Ahojte, mam 20r, som v pohode. Moj problem je velmi jednoduchy. Trpim strachom zo smrti. Cez den je to OK, mam len sem tam zle myslienky ale akonahle je tma a idem spat tak jedine co ma napada je problem konecnosti zivota, nezvratnost smrti, exitus, koniec. Niekde som cital, ze ked je clvoek zamilvoany tak na to nemysli, hovno. Ja na to myslim aj tak. Bojim sa toho, lebo je to neznamo. Je mi jasne ze clovek sa boji neznameho, alebo ma respekt pred smrtou ale som si isty ze moj strach nie je v norme. A nie je to standardny strach, ja proste idem az do extremu a rozmyslam o zmysle zivota (nie vlastnom) ale o celkovom zivote, o vzniku, o vesmire, co to vlastne je. Dost ma to serie lebo ak to spocitam tak denne dajme tomu venujem tymto smutnym rpedstavam a myslienkam aj hodinu. Som si isty ze mi napisete ze je to na psychologa, ale ja sa pokusam (zatial) bez neho. Rozmyslam o tom co mam pred sebou, co idem robit dalsi den, co som robil, co som sa kde s kym rozpraval .. ale aj tak v konecnom dosledku prijdem k otazke zmyslu zivota na zemi, preco vznikol a dakedy az zivot chapem ak outrpenie, asi preto co som spomenul na zaciatku ze sa nedokazem zmierit s tym ze tu uz raz nebudem. Chcel by som poprosit tych, ktori maju obdobny problem, alebo niekoho poznaju a ako to riesili. Ja psychologa nepovazujem za nejake osobnostne a ponizenie ale citovo ma to zlomi, ked by som mal k nemu ist, pretoze stale si sam sebe tvrdim ze so mvyrovnany clovek. Dakujem vsetkym ktory budu k veci
Strach zo smrti
ja som nad tym rozmyslala ked som mala 6 rokov. bola som mala a strasne som sa bala pocitu, ze tu uz nebudem. bolo to v noci a presne si to vsetko pamatam. potom ma tieto myslienky nejako opustili- nastastie. co sa tyka toho nepozaneho- vela veci na svete je nepoznanych a keby sme sa kazdej mali bat- zivot by bol jeden velky strach. no zivot je nieco ovela ovela viac. a to ze tu raz nebudes- bojis sa toho a napriek tomu nad tym stracas cas- mal by si ho vyuzit a dokazat co najviac, byt co najviac stastnym za zivot. Precitaj si knihu Chatrč, je to ta najkrajsia a najlepsia kniha, aku som kedy citala a urcite zmeni tvoje myslenie, na zaciatku si to nebudes chciet pripustit, no potom zistis, ze to tak naozaj je. drzim ti palce :-)
Levi ak este citas tuto temu tak sa ozvy jak si sa zbavil tych myslienok. pripadne ci si k niecomu dospel. rad by som pokecal
Moja otazka je , ze kde si bo do vtedy ,kym si sa narodil ? Ani nie ,ze kedy zacala vznikat slnecna sustava ci vesmir v ktorom sme ? Alebo ine mozne sustavy ci vesmiry ? Trapilo Ta to vtedy ? Netrapilo. Bol vobec nejaky vznik , alebo poznas bod nula od ktoreho to vsetko zacalo ? Ved pred nulou je minus , takze vsetko naspat ? Nula neexistuje. Skus lamat zapalku na polovicky ,az kym uplne nezmyzne. Dokedy ju budes lamat ? Myslim ,ze to iste je aj s ludskym zivotom , nikdy sa k tej nule nedopracujes, lebo vzdy zostane cast ,ktora sa da este rozpolit na dvojo. Vsetko je vecne a nemyslim to po nabozenskej stranke ,ale......rozmyslaj.
Myslím si, že ľudia sa neboja ani tak smrti ako zomierania.
Smrť je niekedy aj milosrdná a je vykúpením.
ešte som nečítala celú diskusiu, tak možno sa tu už tento názor objavil:
Ak ma náhodou prepadne strach zo smrti, pomyslím si, že aj tak tomu nezabránim a snažím sa nájsť pozitíva. Poviem si, že ma už nebude nič trápiť, nebudú žiadne nezodpovedané otázky, žiadne polemiky, žiadne pocity viny, morálne zábrany, žiadna bezmocnosť z titulu podriadenej (práca), žiadne výčitky, žiadny strach z budúcnosti....
Myslím že strach z vlastnej smrti nemám. Čo sa týka mojich blízkych (detí, manžela), tam je to iné. naozaj ma niekedy prepadne strach z vedomia, že sa hocikedy môže niečo stať (havária, choroba) a až vtedy zistím, ako som si doteraz pekne žila.
Ten odkaz vám nějak blbne, dám ho znovu bez tečky na konci věty: www.umiram.cz
Sám jsem kdysi míval podobný problém, bál jsem se, že zemřu, co bude s mými milovanými atd. Panický strach ze smrti byl v mém případě následkem stresu, který zmizel v okamžiku, kdy jsem začal dělat to, co mě baví, nestresoval jsem se a byl v klidu. Pro všechny, kteří chtějí pomoci se strachem ze smrti jsem vytovřil web www.umiram.cz.
Potom som si zas uvedomil, že informácia v knihe nie je to isté, ako informácia v mozgu. Mozog sa dokáže vyvíjať, svojvoľne dokáže meniť poprepájania neurónov, ktorými je tvorený. Mozog je predsalen v istom zmysle slova vyššia forma usporiadania hmoty.
Na svojich úvahách o čase však trvám. Nie je žiaden kvalitatívny rozdiel medzi 10timi minútami, 150 250 000 rokmi, alebo celou večnosťou. Rozdiel tam vidí len človek, ktorý sa nazdáva, že čas je niečo reálne.
Mnohí tu píšete, že "energia" po smrti nemôže len tak zmiznúť. ľudské vedomie je len informácia (alebo niečo na ten spôsob). Pokiaľ viem, zákon zachovania informácie neplatí. Keď spálim knihu (bože chráň), alebo nejaké CD, mohol by som sa spýtať, podobne ako tu mnohí, že kde sa tá informácia stratila, nemohla predsa len tak zmiznúť. A práveže mohla. Myslím, že nikomu sa nezdá príliš absurdné, že sa informácia z CD môže len tak nenávratne stratiť. Prečo sa potom mnohí boja predstavy, že sa to isté stane s ľudským mozgom? Zrejme preto, lebo pri ničení nášho mozgu sme vo veci viac zainteresovaní, ako pri pálení nejakej knihy. Skrátka strácame objektivitu a preto tu mnohí z nás prichádzajú k mylným záverom. Po zhrnutí:
neexistuje dôvod na to, aby ľudské vedomie nemohlo prestať existovať.
Je tu aj ďalší aspekt tejto veci. Keď sa niekto pýta, čo bude po smrti, predstavuje plynúci čas. Teda svet, v ktorom existuje len okamžitá prítomnosť ťahajúca za sebou zabetónovanú minulosť. Tak ako však existuje minulosť, musí existovať aj budúcnosť (deterministi dajú za pravdu a obhajcovia slobodnej vôle zas nie), ktorá je pevne daná. To, že my vnímame len prebiehajúcu prítomnosť a pamätáme si minulosť (aspoň jej časť) je dané tým, že procesy v našich mysliach (mozgoch) prebiehajú v čase. Tento čas je však len čímsi klamlivým. Nie je tým, čo si pod ním bežne predstavujeme. Ide len o statický systém usporiadania dejov v tomto svete. (názorne si to možno predstaviť ako nejaký statický štvorrozmerný obrázok). Teda nemá zmysel hovoriť o tom, čo bude po smrti (konečne pointa). Chcem tým povedať, že je jedno, či žijeme len obmedzený čas, alebo naše vedomie pretrvá neobmedzene dlho. Skrátka keď sme tu už raz boli, zanechali sme nejakú stopu v tom 4D obrázku a tú už nik nevymaže, lebo tu vždy bola a aj bude. Jednoducho aj krátky okamih je večný, lebo tu už bol a nikto ho nevymaže.
Je teda jedno, či nás čaká večný život, alebo nie. V tomto pohľade na svet, ktorý som sa tu smažil opísať, je to jedno.
Otázne je, či som to napísal dosť zrozumiteľne. Je to jedna z tých vecí, ktoré sa jednoducho chápu, ale ťažko sa niekomu vysvetľujú.
