Ach tá ďiaľka...

Príspevok v téme: Ach tá ďiaľka...
kamill

Ahojte, rozhodla som sa že sem napíšem čo ma trápi, lebo viem, že niektorý ľudia tú dávajú dobré rady, a možno niekto prispejete nápadom, ktorý ma nenapadol :(
No tak mám kamošku, píšeme si spolu cez net už dobré 4 roky, pred pár dňami som za ňou spolu s mojimi rodičmi odcestovala (oni boli ubytovaní v hoteli, ja som spala u nej), a bolo nám spolu perfektne, sme si neuveritelne podobné, proste kto nezažil nepochopí, čo to tu budem obkecávať:) bohužiaľ, bolo to len na 24 hodín :( Keď sme odchádzali, išla som si oči vyplakať, obidvom nám je smutno:( No a problém je, že naše mestá sú od seba vzialené 200km :(( máme minimálnu šancu sa stretávat, rodičia ma samú autobusom určite nepustia, ju k nám pravdepodobne takisto, dospelý brat tam raz za čas cestuje, tak s ním ma možno pustia, ale aj tak toho bude minimálne :( viem že si takto budeme oveľa vzácnejšie, ale pocit je to aj tak ubýjajúci :( nežiadam tu o súcit, ten mi nepomôže.... ale proste potrebovala by som pár viet na povdzbudenia, dobrú radu, možno niekoo kto prežíva čo si podobné .... ďakujem za každy príspevok

kamill

No veď hej, vedia ake sme si vzácne a že mi na nej záleží, inak by som za ňou asi nešla na druhý koniec Slovenska:) Mama by ma pustila, len s otcom je problém..... ani sa mu veľmi nečudujem, predsa je to veľmi veĽké mestooo... ale takto odlúčen=a to bude ťažké

alzbee

A rodicom si vysvetlila, ake ste si velmi vzacne? viem, ze kazdy rodic ma o svoje dieta strach, ale myslim si, ze az ti naozaj doveruju, tak by ta mohli na ten autobus pustit...ozyvala by si sa im, ze si v poriadku:)) ved to by si hadam zvladla vypytat si listok, sadnut si niekam dopredsie a poprosila by si sofera, aby ta upozornil, kedy mas vystupit. Drzim palce:)