Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojej mamičky?

ja viem,že mám 46, ale mamka ma mala v 18 a boli sme spolu ano dlho. Otec mi zomrel pred troma rokmi a teraz smrť matky ma úplne psychicky položila. Mám aj rodinu deti aj manžela, ale tí majú svoje záujmy. Cítim,že aj by som chcela zomrieť. Srdce mi skoro pukne.

Rina stratiť mamu je podľa mna to najhoršie čo sa človeku môže stať. Mne pred 3 rokmi zomrel náhle otec a doteraz som sa s tým nevyrovnala, mala som 20 rokov... keby zomrela aj mama neviem čo by som robila, ale zase na druhej strane máš 46 rokov, ja by som bola strašne šťastná keby som do toľko rokov mala mamu pri sebe. Predpokladám že už máš rodinu, ktorá je pri tebe a pomôže ti prekonať najhoršie obdobie. Rodič bude dieťatu vždy chýbať ved ich máme len 2 ale je treba íst dalej kvôli ludom ktorý tu ostali:))

rina, ver tomu, ze jej je tam hore dobre a urcite dava na teba zhora pozor.
kamaratke zomrela mama pred dvomi rokmi, vtedy mala kamaratka 24 rokov. Dovtedy zila len s nou. Nic iné jej neostávalo, len sa dat dokopy a zit. Myslím, ze velkou oporou jej bol jej priatel.

mám 46 rokov a pred 11 dnami mi zomrela mamička mala 64 rokov a ja sa z toho neviem spamatať. nevládzem dalej prosím napíšte mi niekto.

viem aky je to pocit,aj mne pred pol rokom zomrela mamina na rakovinu... myslela som ze si nieco spravim, stale som revala... asi po 3 mesiacoch som sa spamatala, zivot ide proste dalej.. stale nanu myslim a obcas si poplacem, sestra je na tom horsie, chodi k pschologovi, je uzavreta, nema nijakych kamaratov a ked sa s nou chcem porozpravat tak nechce...

lilianka165
napisala si to krasne, zdielam podobne pocity ako ty. kazda volna minuta dna patri myslienke na moju mamicku... su dni ked mi je primerane, ale potom pride akosi napisala depka a nic ma nebavi, nechce sa mi ani zit, ani smiat, spat a pod. hoci mam 5rocneho drobca ale od jej smrti sa nedokazem ani poriadne nadchnut nad synom, vsetko akoby som s nim robila na silu. nevladzem sa s nim ani smiat, ani rozpravat ci hrat. som normalne v koncoch. chvilami mi je dobre v praci, ked sa na nieco sustredim, ale este aj tam mi pripominaju niektore miesta mamickinu smrt, kedze prave v robote som sa dozvedela, ze pred par minutami mamicka dodychala... bola som prva, ktorej to doktor oznamil a ja si do dnes strasne vycitam, ze som tie posledne minuty s nou nebola... :-(
hoci sme jej smrt ocakavali, mesiac jej telo vobec neprijimalo ziadnu stravu ani tekutiny, ale na posteli s infuziami bola pomerne na tom dobre. vsetko vnimala, dokonca nemala ani bolesti, ale ked prisiel zapal pluc a nasli sme ju v nemocnici, ked uz nemohla ani rozpravat ani dobre dychat, tak mi preblesol hlavou cely nas spolocny zivot. o 5 dni potom aj zomrela a mne okrem hlbokeho smutku ostali pri srdiecku take vycitky, s ktorymi sa nikdy nestotoznim! preco som jej neprejavila aj ja svoje city, preco som nedokazala pri nej plakat, ay som jej dala najavo ako ma to velmi trapi, ze odchadza, preco som jej nepovedala, ze ju nikdy neprestanem lubim, preco som neurobila este nieco viac??? preco som v den jej odchodu zvolila ist do prace a preco som si nepytala volno, ked som vedela, ze to uz ma zratane???? same PRECO? najhorsie bolo pocut od doktorky, ze liecba uz konci a nemozu jej uz pomoct... vtedy som sa na chodbe rozplakala ako male decko a po prichode do izby som mamicke vobec nedala najavo, ze sa nieco deje.

j19, ak mozem poradit, treba byt pri mamicke kazdu volnu chvilu a prejavovat jej co najviac lasky a pozornosti. ak sa ma trapit, bude lepsie ak sa poberie na onen svet... prepac, ze som to tak na rovinu napisala, ale moja maicka sa trapila v nemocnici cely mesiac, len zvracala a zvracala, bol na nu bolestivy pohlad ako nam za tu doby vychudla a oslabla, nemohla uy vstat ani z postele. jedine co ma hreje pri srdiecku je to, ze sa teraz uz netrapi a nic ju neboli. styri roky s rakovinou na chemoterapii nonstop bol pre nas vsetkych dost desivy zazitok...
aj ja si strasne prajem aspon jeden jediny sen s nou, zakazdym ked pridem za ocinom predstvujem si ju v jednotlivych izbach, ako som ju posledne rano chystala v spalni do nemocnice a vobec som netusila, ze sa viac domov nevrati, stale ju mam pred ocami ako v izbe lezala a ticho plakala, ked ju prepustili z jednej nemocnice a nechceli ju prijat do druhej... stale pozeram na mobil, kedy mi zavola, ci ju nechcem prist pozriet, stale cakam kedy sa z nemocnice vrati a ...

zdenka,
aj na mna sa mamicka v nemocnici dva krat usmiala, ked uz takmer nevnimala, dokonca si pytala odo mna pusu a na to tak lahko nezabudnem, ale bohuzial posledny tyzden bola uz tak utlmena morfinom, ze nam nic nedokazala ani povedat, dokonca ani plakat. odisla potichucky sama v cudzom meste v cudzej nemocnici a sama v izbe. tolko sme sa pri nej cela rodina striedali den - noc, ale ten posledny okamih nebol pri nej nikto... tak strasne to boli, ze sa s tym nevyrovnam do konca svojho zivota. takvelmi som ju mala rada, tak velmi sme si rozumeli, bola mi mamickou aj kamaratkou, dovernickou aj ochrankynou, bola jediny covek na svete, ktoreho som najviac z celeho srdca lubila...

Hmm.. všetci prežívame smútok a stratu inak. Mne zomrela maminka, keď som mala 11..teraz mám 39, vlastné dieťa a čím som staršia, tým viac mi chýba. Nie som veriaca, ale od detstva mi vtĺkali do hlavy, že je stále somnou, že stráži môj každý krok...a s tým žijem aj dnes...je to velmi ťažké, kto to nezažil, zbytočne bude niekoho upokojovať.

j19

veľmi dobre viem, čo prežívaš. Jediné, čo môžeš pre svojich chorých rodičov urobiť je, byť s nimi tak často, ako len môžeš. Chorý človek potrebuje veľa lásky, pochopenia. Môj ocko zomrel po ťažkej chorobe, keď som mala 19 rokov. Dnes mám 44 , odišla mi maminka a ja nariekam ako malé dieťa. Nezáleží na tom koľko rokov máme. So stratou rodiča sa dá len ťažko vyrovnať.S maminkou som bola takmer každý deň a vďaka Bohu aj pri jej odchode. Jej stav ma veľmi trápil, plakala som tam, kde ma nevidela. Pri nej som sa premáhala, a bola som veľmi rada, keď sa mi podarilo vyčariť úsmev na jej ubolenej tvári. Veľmi trpela bolesťami. Odkedy nás opustila, stále si opakujem, že jej je dobre, pretože už ju nič nebolí a ja sa musím so svojimi pocitmi vyrovnať.Každému z nás tu horí sviečka iba na určitú dobu, kým splní svoje poslanie.
Želám ti veľa síl. Budeš ich potrebovať

Lilianka, tak jednu takú rozprávočku a iba pre teba. Kde bolo, tam bolo , bolo jedno mestečko a v ňom bývala malá Lilianka. Nadovšetko milovala svoju mamičku, ale tá ju musela opustiť. Lilianka sa trápila, ale jej mamička ju nikdy neopustila, zostala v jej spomienkach, jej tele, ktoré jej sama vytvorila. Tým sa spojili už naveky. Vždy, keď malá Lilianka zaspinkala, opustila svoju izbietku, vybrala sa do iného sveta, sveta svojich snov, ktorý je aj svetom jej mamičky. Raz sa možno stretnú a znovu sa porozprávajú. Alebo aj nie, keď v tom svete jej mamička nájde svoju mamičku, opustí tento svet a objaví sa zase tu. A možno, po pár generáciách sa stretnú znovu, malá Lilianka a jej mamička.A budú si znovu tak krásne rozumieť. ;o)
Je zbytočné sa trápiť...treba zdvihnúť hlavu a usmiať sa. Usmiať sa v jasnom pocite šťastia, že si mala takú mamičku , akú si mala, že si mala s ňou taký krásny vzťah, aký si mala. Trápenie ti v ničom nepomôže, nepomôže nikomu. :o)

j19

Toho dna sa bojí každý, povedz jej všetko, čo jej povedať chceš, nech to raz neľutuješ, ja som povedala a som šťastná, že som to stihla, že to vie, že to počula. Veľa síl prajem a hlavne neprestávaj veriť, to je najdôležitejšie