Zacalo sa to v materskej skole, ked sa so mnou nikto nechcel hravat, deti sa mi vysmievali (dodnes netusim preco).
Ked som isla na zakladnu skolu, vsetko sa to opakovalo, lebo v triede som bola s vela detmi zo skolky a ti sa mi neprestali smiat.
V zmenu som dufala, ked som isla na osemrocne gymnazium. Celych 8 rokov som sedela v lavici sama (aj ked nas bol parny pocet). Zacala som nosit okuliare, co stav len zhorsilo - bola som pre vsetkych skulana. Strasne to bolelo. Na stuzkovej ma vysmiali kvoli jednoduchym satam (nemohli sme si ine dovolit), vobec som neucinkovala v programe.
Podarilo sa mi zmaturovat na vynikajuce znamky a ja som odisla na vysoku skolu. Nastali posmesky zo strany rodiny (lebo enchodim do skoly do BA), novi spoluziaci ma tiez neprijali. Dochadzajuci vytvorili jednu skupinku a pre internatnych bola VS o diskotekach, chodboviciach, alkohole... Napriek dobrym vysledkom ma odbor nebavil, a tak som isla na inu skolu. Odbor ma neskutocne bavi. Avsak aj tu su hrozni spoluziaci. Vysmievaju sa mi, ohovaraju ma (ANO, VRAJ INTELIGENTNI VYSOKOSKOLACI!!!) kvoli postave (som nizka), okuliarom, vynikajucim vysledkom a oblubenosti u vyucujucich, kvoli tomu, ze si nemozem dovolit znackove oblecenie, ze nechodim vonku (radsej ako sa ist \"ozrat\", idem niekde do prirody)... Dokonca ani spolubyvajuce na internate ma neprijali.
Uz viac nevladzem, niekolkokrat som rozmyslala nad samovrazdou, ale viem, ze ta nie je riesenim.
Nema tu niekto podobny problem? Ako ste to riesili? Citim sa strasne opustena.
