Ako mi marihuana zničila zivot...

Vzdy som bol stastny clovek...Aj ked som nemal dovod usmievat sa, vzdy som mal dobru naladu...Obcas prisla samozrejme depka, tak, ako na kazdeho normalneho cloveka, ale vzdy na to musel byt poriadne znacny dovod..Po par hodinach, vacsinou omnoho skor to preslo a bolo to opat OK.
Tak, ako kazdy mlady clovek som sa chodil vacsinou cez vikendy opit. Po case som skusil marihuanu..Ani neviem preco, ci som chcel skusit nieco nove, ci to bolo len spontanne, neviem...Kupil som to za 10 eur..Bolo to dost slabe, vyhulili sme dokopy s kamosom cely gram a stavy neboli dokopy ziadne.. Ziaden smiech, ani nič...Tak to pokracovalo dalej, namotal som sa na to...Hulil som mozno za dva tyzdne takmer kazdy den...
Jeden den som siel ku kamosovi, ktory sa vratil z Ceska a mal niečo na zahulenie...Sfajcil som sa z toho, pocity take iste ako stale = ziaden smiech, len upriamena "pozornost", pocit hladu a unavy, dusevneho pokoja.. Avsak...Ked som prišiel domov a lahol si na postel a o dva hodiny sa zobudil, bol som cely prepoteny..Prepoteny tak, ze som mal tricko uplne mokre..
Na druhy den som sa siel sfajcit zas..S kamosmi, s ktorymi sme si navzajom rieisli "material" ..
Vtedy to prislo..zlomovy okamih..mozno po piatich minutach na mna prisiel ten stav..vtedy ako keby som sa rozdvojil, mal som pocit, ze som v druhom svete, ako keby vsetko naokolo bolo len namalovany obrazok, hlasy a zvuky celkovo mi zneli tak vzdialene, bolo to hrozne..Nevedel som, co mi je..Siel som to prechodit, kym mi ten "stav" odide..Pomaly to ustupilo..Ale len na mensiu uroven...Teda uz som to nemal AZ take.. Siel som domov a zaspal som...Na druhy den to bolo tiez dost zle..Ked som siel do skoly, mal som pocit, ako keby som sa nadvnasal, zase som vsetko vnimal akosi vzdialene, nerealne.. V ten den som sa zobudil v noci a mal som nenormalny strach, ze mam schizofreniu, ze som sa zblaznil...Bal som sa priznat rodicom, z coho to je a co mi je...
Ano, trpel som problemom zvanym derealizacia/depersonalizacia... Diagnostikovali mi to aj dvaja psychologovia podla mojich pocitov, ktore som im opisal..
Derealizacia postupne odišla...ANo, uz som nemal tie pocity vznasania, atd..Ostala mi este zmenena vnimavost farieb, ale aj to pomaly ustupilo...
Avsak..Ake to je teraz? Som uplne bez zivota, rano vstanem, a nechce sa mi vobec nic, vkuse rozmyslam nad tym, ci nemozem mat schizofreniu, mam nenormalny strach z toho, ze to mam alebo ze to dostanem v blizkej dobe..Neustale sa tym pozorujem, a je to peklo...
Niekedy precitam priznaky schizy alebo nejaky clanok, ktory sto percentne vyvracia, ze ju mam, co ma ukludni..Potom vsak precitam nejaky pribeh o niekom, kto na sebe schizu pozoroval a uz to je o tom istom.. Mam strasny nepokoj na dusi, take vnutorne napatie, som bez nalady, apaticky, nechce sa mi vobnec nič, maločo ma vie potesit...
Ano..Jedno jedine sfajcenie ma zmenilo tak, ze uz to nie som ja..Clovek, ktory sa potesil z kazdej malickosti a bol stale vesely, aj ked by druhy clovek plakal..Uz to nie som ja..Uz je namiesto mna clovek, ktory sa cely den trapi typ, ze ci nema alebo nebude mat schizu, citi sa stale ako bez zivota a uplne nesvoj..
Taketo pocity a takuto zmenu neprajem ani tomu najvacsiemu nepriatelovi... Je to hrozne!