mám 20 rokov, pár mesiacov pred dvadsiatimi narodeninami sa u mňa začala prejavovať choroba v skratke nazývaná OCD. začali ma obťažovať odporné, šialené myšlienky. už predtým som trpel depresiami, ale teraz stačili dva dni, aby ma tie myšlienky zrazili na samý okraj mojich síl. snažil som sa proti nim bojovať, ale tým to bolo horšie. vracali sa a vracajú sa stále, hoci momentálne som na tom aspoň trochu lepšie. navštevujem psychológa aj psychiatra a beriem antidepresíva a lieky proti úzkosti. stále som sa však pocitov samoty, depresie a nepríjemných nutkavých myšlienok celkom nezbavil. obvykle ak mám ísť niekde, kde je veľa ľudí, moja úzkosť sa zhorší a obsesie sa vracajú. lieky mi našťastie trochu pomohli, ale aj tak som kvôli veľkej úzkosti musel zanechať štúdium na VŠ. bojujem proti tomu sám, nemám priateľov, ktorí by ma podržali, povzbudili. nemám a nikdy som nemal žiadnu priateľku. občas, keď sa to na mňa všetko zosype, premýšľam načo je to všetko dobré. každý deň plný úzkosti, utrpenia. zatiaľ to zvládam, snažia sa mi pomôcť aj rodičia za čo som im veľmi vďačný. no napriek tomu niekedy cítim, že už nevládzem ďalej, obvykle vtedy keď sa na mňa všetko zosype, čo sa stáva raz za pár dní. snažím sa odpútať od tých pochmúrnych podnetov, veľa čítam a píšem vlastné poviedky, čo je vlastne moja jediná radosť na tomto svete. to nie je sebaľútosť, ale prostý fakt, ktorý nepochopí nikto, kto nebojoval z úzkosťou každý deň, každú hodinu...
uvažujem, či vôbec stojí za to nájsť si nejakú priateľku, spriaznenú dušu. na jednej strane po nej veľmi túžim. viete, mať niekoho komu na vás záleží, obojstranne si byť oporou... myslím, že to by mi urobilo veľmi dobre. na strane druhej to nedokážem a to práve kvôli tým obsesiám, ktoré sú veľmi zlé a odsúdeniahodné. a práve toho sa bojím. že by ma za ne ostatný odsúdili. môžete namietnuť: "veď o tom nemusia vedieť." viem o tom však ja a nedokážem sa s tým vnútorne zmieriť. odsudzujem sa a áno, dalo by sa povedať, že sa nenávidím. točím sa v kruhu, občas keď vidím všetkých tých veselých mladých ľudí, padne z toho na mňa taká depresívna nálada. oni sú šťastní, ja sa musím denne trápiť s obsesiami, úzkosťou a depresívnymi myšlienkami.
avšak, aby ste si nemysleli... bojujem proti tomu, snažím sa zaoberať rôznymi činnosťami, trochu sa prejsť po vonku, dostať do seba iné podnety. ale aj tak si myslím, že raz... možno to bude trvať mesiace, možno roky, raz sa to na mňa opäť zvalí a v tej chvíli to už nevydržím. to, čo bude nasledovať, je myslím každému jasné.
a prečo to vlastne všetko píšem? hlavne preto, aby som trochu uľavil svojej psychike, keďže ako som už spomínal nemám žiadnych priateľov, ktorí by ma vypočuli.
hovorí sa, že na konci každého tunela je svetlo. ja v tej tme tápem už veľmi dlho a neviem, či dokážem dôjsť k tomu svetlu. možno raz...
