OCD, depresie, samota

Príspevok v téme: OCD, depresie, samota
loner

mám 20 rokov, pár mesiacov pred dvadsiatimi narodeninami sa u mňa začala prejavovať choroba v skratke nazývaná OCD. začali ma obťažovať odporné, šialené myšlienky. už predtým som trpel depresiami, ale teraz stačili dva dni, aby ma tie myšlienky zrazili na samý okraj mojich síl. snažil som sa proti nim bojovať, ale tým to bolo horšie. vracali sa a vracajú sa stále, hoci momentálne som na tom aspoň trochu lepšie. navštevujem psychológa aj psychiatra a beriem antidepresíva a lieky proti úzkosti. stále som sa však pocitov samoty, depresie a nepríjemných nutkavých myšlienok celkom nezbavil. obvykle ak mám ísť niekde, kde je veľa ľudí, moja úzkosť sa zhorší a obsesie sa vracajú. lieky mi našťastie trochu pomohli, ale aj tak som kvôli veľkej úzkosti musel zanechať štúdium na VŠ. bojujem proti tomu sám, nemám priateľov, ktorí by ma podržali, povzbudili. nemám a nikdy som nemal žiadnu priateľku. občas, keď sa to na mňa všetko zosype, premýšľam načo je to všetko dobré. každý deň plný úzkosti, utrpenia. zatiaľ to zvládam, snažia sa mi pomôcť aj rodičia za čo som im veľmi vďačný. no napriek tomu niekedy cítim, že už nevládzem ďalej, obvykle vtedy keď sa na mňa všetko zosype, čo sa stáva raz za pár dní. snažím sa odpútať od tých pochmúrnych podnetov, veľa čítam a píšem vlastné poviedky, čo je vlastne moja jediná radosť na tomto svete. to nie je sebaľútosť, ale prostý fakt, ktorý nepochopí nikto, kto nebojoval z úzkosťou každý deň, každú hodinu...

uvažujem, či vôbec stojí za to nájsť si nejakú priateľku, spriaznenú dušu. na jednej strane po nej veľmi túžim. viete, mať niekoho komu na vás záleží, obojstranne si byť oporou... myslím, že to by mi urobilo veľmi dobre. na strane druhej to nedokážem a to práve kvôli tým obsesiám, ktoré sú veľmi zlé a odsúdeniahodné. a práve toho sa bojím. že by ma za ne ostatný odsúdili. môžete namietnuť: "veď o tom nemusia vedieť." viem o tom však ja a nedokážem sa s tým vnútorne zmieriť. odsudzujem sa a áno, dalo by sa povedať, že sa nenávidím. točím sa v kruhu, občas keď vidím všetkých tých veselých mladých ľudí, padne z toho na mňa taká depresívna nálada. oni sú šťastní, ja sa musím denne trápiť s obsesiami, úzkosťou a depresívnymi myšlienkami.

avšak, aby ste si nemysleli... bojujem proti tomu, snažím sa zaoberať rôznymi činnosťami, trochu sa prejsť po vonku, dostať do seba iné podnety. ale aj tak si myslím, že raz... možno to bude trvať mesiace, možno roky, raz sa to na mňa opäť zvalí a v tej chvíli to už nevydržím. to, čo bude nasledovať, je myslím každému jasné.

a prečo to vlastne všetko píšem? hlavne preto, aby som trochu uľavil svojej psychike, keďže ako som už spomínal nemám žiadnych priateľov, ktorí by ma vypočuli.

hovorí sa, že na konci každého tunela je svetlo. ja v tej tme tápem už veľmi dlho a neviem, či dokážem dôjsť k tomu svetlu. možno raz...

PPETER

zdravim, len strucne k tomu, trpim roky depresiami, mam 19 rokov, som na tabletkach a snazim sa co to vida dostat sa z odpornych depresii ktore mi v sucasnosti brania uz aj v zakladnych veciac potrebnych na existenciu v civilizovanom svete. hanbim sa ludom zdravit, rozpravat sa snimi, pomahat dokonca v skole som skoro prepadol pretoze som sa hanbil co I len slovo povedat, nastastie mam dobrych ucitelov co je moja jedina zachrana. snazim sa ci uz stravou, liekami atd dostat z depresii, no mam otazku, zijem v prostrdi kde je viac madarov ako slovakov. po madarsky neviem co ma samozrejme vacsi podiel na mojej neuspesnej etablacii v spolocnosti. konkretne tam kde zijem ludia ani nie su. ti co su sa na mna s prepacenim vyseru. moja otazka znie, mozem sa sam dostat z depresii ked budem v izolacii s ludmi? ina moznost zial nie je realna, ale nejako zit musim, prosim poradte mi :)

tibbi88

no jo, až niekedy sám na sebou sa začínam smiať :) i keď tie úzkosti a myšlienky možno na smiech nie sú, ale aspoň ako tak ten humor pomáha

tibbi88

Posledné dva-tri dni sa mi nejak zas zvýšili úzkosti a neskutočne mi cez noc búšilo srdce...pritom tep bol v norme, no akoby to srdce "vyskakovalo"...zas ale rodičia sa týždne hádali, takže aj to k tomu prispelo...a potom začína ten bludný kruh - obsesie, divné myšlienky...čo je ešte horšie, že sa bojím púšťať do nových vecí, resp. s obavami...dobredu očakávam neúspech a akoby môj mozog i v najednoduchších situáciách hľadal komplikácie

bibba

tibbi.. no tak fajn :) ja ani neviem rozoznat ci mam lepsiu fazu, alebo horsiu. asi horsiu. ale zas na druhej strane napriklad dnes mam trochu lepsi den, a predvcerom som sa mala este uplne hrozne, mozno zajtra zas bude uplne hrozne :) nezvladam uz tieto vykyvy :D no.. pravdupovediac, je mi to uz smiesne aj niekedy. ale sak ja este budem plakat :DD

famer

Aj ja mam podobne situacie sice nie tak casto ako ty hlavne ked nikto nejde von vacsina sedi za PC a ja to doma uz nevydrzim tak idem na bicykel pustim si nejaku sialenu pesnicku a davam zo seba maximum az ma picha pri srdci slapem o zivot akoby som chcel vsetko nechat za sebou. To s tou priatekou , musela by byt velmi tolerantna a chapava - takych je strasne malo. To s tvojim koncom alebo ako to nazvat dramaticky je zbytocne , hlavne neubliz rodicom to je pre rodica najhorsie, a zomries tak ci tak neni kam sa ponahlat. Potom v pekle sa ti budu smiat ze si to neuniesol a zivot ta polozil :D , mozno ked budes starsi pochopis ze cely zivot je len fraska. Musi byt niekto nestastny aby boli ini stastny.

tibbi88

tak ako väčšinou - mám takú lepšiu "fázu" dňa, no často prichádzajú tie úzkosti, cítim napätie a dosť rýchlo mi bije srdce a aj keď idem robiť niečo iné, tie úzkosti a hlavne tie nepríjmné myšlienky si ma vždy "nájdu"...zas ale za bolesti hlavy a zmätenosť si môžem sám - som bol na kúpalisku včera a dal som trochu veľa pív...zajtra idem k psychologičke ;)