Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Moj boj s panickou poruchou etc...

Príspevok v téme: Moj boj s panickou poruchou etc...
jednazena

Rozhodla som sa na tomto fore podelit sa so vsetkymi, ktorych trapi panicka porucha, o moj pribeh. Nie je este na konci, prave sa len zacal odvijat.

Som vydata, bezdetna, externe studujuca zamestnana zena. Asi pred troma mesiacmi som spoznala, co je to panicka porucha, ked ma navstivil moj prvy atak s priznakmi, ktore "panikari" velmi dobre poznaju. Stratila som vedomie. Po privolani zachranky mi lekari namerali krvny tlak 220/120 a pulz 180. Za dva dni na internom ma dali ako-tak dokopy. Po roznych vysetreniach moje diagnozy zneju: sekundarna hypertenzia, neurogenna tetania, panicka porucha, depresia, socialna fobia. Myslim, ze kazdy vie pochopit, ze tento stav nie je lahky. A najviac ten, co to zaziva. Ale vie to pochopit aj moj manzel, vdaka ktoremu som este tu.

Minuly tyzden minuli dva mesiace, co som nevystrcila nohu z bytu. Otapena antidepresivami, neuveritelnym mnozstvom liekov na tlak, kedze nijako nechce zliezt dolu, so sklucujucimi zavratmi a tym hrozostrasnym strachom pred dalsim podobnym zachvatom... Moj den spocival v lezani, merani tlaku, pozerani do blba. Cela domacnost a vsetky vydavky boli na mojom muzovi, kedze ja som na pn-ke a nebola som schopna urobit v domacnosti vobec nic. Nerezignovala som, ale nevladala som. Nesla som ani na kontrolu k internistovi, psychiatrovi, neurologovi... Nikde. Zo strachu, ze to na mna pride zas.

A potom mi moja polovicka povedala, ze on ma z toho dostane, ze ma vylieci. Zredukovala som antidepresiva a oblbovaky na polovicne davky. Citim sa lepsie. Okrem toho sme zacali s treningom. Tri dni mi trvalo, kym som vysla z dveri a zisla dolu schodmi k vonkajsim dveram bytovky. Dalsi den ma zobral na lavicku pred blok. Dalsi na prechadzku po ulici, kazdym dnom vzdy dalej a dalej. Stale ma drzal za ruku a hovoril, ze tie moje zavraty su strasne - premetovalo ma z jednej strany chodnika na druhy. Na dnesnej prechadzke som si vyskusala ist sama, bez jeho drzania, ale on kracal vedla mna. Dokazala som to. Zajtra chcem skusit uz ist celkom sama po jednom chodniku, kym on pojde po druhej strane cesty.

Neviem, ako dlho mi bude trvat, kym sa odhodlam ist sama vysypat smeti, nakupit...vratit sa do prace, ale viem, ze som na dobrej ceste. A vsetkym, ktori s akoukolvek dusevnou pliagou bojuju, prajem vela sily. Dokazeme to! Po krocikoch ku zdraviu :)

Milos14

Clovek ma v sebe vsetky emocie pozitivne i negativne, su nedelitelne vstavane v jeho tele. Ked niekto citi strach, citi, ze je mu to neprijemne, no nevie ako sa ho zbavit. Problem je vtom, ze nechape ako sa da zmierit so svojou negativnou emociou. Bojuje s nou, vynaklada usilie, vyhyba sa jej, snazi sa zmenit myslienky na ine len aby zahnal predstavy o strachu ale strach tam stale niekde je a preziva a zda sa akoby sa ho nedalo uplne odstranit. Z toho mavame strach ;-) ze nevieme co s nim ked tam uz je. Mame predstavu, ze sa snim neda zmierit lebo je neprijemny. Zmierenie nespociva vtom, ze schvalujeme aby nas nieco nicilo, ani nemusime robit to co nam strach kaze ale vtom, ze prijmame pokojne fakt, ze ma tu silu nas strasit. Jedine ak mu uzname jeho moc a ukazeme pokoru necha nas na pokoji a nebude nam ublizovat. Strach sa musi tiez branit tomu, ze ho popierame napr. Mame socialnu fobiu a stojime niekde v kostole, zrazu nas napadne provokovat strach slovami: ja sa nebojim, isto na mna nepride strach . . tie slova pritiahnu strach ako magnet doslova ho vyprovokuju aby vas vyskusal ci sa nebojite a ked sa uz budete triast zisti, ze sa bojite :-P Tie slova na zaciatku su popieranim sily strachu a jeho existencie preto ho vyprovokuju, ak ho uznavate a pritom sam nepanikarite da vam pokoj. Ved on sam pritom nie je zly, je to len cit, ktory nas ma informovat o nebezpecenstve. A popieranie ohrozenia je pre nas nebezpecenstvom, ktore moze ohrozit telo preto aj prichadza aby nam pomohol vratit sa k rozumu :-D Tak si z neho nespravme nocnu moru ;-)

StillTheOne

Len žiadnu paniku. Prvý panický záchvat som mal asi pred 10 rokmi - tiež som myslel, že idem zomrieť. Prišiel nečakane, búšenie srdca, pocit na odpadnutie, studený pot atď... Snažili sa ma liečiť na zvýšený tlak - 2 až 3 roky do mňa tlačili betablokátory, potom som ich sám prestal brať. Cítil som sa OK a to som nemal najlepšiu životosprávu. Nevhodná strava, fajčenie, žiaden šport atď... Z času na čas som nejaký drobný atak mal, ale nevenoval som tomu pozornosť. Pred necelými dvoma rokmi som mal silný panický záchvat a skončil som v nemocnici. Ale zdravy ako ryba. Od vtedy som mal už častejšie pocity úzkosti a drobné panické záchvaty, ale stále som nevedel o čo ide... Pred vyše pol rokom sa mi do toho pridal tinnitus a pred vianocami ďalší panický záchvat (opäť pohotovosť) od vtedy to išlo rýchlo dole vodou. Strata hmotnosti, depresívne nálady, pociť že už nie som normálny, stále sa mi motá hlava...Zhoršenie tinnitu atď. Ale stále zdravý. Návšteva psychiatra, psychológa - určovanie diagnózy stále v progrese. Čakám na dôkladnejšie vyšetrenie u neurológa.
Začínam sa cítiť všeobecne trochu lepšie - čo pomáha?
Prečítal som si knihu: Roger Baker: Understanding Panic Attack - Jak zvládnout panické ataky. - to vnieslo úplne iné svetlo do problému a každému to odporúčam. Nenájdete tam presný návod ako sa ich zbaviť, ale ako tu niekto písal, keď sa ich prestanete báť, tak prestanú prichádzať. Základom celej terapie je nesnažiť sa panické záchvaty zastavovať alebo sa im vyhýbať, to celý problém len zhoršuje. Mali by sme ich nechať naplno prepuknúť a uvedomovať si čo sa deje. Avšak dôležitá je prevencia: Panický záchvat má svoj pôdvod - dlhodobý stres resp. nesprávne prežívanie - potláčanie emócií (hnevu, strachu, smútku...)
Určite je dobré teda navšetvovať dobrého psychológa a nasadiť správnu terapiu.
Taktiež mi celkom pomohla lymfatická masáž.
Pokiaľ sa mi podarí zmeniť moje katastrofické myslenie, správať sa asertívnejšie a menej myslieť na svoj stav, tak sa zbavím aj panickej poruchy.
Držím nám všetkým palce.

mam56

Nedosť, že máme málo peňazí, tak sa ešte necháme udupať tými stupídnymi seriálmi o vraždách a pod. shitovinách.
A potom že máme depresie a úzkosti. Však z toho by aj koňa šľak trafil:-)

mam56

Ja sa vám ani nečudujem, že máte úzkosti a depresie. Ja som pozeral nejaký seriál Helikopter, či ako sa volá, 3 minútky a mám dosť, po jednej minúte došlo takmer k vražde, no "bomba".
Radšej si pozerám TV Lux a aspoň sa upokojím aj bez liekov. Ukazujú tam aj pekné krajiny, prírodu, zvieratká.
Vrelo odporúčam.
Na to vyššie uvedené sa fakt nedá pozerať, ani pri najlepšej vôli. Fakt podivná kultúra.
Alebo ten seriál Kos.i:-) Jedno lepšie jak druhé:-) Ha ha.

Pomozem kazdemu

Ahojte volam sa erik mam 28 rokov a mavam panicky strach uzkozt a viem ze to je z toho ze nechodim vonku som uz 3 tyzdne doma raz mi je teplo raz mi je zima tak stale beham otvarat okno a ja si mislym osobne ze chyba nam slnko a nikdy sa netreba podcenovat a si povedat ze zivot je krasny a ja kaslem aj na strach ved su krajsie veci ako moja depresia tak nepozeram krvaky ani ine hovadinky proste chod von a sportuj lebo si to len namislame neni to skutocne strach ani ta somarina depresia a usmej sa a zi

Pomozem kazdemu

Ahojte volam sa erik mam 28 rokov a mavam panicky strach uzkozt a viem ze to je z toho ze nechodim vonku som uz 3 tyzdne doma raz mi je teplo raz mi je zima tak stale beham otvarat okno a ja si mislym osobne ze chyba nam slnko a nikdy sa netreba podcenovat a si povedat ze zivot je krasny a ja kaslem aj na strach ved su krajsie veci ako moja depresia tak nepozeram krvaky ani ine hovadinky proste chod von a sportuj lebo si to len namislame neni to skutocne strach ani ta somarina depresia a usmej sa a zi

domilik

Ahojte všetci, vaše príspevky si síce čítam už dlho ale nikdy som ešte neprispela ani nenapisala moju skusenosť s PP alebo uzkostnou poruchou....

Mne uzkost zacala 3 dni po porode, kedy som si myslela ze mam infarkt a asi zomriem :D teraz sa na tom uz smejem , ked viem ze to v skutocnosti ziadna "vazna choroba nebola", ale vtedy som si realne myslela, že mam infarkt...čo bolo však horšie , moje paniky trvali skoro 5 mesiacov, liečili ma na vysoky krvny tlak a nikto mi nevedel povedať že to môže byť psychický problém..
keď ma nato upozornila jedna doktorka zo záchranky začala som si práve čítať všetky vaše príspevky, ludí s PP a to mi veľmi pomohlo...
presne som vedela že táto diagnoza sedí na mna, ale bola som z toho v šoku , pripadala som si ako blázon po 5 mesiacoch liecenia, že to bolo len v hlave?
plakala som, cítila som hroznú neistotu a nechcela som to nikomu povedať...to bolo asi najhorsie obdobie, lebo som nevedela čoho sa mám chytiť (inak odbornych informacii o PP je hrozneee malinkooo ) a ako si pomôcť.

Nechcem tu viac vypisovat, chcem len všetkých PORADIT TO čO POMOHLO MNE:

Úzkosť príde preto lebo niečo v živote robíme nesprávne. nie sme v harmónii, máme veľa stresu a zanedbávame sami seba...treba ju prijať, skúšať viac relaxovať, všetky dýchacie cviky a proste najst si cestu ako sa upokojiť...

ja jej teraz napriklad hovorím moja uzkost, a uz viem ze ked ma napriklad zacne boliet hlava a grga sa mi ze ahaa moja uzkost je tu...teda co si ta zase nevymysli, mala by som spomalit , zrelaxovat , alebo ked ma niečo trapi ist to vyriesit...je tu preto aby ma upozornila že zase niečo nerobím správne....

Jaj držím vám všetkým palce , nech to zvládnete prekonať a nech je vám lepšieee! Lebo viem že to ide!

UZKOST A PANICKA PORUCHA SA DA ZVLADNUT AJ LIECIT

...len je to beh na dlhú trať ale može nam byt zase lepsie a mozeme sa tesit zo zivota :-)

Katsa

Ja som zažila panickú poruchu v decembri, zobudila som sa cez noc na to, že ma oblieva strašné teplo, buší mi srdce a na strašné závrate. Utekala som k doktorke ktorá mi dala magnézium, lieky na spanie a vypísala ma pár dni PN. Lenže upokojiť som sa nevedela, pretože som stále myslela na to čo všetko ma čaká v práci. Nakoniec som len predsa musela do práce nastúpiť a prekonať svoj strach z kontaktu s ľuďmi. Deň predtým ma vytiahli von na jarmok a mňa celý čas oblievali stavy na odpadnutie ale mlčala som, pretože som to chcela prekonať, ale z toho množstva ľudí mi bolo až fyzicky zle. Nakoniec som v práci ten deň nevydržala lebo som myslela, že sa zosypem. Prišla som domov a celý deň som preplakala a ďalší deň išla však znova do roboty a zaťala som sa, keď na mňa prišli stavy, presviedčala som sa, že o nič nejde, že sa mi nič nestane a ono to odišlo a vydržala som až do konca pracovnej doby. Musím však povedať, že ma z toho veľmi dostali rodičia, lebo mi povedali krutú pravdu, že buď budem bojovať, alebo sa tomu poddám. Keď som videla to ako sú zo mňa sklamaní ale ako sa mi snažia pomôcť ma posilnilo. Našla som si sama relaxačné techniky, keď to na mňa prišlo skúšala som všeličo aby to odznelo.
NAJDÔLEŽITEJŠIE čo som však zistila je fakt, že je to všetko iba V HLAVE. Sama som začala vyhľadávať situácie ktorých som sa najviac bála, napr. keď zazvonil telefón tak som ho utekala zdvihnúť, lebo som chcela byť v kontakte s ľuďmi, alebo keď mi povedali z vrátnice, že prišiel nejaký človek ohľadne toho a toho tak som to kolegyni sama vybavila a nakoniec ma prekvapilo ako je to všetko jednoduché a že sa nemám čoho obávať.
Neberiem antidepresíva, nebola som u psychiatra ani psychologa. inak to na mňa príde každý deň v práci, ale dôležité je nesledovať sa, neskúmať každý tep, každý buchot srdca, proste človek sa nad to musí povzniesť, treba sa zamestnať a za chvíľu aj zabudnete, že vám niečo je. Len netreba to preháňať, lebo čím viac budete jojkať a pozorovať na sebe každý slabý závrat tak to pôjde ťažšie a sami to nezvládnete, pritom je to len vo vašej hlave a vy s tým nakoniec musíte niečo urobiť, nikto iný. Bojujte, veľa zdaru :)

Fleur23

Ahoj Lau, úplne ťa chápem. Som 24-ročná baba, ktorá presne pred rokom v Januári zažila panický atak. Noc pred skúškou. Odvtedy sa mi zmenil život. Alebo skôr moje vnímanie a pozeranie na svet je iné.
Hneď v ten deň som utekala plná strachu k doktorke, ktorá mi diagnostikovala panickú poruchu. Ja napriek tomu, že som vedela o čo ide, neprestala som panikáriť, bolo to ešte horšie. Išla som sama zo svojej iniciatívy o tri dni ku psychiatričke, samozrejme predpísala mi AD. Avšak nenasadila som si ich.
Začala som chodiť ku psychologičke. Sprv som nedokázala panický atak zastaviť, keď to na mňa prišlo, bol to obrovský strach, pocit že sa to nedá vydržať nech to prestane... kopu symptómov.
Psychologička mi poradila úžasnú vec: dýchanie. Vraj keď človek nezačne hyperventilovať - zrýchlene dýchať, atak nemôže vyvrcholiť, pretože vyvrchoľuje tým zrýchleným dýchaním.
Prišla som domov, okamžite na mňa prišiel atak, najnechutnejší pocit. Začala som teda spomalene dýchať, trvalo to niekoľko minút kým mi to prešlo. ALE prešlo to! Pochopila som že v tomto to je. Zakaždým keď to na mňa prišlo spomalene som dýchala až panické ataky úplne prestali.
Toto sa odohralo behom mesiaca. Dnes sa už atakov nebojím, vôbec. Keď sa ich prestaneš báť, ani neprídu. Preto ich už nemám. Áno sprv na mňa išiel atak, keď som si ho ja v mysli vytvorila, napr. išla som na prednášku do školy kde som mala sedieť 3 hodiny v kuse. V tom mi už už išiel atak. V mysli som si hovorila opakovala, "kľuud, dýchaj..." Po niekoľkých prednáškach sa mi to už nevrátilo. Dnes pokračujem v štúdiu, všetko ako predtým. V tomto je môj život rovnaký, dokážem ísť hocikde, kde chcem.
V najhoršom, na mňa prišiel atak v autobuse, alebo som nemohla nakupovať. Akonáhle som vstúpila do nákupného centra, prišiel na mňa nutkavý pocit, že musím von, rodičia nakupovali a ja som celá nervózna, bledá chodila že ide to na mňa, poďme preč. Dnes mi obchody nič nerobia. Nevymýšľam si.
Takisto rovnaký príbeh s kinom. Kamošky ma zavolali do kina. Začali uputávky, hrozný pocit, že ide na mňa panika, že sa nedokážem na to pozrieť, vydržala som v strede filmu, som bola úplne uvoľnená a žiadny atak a z kina som šla šťastná.
O TOMTO JE panická porucha. Ty MUSÍŠ chodiť von ako doposiaľ. Musíš to prekonávať. Je to veľmi ťažké ja viem, ale keď ti napíšem, že zlé pocity ma sprevádzali v nákupnom centre asi 10x čo som tam šla, na ten 11x mi to už nič nerobilo. Môžem aj spať v supermarkete a kľud pohoda. Musíš presvedčiť svoje telo, že je všetko v poriadku.
Ver mi, panická porucha sa dá prekonať. Avšak prečo píšem, že sa v mojom živote veľa vecí zmenilo. Stále mám úzkosť. Nemávam viac panické ataky za čo som veľmi vďačná, zvláštny negatívny pocit v sebe stále občas mávam. Nedokážem si naplno vychutnávať život ako predtým :-(. Aj keď študujem, cestovala som v lete do ameriky, stretávam sa s kamoškami. Stále som ustráchaná.

Ale som pozitívna, a verím že aj na tomto sa dá popracovať.

Držím palce, dúfam že sa už necítiš taká sama. Má to toľko ľudí, fúúú možno každý 5. človek čo stretneš na ulici. Za ten rok som bola v kontakte s veľa takými. Prináša to dnešná doba.

Textová Inzercia

Stop suchej a olupujúcej sa pokožke!

Vyskúšajte novú kozmetickú masť Psoricol s výťažkami z rastliny Yucca Shidigera.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Moj boj s panickou poruchou etc... - Fórum - ZDRAVIE.sk