Nemali by sme brat lasku inak, ako sme zvyknuti???

Zacinam sa zamyslat nad jednou vecou, tykajucou sa lasky.. Cele roky doteraz som zila v predstave, resp. som verila, ze raz najdem svoju "pravu" lasku, cize lasku na cely zivot- cloveka, s ktorym budem mat rodinu, s ktorym sa navzajom budeme milovat, respektovat, o ktoreho sa budem moct vzdy opriet atd., ved to poznate... No postupne, podla toho co vidim akolo mna, ake vztahy maju iny a hlavne, vdaka mojim vztahom a skusenostiam, zacinam rozmyslat, ci som nehladala nieco ine, ako by som mala.. Preco vzdy verime v nekonecnu lasku a napokon bolestne dopadneme na zem s tym, ze aj to co malo trvat navzdy sa skoncilo? Neuvazujeme zle? Myslim to tak, ci by sme nemali radsej miesto jednej zivotnej lasky hladat skor "chvilkove" stastie s partnerom.. To znamena, ze kazdy vztah by sme brali tak, ze jednoducho raz skonci a my potom mozeme mat zase dalsi krasny vztah, ktory tiez skonci atd.. Rozmyslam nad tym takto prave preto, ze vela /kazdy- cest vynimkam/ vztah sa rozpadne po case, aj ked na zaciatku ci prve roky mohol byt nekonecne uzasny.. Napr. ja a moj priatel, na zaciatko to bolo dokonale, laska ako z najkrajsieho romanu, lezali sme vedla seba v posteli a nevedeli slovami vyslovit, ako sa milujeme, ake je stastie ze sa mame, ze sme sa nasli, ake je to nekonece! A dnes sme stale spolu, ale je medzi nami vela rozporov, vela veci nam na sebe vadi a ak ked sa ich snazime menit, uz to nie je ake bolo.. lubime sa, ale uz sa tolko nepritahujeme.. obcas to aj s nami vyzera vseliako, ale laska nas zatial spaja.. chcela by som verit ze spolu budeme navzdy, ale viem ze by som si len srdce tymto klamala, ved aka je sanca ze prave nam to vydrzi? :( Ze sa budeme lubit este 60rokov? To co je dnes je dnes a verit ze to neskonci by bolo naivne, aj ked krasne- ale len kym nepride ten pad.. Raz zmizne aj posledny plamienok lasky, vasne a porozumenia- a takto skor ci neskor dopadne kazdy a budeme si srdce vylievat, ako sme tomu vztahu nekonecne verili.. Nebolo by lespie brat to tak, ze je najlepsie mat priatela, kym je to krasne a potom o par rokov mat zase noveho a brat to tak, ze to tak malo byt..? Ze vdaka tomu mozeme opat prezivat tie krasne zalubene chvile ktore sa z dlhodobeho vztahu automaticky vytratia? Preco ludia tak slepo veria v pravu lasku ked ani eexistuje? Takto su na svete same zlomene srdcia a strach, ze to raz skonci... A nemyslite si, ze svojou nedoverou vo vzath automaticky ten moj vtah nicim, to co tu teraz pisem, nevzniklo len tak, ale zo skusenosti a vela padou na tvrdu zem... Nebolo by nam takto ako pisem lahsie?