepsie, ale trvalo este dva roky, kym sa dala uplne dokopy (i ked aj teraz ma obcas obdobie depresie, ale nie tak vyraznej).
Chcem ti tymto povedat, ze naozaj tu liecbu neodkladaj. Nenechaj to zajst az tak daleko, ze si nieco spravis...ja viem, ze ludia, ktori maju ozajstne trapenie, o samovrazde ani nehovoria (mamka raz pojedla tabletky, takze viem o tom svoje :( ) ale je to naozaj neopisatelne hrozny pocit bezmocnosti, ked rodina chce, no nevie pomoct. Neviem, v akom vaznom stave si ty, ale mne sama mama vravela, ze ona ked myslela na samovrazdu, tak bola v takom stadiu, ze jej bolo uplne jedno, ze po sebe nech nas-3deti, ze v podstate nenavidela vsetkych okolo seba...
Budem ti velmi drzat palce, nech sa das do poriadku, lebo nielen pre teba, ale aj pre tvoju rodinu by to bolo naozaj tazke, keby na teba dolahla fakt ta ozajstna depresia. Drz sa:))
