strach z ludi

mitina,
potrebuješ sa vrátiť späť k okamihom, ktoré spustili Tvoj terajší stav, objektívne ich rozobrať a správne spracovať. Píšeš, že sa Ti v tej reštaurácii páčilo, bol tam však jeden z nadriadených, ktorý Ťa ponižoval, vytvoril v Tebe pocit, že za nič nestojíš a Ty si tomu uverila. Je to však ozajstná pravda o Tebe - teda, že si nanič?

Skús sa v pokoji zamyslieť nad tým, ako to vlastne bolo. Práca sa Ti páčila, predpokladám, že aj kolektív (okrem toho jedného človeka) bol v poriadku. Vzrástlo Ti sebavedomie, čiže sama si hodnotila svoj výkon pozitívne. To znamená, že keď si sa porovnávala napr. s kolegyňami v práci, mala si pocit, že to vcelku zvládaš a veľmi za nimi nezaostávaš. Vzhľadom na to, že si pracovala v zahraničí po prvýkrát (predpokladám), musela si sa vyrovnať s viacerými novými vecami - iná kultúra, iný jazyk, nová práca... Keby nebolo toho jedného človeka, hodnotila by si svoje pôsobenie v práci ako úspech, však?

Áno, zvládala si to. Otázka je, prečo to ten nadriadený robil. Boli v Tvojej práci skutočné nedostatky, alebo len vyhľadával maličkosti, ktoré by Ti mohol vyčítať? Ako sa k Tebe správali ostatní nadriadení, boli s Tebou spokojní? Čo si mysleli o správaní toho jedného nadriadeného Tvoji spolupracovníci? Správal sa takto aj k niekomu inému, alebo len k Tebe? Týmito otázkami nechcem vyvolávať bolestné spomienky, odpovede na ne Ti majú pomôcť uvedomiť si, či si na tú prácu mala alebo nie. Pretože ak si presvedčená, že áno, potom sa ten nadriadený mýlil. Práca bola dobrá, vedela si ju robiť a bavila Ťa, len si nemala šťastie na vedúceho. Možno si mu bola z nejakého dôvodu nesympatická, alebo mal sám nejaké problémy a takto si ich riešil - a práve Ty si mu nanešťastie padla do rany. Jeho chybný názor o Tebe sa Ťa veľmi dotkol a vyvolal v Tebe pochybnosti, či za niečo stojíš. To Ťa v istom momente paralyzovalo tak, že si nedokázala v práci pokračovať. Odišla si s pocitom zlyhania a odvtedy sa bojíš, že sa to stane opäť ...

Ak sa však ten nadriadený v Tebe mýlil, potom je všetok ten následný strach z ostatných ľudí neodôvodnený. Bolo by chybou kvôli negatívnej skúsenosti s jediným človekom vyhýbať sa doživotne všetkým ostatným. Okrádaš tak samú seba o hodnotné vzťahy s ľuďmi, ktoré by Ťa mohli obohatiť, povzbudiť, vliať radosť do srdca. Skús tomu nadriadenému odpustiť to, čo Ti urobil a neboj sa vykročiť opäť do života. To, že sa k Tebe zle správal jeden človek neznamená, že to budú robiť aj všetci ostatní, ktorých ešte v živote stretneš.

Ja tiež asi trpím, tým čo vy. Mne sa to však celkom darí prekonávať v práci,aj keď som v kontakte s ľuďmi,vypukne to iba vtedy, keď mám prehovoriť pred väčším množstvom ľudí, alebo keď niekoho stretnem napr. v obchode, v meste .../nie však vždy/ .Vtedy sa mi silno rozbúcha srdce, cítim nával tepla, strašne sa potím, červenám sa, nie som schopná čosi povedať, str´pnem, mám pocit, že odpadnem, je mi zle. Vtedy chcem, čím skôr ísť preč, najradšej domov do bezpečia, alebo to mať čím skôr za sebou a nech hovorí niekto iný. U mňa to pramení z toho, že som z rozvedenej rodiny, a žila som pri druhej žene svojho otca, častokrát som sa zatvárala do svojej izby, aby som bola sama. Ona ku mne nemala citový vzťah. Ináč fungujem v pohode, keď sa cítim dobre,viem byť aj sebavedomejšia, niekedy menej, len občas to na mňa príde, ale je to oničom. Ja svoju neistotu v seba, zakrívam srandou, snažím sa brať veci tak jak sú, robiť čo mám, nerobiť vôkol seba rozruch, problémy, odrobiť si svoje a odchod domov.Nemám veľmi kamarátky, no priznám sa nechýbajú my, som najradšej sama, vtedy sa cítim dobre.

no s tymto mam tiez problem... ale milujem ako sa na vsetko najde nejaka diagnoza. hovori vam nieco hanblivost? ... taki luida su bezni vo svete vacsinou su to aj skromni ludia a ludia so sklonom sebapodcenovania. ja som taka ista a popravde netusim ci vam pomoze nejaky psycholog...

mne obcas staci pozriet si nejaky poucny film a vzdy ked ma to znova pochyti, si ho pustit znova... som taky lahko-ovplyvnitelny clovek cize ma ovplyvnuju aj filmy a nejake ine (ludske) vzory, najdite si nieco take aj vy...

Ahojte.Mam takyto problem.myslim ze mam fobiu z ludi a aj z inych veci.je to zlozitejsie.byvam v zahranici s priatelom a musim si tu na seba zarabat, co mi robi jeden z najvacsich problemov.moj problem sa zacal asi pred niekolkymi mesiacmi a stale sa to zhorsuje.uz nechcem vychadzat ani z bytu.mam pocit ze vsetci ludia sa na mna koncentruju ked videm von, mam pocit uzkosti a strachu pred cudzimi.ked sa so mnou niekto chce rozpravat, tak mu nedokazem odpovedat v cudzom jazyku a ani v mojom materinskom.vide zo mna len nejaka stroha veta a potom sa citim neisto a trapne.je toho ovela viac.uz iba predstava, ze mam vyjst von a robit nieco, len zakladne veci.napr. nakupit potraviny mi skruca zaludok a odmietam to robit.uz takto nedokazem zit.nici to moj zivot a aj moj vztah.ja som byvala optymista, radovala som sa uplne z kazdej malickosti a potom sa to zmenilo.budem uprimna, ja som nikdy nebola velmi sebavedoma,ale ako som prisla pracovat do zahranicia..tak sa moje sebavedomie rapidne zvysilo. vsetko sa zacalo ako som zacala pracovat v jednej restauracii ako casnicka.vsetko bolo super, ja som to tam mala rada, len jedna vec to tam kazila...bol to jeden z mojich nariadenich, ktory ma neustale ponizoval a proste vytvoril vo mne pocit, ze ja nestojim zanic.jedneho dna presne pred 3 mesiacmi sa nieco vo mne zlomilo..proste som to uz nedokazala robit, a ani vzdorovat..v tom najvacsom zhone som zostala stat v strede vsetkeho a vsetkych a vzdala som to.odvtedy sa na ludi nemozem ani pozriet.som stale smutna a ludia si to vsimaju a odcudzuju ma.ublizuje mi to.prosim ...moze mi niekto poradit?som zufala

ahojte,

mne sa socialna fobia prejavila v 24 rokoch po prekonani rakoviny, podstupila som transplantaciu kostnej drene a musela som niekolko mesiacov zit bez vlasov... nikdy nezabudnem na pohlady ludi - vacsina z nich bola mozno iba v mojich ociach, pretoze som to vnimala prilis senzitivne a osobne. Skusala som vsetko, ale nic mi nepomahalo. Moja najvacsi problem bol jest a pit v spolocnosti - akejkolvek....

Dnes po 1 roku liecby som nesmierne stastna, pretoze som zdrava, krasna a pre muzov velmi pritazliva zena a nemam problem ist s nikym na rande, kavu...

Moj stav sa zacal zlepsovat po par tyzdnoch, co som navstivila ordinaciu psychiatra MUDr. Mudreho, funguje na Antolskej. NEDOPUJE, ale LIECI - je autoritativny, flegmaticky a prisny.... proste, ked nechcete spolupracovat a robit, co Vam radi - mozte ist domov a do konca zivota plakat zo strachu do vankusa. Ale pomaha to naozaj. Je mozne tam ist bez listka od obvodaka a nikto nikdy sa nedozvie, ze k nemu chodite - je to velmi striktne lekarske tajomstvo.

Tym, ktori este nenabrali odvahu navstivit v 21. storoci odbornu pomoc odporucam, aby to co najskor urobili, lebo doba je tazka a SAMO to NEPREJDE , ale zhorsi sa to...

VELA STASTIA :)))

sociofobia je zapricinena vedsinou tym ze clovek ma o sebe klamlivy sebaobraz...ludia na ktorich nam zalezi nam ho o nas vytvaraju a ked nas su na nas prehnane kriticky tak vydime na sebe iba zle veci.a este jedna velmi dolezita vec u socke je ze clovek neakceptuje svoje ego, je prehnane altruisticky cize napr. ked ta niekto pri ktorom citis fobiu niecim ponukne tak uz len zo slusnosti si nezeoberies...cize treba sa prekonat, co najviac komunikovat, akceptovat svoje ege, doslova ho vyburcovat vetou ano dam si a velmi rad...a pri trapasoch si povedat ze svetovo som sa strapnil, a co teraz!!!!!!!!!a stakou zdravou agresivitou, vzpruzit svoje ego, akceptovat na sebe vsetko lebo tymto trpia vedsinou dobraci...lebo hajzli na sebe akceptuju vsetko aj to ked niekoho okradnu a nemaju ziadne depky s sf!precitajte si nieco od junga a vela sa o sebe dozviete

Sa ti necudujem, ze mas strach z ludi...podla mna mas nizke sebavedomie,znizene z nasilia a alkoholickym dramam...musis si povedat ze si uzasna osoba, ze sa mas rada a odpustas si svoje chyby, ktore sa mozu stat, lebo si len clovek.Dufam ze som pomohol.

ahojtee uz sa nebojím

Ahojte vsetci..Mam 17 rokov a tak tiez si niekedy pripadam ze mam socialnu fobiu...Stale si kladiem otazky..co ak sa nieco stane? co ak ma budu ohovarat ked spravim to a tamto? neznasam premeriavace pohlady ci v skole alebo na ulici...Ale dokazem sa aj uvolnit ci na disco alebo niekde kde poznam ludi...No pri tancovani s inym novym clovekom sa citim taka nesvoja..Vyzeram fajn? Poviem si ach urcite ako hlupana :( A ako tancujem? Och uz radsej nejdem tancovat lebo sa urcite strapnujem...Myslim ze vsetko zacalo prichodom strednej skoly...Bolo to nie co strasne..Teraz som tretiacka na Obchodnej akademii...Hovori sa ze v tejto skole vyrastaju komunikativni, nebojacni ludia...Obcas si pripadam akoby som tam nemala byt...Aj ked viem ze moje znamky su opakom...Viem napisat aj ten najkrajsi umelecky opis...Ale ak by som ho mala ist precitat pred celou triedou zacala by som sa triast, za kazdym slovom by mi presla horucava po chrbte a zasa by som nieco skomolila... V druhom rocniku to bolo na nevydrzanie...Bala som sa prihlasit ked som nieco vedela, ked sa nikto neprihlasil...Ale niekedy som tomu strachu celila myslela som si ze je to moja povaha a ze sa chcem snazit...Az neskor som pochopila ze to nie je mosne aby som nad vsetkym stresovala... :( Nenavstevujem ziadneho psychologa, neberiem ziadne tablety...Myslim ze teraz sa to trochu zlepsilo ked viem ze sa jedna o fobiu :( Ale neviem ci je to to ono... Dozvedela som sa ju teraz na zaciatku tretieho rocnika...Tak pytam sa..co to bude pri maturite? Skoncila som vyznamenana v druhom rocniku a aj tak som vysla len ako bifla :( Nedokazala som vetdy o nicom inom rozmyslat len o tom co si o mne iny myslia...Neviem mosno si to len namyslam...Ale uvazujem o navsteve odbornika...Ale nikdy nenaberiem odvahu vzdy si poviem ze nemam cas, alebo ze si musim premysliet co poviem nejako si to natlacit do hlavy :( neviem ako mam zacat odkial? Mam aj ine problemy a to napriklad ze este neviem ani co od zivota chcem, neviem sa sama rozhodovat vzdy musim poznat nazor druheho..napr. ak si vyberiem nejake tricko v obchode neviem ci si ho mam zobrat aj ked si myslim ze vyzeram v nom fajn a aj tak si ho nezoberiem lebo musim poznat nazor druheho napr. hlavne mojej mami pri nakupovani...Alebo Chodim s chlapcom uz rok aj pol a ja stale neviem ci chcem byt s nim alebo slobodna a uzivat si slobodu plnym duskom ale aj tak si poviem ze budem bez neho nemozna a budem sa citit sama a budem mi chybat...Chcem ho robit stastnym...Aj ked ja stastna nie som v nicom.. :(

kvetinka- Pomysli si nato,ako bolo pred narodenim.....