Neviem kto dal niektorym pravo nadavat zufalemu dievcatu do sebcov. Kto nemal matku, ktora by mu zo zivota vyrobila peklo, asi to nepochopi. To ze sa niekto nedopatrenim osudu stal matkou, aj ked si to vobec nezasluzil, neznamena, ze ma automaticky pravo na lasku a uctu. Toto sa totiz ziskava. Ak sme mali v zivote tu smolu, ze sme ako deti boli vydani napospas nejakej zrude, co nas na cely zivot poznacilo, neznamena to, ze tu nenavist musime v sebe este aj tutlat. Kazdy odbornik vam povie, ze takto sa dopracujete akurat k depresii. Emocie treba zo seba vydat,a j tie negativne. Moja, ak nenavidis svoju matku za to, ze ti ubizila, je to uplne v poriadku. Tiez nenavidim tu svoju, velmi mi ublizila, a nehanbim sa dat jej to najavo. Ked som sa to snazial v sebe tutlat, ochorela som z toho. Lekar mi povedal, daj to zo seba von. A som OK. Ano, nenavidim ju, pretoze je to jedna egoisticka, do seba zahladena, odporna zruda, ktora vzdy svoje zaujmy povysovala nad zaujmy deti a tvrdila pravy opak, hrala sa an obetavu, pritom bola len pokrytecka. Velmi mne aj bratovi ublizila, preto ju za matku nepokladame. Je to pre nas jeden odporny, cudzi clovek a aj ostane. Hnabim sa za nu, a dlho som sa citila handicapovana,z e mam v sebe jej geny. Odbornici ma vsak na terapii naucili, ye nezalezi na nasich rodicovh, ale na nas, kym sme. Len pre info, pubertu mam za sebou, mam 40 a som sama matka, ale ina ako bola ta moja. Tu svoju nenavidim od 15tich, ked som zistila, kto to vlastne je. Takze deivca zlate, kasli na nu, odosobni sa od nej, mas pravo ju nenavidiet a nic jej nedlhujes. Chran si svoj zivot, svoju psychiku, nedaj sa znicit, utekaj co najdalej od cloveka co ti ublizuje, ktokolvek to je, matka ci cuzdi, mysli na seba, mas na to pravo. Nikto nema pravo nicit maldeho cloveka. Znicit niekomu psychiku, to sa da velmi lahko, avsak dostat sa z tej traumy trva roky, neikedy to nejde cely zivot. Tak bacha na to, prec od nej, co najdalej. Nie si egoista. mas pravo chranit si svoj zivot. Je len tvoj.
