Sociofóbia - Strach z ľudí

Tiež tým trpím,je to socialna fobia.Už roky som sa ničil a žil v strachu a skrýval to,snažil som sa správať normálne a myslel som si že je len to moja povaha a hamblivosť,vdaka čomu som o vela prišiel,o kamaratov,kamaratky lebo som odmietal chodiť von,nedvíhal telefony a pod,a potom sa to somnou už len zhoršovalo.Nedávno som však zrobil prvý krok,zavolal psychiatrovi a objednal sa.Buduci týžden tam idem tak uvidim čo sa bude diať.Co sa týka tvojej mamy tak ja ti poradím niečo,urob to isté čo ja,objednaj sa k psychiatrovi a nepovedz mame nič.Ved si už dospelý.Nie psycholog ale psychiater,lebo na tuto poruchu treba lieky,inak sa toho nezbavíš

Mám ten istý problém, keď som bola malá bola som úplne v poriadku, ľudia mi dokonca hovorievali že som hyperaktívna, zapájala som sa do diskusii apod. Všetko sa to však behom pár rokov zmenilo a teraz nechodím do spoločnosti už skoro vôbec, mám strach ísť sama domov lebo sa bojím pohľadov ľudí na ulici, minule mi otec povedal že sa trasiem keď mám platiť... Myslím že je to so mnou zlé tak sa to snažím podchytiť teraz a v najbližšej dobe sa chystám psychológovi.

Ja mám podobný problém..keď som v škole a niečo sa ma učiteľ spýta hneď cítim,že som celá červená..od začiatku šk. roka sa bojím toho dňa kedy budem musieť predstúpiť pred celú triedu a niečo hovoriť..ja neviem,nemám trému ale nedokážem to ovládať vždy sa začnem červenať..ale najhoršie je,že ak sa mi páči nejaký chalan a ide okolo mňa znovu cítim,že sa červenám.Je to pre mňa strašne trápne..nedá sa s tým niečo robiť?..už to nedokážem vydržať...

čo sa týka mňa, vraj nemám sociálnu fóbiu, len jej príznaky. + Ešte depresia k tomu. Chcem sa spýtať, či je niekto taký, kto sa z toho vyliečil. - lebo som ešte mladý, neviem ci chcem brať lieky po celý život

Zdravím lidičky, tak som tu zas. Podarilo sa mi zamestnať sa, žiadna sláva, ale aspoň niečo. Veľká predajňa, kopy a kopy stresu, únava, vyčerpanie a veľa kávy....cirka asi dva týždne v kuse. Z počiatku to bolo celkom ok a o pár dní bum a bolo tot ut zas. Tras celého tela, pocit, že musím uniknúť a samozrejme neopodstatnený strach, že zomriem alebo sa pocikám...proste nádhera. Zákazníci na mňa pozerali ako na roztrasené čudo, čo práve spadlo zo stromu a kvalitne sa na mne bavili. Absolútny zmätok a neschopnosť sa súvislo vyjadriť. Mala som pocit, že sa od hanby prepadnem. No pochvíli som sa upokojila konskou dávkou magnézia a vypustila som to z hlavy. A viete čo, pomohlo to a úplne ustúpilo. Nehovorím, že sa neobávam toho, že sa zas takto nehorázne zosmieštnim ale, čo narobím. Pred nedávnom mi jeden prieteľ priniesol zo spojených štátou priniesol úplne inú literatúru na túto tému a keď som sa s ním o tom rozprávala, len mávol rukou, pousmial sa a povedal mi, že takéto problémy riešia američania úplne bežne a vôbedz s tým nemajú žiadny problém č strach, že ma u odborníka niekto známy uvidí. U nich je to vraj normálne, vraj minimálne každy tretí ak nie druhý človek má pernamentne v práci po stresovej situácii záchvat paniky a na ich pracoviskách sa bežne vyskitujú odborníci, ktorí to okamžite riešia a minimalizujú dôsledky. Ľudia tam majú vlastných masérov, aby lepšie zvládali stres a nikto tomu napripisuje zbytočnú kolosálnu pozornosť, naopak berú to ako bežnú vec. Kiežby sme boli na rovnakej sociálnej úrovni...A, keď teda nie sme, neberme to ako katastrofu, ktorá nám zničí život na ruby. Pre Boha, sme len ľudia a nie stroje. Takže hlava hore a ideme ďalej. Svet je tu predsa pre nás a my preň. Držte sa, choďte na masáž či do welnesu, na manikúru či na výlet.Rozmýšľajte pozitívne s nadhľadom a makajte na sebe,JE TO VEĽMI DôLEžITé..Je to predsa o nás či nie?????

Zdravím lidičky. Keď mám povedať pravdu, už som sa dlho nezapijila do debaty. No to,čo tu čítam ma naozaj prekvapuje. Frázy typu, nemám čo povedať, keď som medzi ľudmi, či si dokonca pripadám trápne, neviem čím zaujať, keď som v spoločnosti....Ejej, ľudia zobuďte sa, toto nie je sociofóbia. Možno len intenzívnejšia tréma, ktorá Vám stiahne hrdlo, až tak, že sa musíte niečoho napiť. Keď sedím v ambulancii u lekára a vidím prestrašených mladých ľudí, ktorí sa boja aj vyzliecť, len aby na seba nepútali pozornosť. Tomu sa nehovorí sociofóbia a môže ma o tom presviedčať akýkoľvek lekár... Je mi jasné, že u každého z nás to má iný priebeh, no treba na sebe makať a hlavne niečo zažiť na vlastnú päsť. Ja som si už sveta odžila viac ako bolo treba a poviem Vám, veľmi rada sa doň vrátim zas. Neviem prečo, ale medzi cudzími ľuďmi sa cítim omnoho lepšie. A tie pohľady okolo seba si už nevšímam.NIE SME ODPÍSANÍ. Treba sa odosobniť. Každý z nás je iný a verte či nie, sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie a stále majú úsmev na perách. Sociofóbia a jej ataky sú stašné, nepopieram. Obrovský tras či stupor celého tela, zmätené myslenie, chovanie či vyjadrovanie sa pred cudzími ľuďmi. Pocit, že sa pomočím, či dostanem infarkt, či umriem od strachu.Toto je sociofóbia. Poznám to, toto všetko zažívam denne, keď mám ísť hoci len do obchodu.Ľudia sa mi smejú, myslia si o mne, že som socka a neštítia sa mi to povedať do očí. Ale viete čo Vám poviem, je mi to jedno. Nikto nemá právo súdiť mňa, či Vás. Nedajte sa tým zvalcovať. Neodpisujte sa sami. A tí čo Vás provokujú, zakrývajú len vlastný strach, ktorý môže byť oveľa horší, než ten náš. Lidičky, pracujte na sebe, vzdelávajte sa, veď knižnice sú plné odbornej literatúry aj na tieto témy, hovorte o tom všade, kde sa dá. Neopúštajte sa,ešte stále máte, čo ponúknuť tomuto svetu a svet má, čo ponúknuť Vám. Svet je nádherné miesto a je tu pre nás všetkých.Držte sa

Ach tá sociofóbia. Všetci sa jej boja ako čert kríža.Človek, ktorý ma ňu ochorie pripadá ostatným čudný, nespoločenský, trápny, vystrašený, zmätený a skleslý. No problém je oveľa hlbšie. Ľudia s predispozíciou na takéto ochorenie môžu byť úspešní, milovaní a dokonca aj obľúbení, no ako náhle sa všetko prevalí, každý od neho bočí ako by mal SARS... Ja to poznám veľmi dobre.Týmto všetkým som si už prešla. Mám 25 rokov a môj doterajší život,aj napriek tomuto ochoreniu, nebol síce ľahký, no aspoň pre mňa nadobúdal svojský zmysel.Bola som aktívna, pracovala som viac ako bolo treba a ľudia ma mali radi.No prišlo vytriezvenie v jedno pochmúrne ráno a všetko sa to zlomilo.K sociofóbii sa pridala ťažká depresia, tetanický syndróm, tenzná cefalea a zášklby v celom tele. Spadla som do toho tak, že potrvá veľmi dlho, pokým sa to zlepší.Aj napriek môjmu úpornému snaženiu, prekonávaniu samej seba a viery v lepší zajtrajšok, ma to opäť dostalo na kolená. Teraz som doma, bez práce, na smiešnej podpore a moji priatelia:-) Vzali nohy na plecia. A verte či nie, to som mala byť modelka.A čo ďaľej? Netuším. No viem, že pokiaľ sama nebudem bojovať, nikto to za mňa nevyrieši a ja mám tak obrovskú chuť žiť maximálne plnohodnotný život so všetkým, čo nám ponúka a nadštandardne, tak ako do času. A čo sa týka medikamentóznej či odbornej pomoci...spamätajte sa! bez toho to jednoducho nejde.Ľudia, teda laická verejnosť tomu nerozumie a Vy nedovoľte, aby vás táto zákeráčka prevalcovala.Ešte stále na tom nie ste až tak zle.Veď nie ste sami, ako niektorí.........

xxyzz: To čo si napísala je presná charakteristika mňa... myslím, že viac nie je čo dodať... ja osobne samu seba radím do skupiny ľudí so sociofóbiou, ale každý sám seba vníma inak...

Nikdy ma nenapadlo rozmyslat nad tym ci mam sociofobiu, ale ked som citala toto, tak som sa v tom nasla... velmi ste ma nepotesili, myslela som, ze som len silny introvert. Ked som s priatelom kecam ako nikdy, ked som s rodicmi + sestrou, tiez kecam. Ale s ostatnymi? Radsej budem niekde 2 hodiny trcat sama, ako keby som mala byt 2 hodiny s kamaratkou (!!!), lebo sa bojim, ze sa nebudeme mat o com rozpravat. Na facebooku mam tiez stale vypnuty chat, lebo sa bojim, ze mi niekto napise a co si s nim budem pisat? Neznamych ludi neoslovim, kym to nie je nutne. Ked som s priatelom medzi jeho kamaratmi sedim tisko bokom a potom sa na neho hnevam, ze sa mi nevenoval, pretoze ja sa s jeho kamaratmi nerozpravam. Ked sa ma niekto nieco spytam, odpoviem co najstrucnejsie a otocim sa na znak toho, ze uz hadam stacilo. A najhorsie je, ked mi ludia povedia: \\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\"A ty si co tak ticho?\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\" Vtedy ma to uplne dorazi a nepoviem nic. Mam co povedat, ale mlcim, viem ze ked zacnem hovorit, nema to pointu a myslim si, ze je to nudne. Alebo si poviem: \\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\"To bude divne, doteraz som bola ticho a zrazu idem hovorit?\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\" A som ticho... Je to sociofobia?

Myslela som, že som sama čo má takýto problém... Najhoršie pre mňa je ísť po meste sama... ten pocit, že všetci na mňa čumia... Priateľ hovorí, že si to len namýšľam, ale to sa ľahko hovorí tomu kto to nepozná... A dopovať liekmi sa nechcem, mám nejakú nádej dostať sa z toho?