Ahojte, mam 20r, som v pohode. Moj problem je velmi jednoduchy. Trpim strachom zo smrti. Cez den je to OK, mam len sem tam zle myslienky ale akonahle je tma a idem spat tak jedine co ma napada je problem konecnosti zivota, nezvratnost smrti, exitus, koniec. Niekde som cital, ze ked je clvoek zamilvoany tak na to nemysli, hovno. Ja na to myslim aj tak. Bojim sa toho, lebo je to neznamo. Je mi jasne ze clovek sa boji neznameho, alebo ma respekt pred smrtou ale som si isty ze moj strach nie je v norme. A nie je to standardny strach, ja proste idem az do extremu a rozmyslam o zmysle zivota (nie vlastnom) ale o celkovom zivote, o vzniku, o vesmire, co to vlastne je. Dost ma to serie lebo ak to spocitam tak denne dajme tomu venujem tymto smutnym rpedstavam a myslienkam aj hodinu. Som si isty ze mi napisete ze je to na psychologa, ale ja sa pokusam (zatial) bez neho. Rozmyslam o tom co mam pred sebou, co idem robit dalsi den, co som robil, co som sa kde s kym rozpraval .. ale aj tak v konecnom dosledku prijdem k otazke zmyslu zivota na zemi, preco vznikol a dakedy az zivot chapem ak outrpenie, asi preto co som spomenul na zaciatku ze sa nedokazem zmierit s tym ze tu uz raz nebudem. Chcel by som poprosit tych, ktori maju obdobny problem, alebo niekoho poznaju a ako to riesili. Ja psychologa nepovazujem za nejake osobnostne a ponizenie ale citovo ma to zlomi, ked by som mal k nemu ist, pretoze stale si sam sebe tvrdim ze so mvyrovnany clovek. Dakujem vsetkym ktory budu k veci
Strach zo smrti
Mam navod na prekonanie strachu zo smrti :D
Mam ten istý problem rozmyslanie o podstate života vesmire vystihol si moje myšlienky a mna na smrti straši koniec existencie
Doubledog, poznanie urcite znizuje pocit strachu, lebo vlastne bojime sa toho co nepozname, ja som s otazkou smrti vysporiadana, ked som bola mlada, tiez som sa jej bala a tiez som sa bala vidiet mrtvych v truhle, dnes to beriem uplne normalne
nechce sa mi čítať odpovede tak píšem len po prečítaní témy - prečo sa na smrť pozeráš ako na koniec, stratu? Ako vieš že sa tým všetko končí? Nedá sa to nijako potvrdiť, ale ani vyvrátiť. Skús si pre lepšie pochopenie prečítať knihu :
RAYMOND A.MOODY
ŽIVOT PO ŽIVOTE
dala mi aspoň čiastočné odpovede na moje otázky týkajúce sa smrti a umierania..
(tu na fóre bola téma Život po živote a tam v jednom príspevku je napísaný link)
Epikuros povedal:
"clovek sa nema bat smrti, lebo ked zije, smrti niet, a ked smrt pride, potom uz niet cloveka, co by sa bal"
ja neviem mozno ze by mi aj olo jedno ze uz potom nic nebude ze iba tma a koniec ...ale hlavne ma sere moje telo...
ahojte,som rada ze som nasla tuto temu. otazka smrti ma v mysli uziera kazdy jeden den. co bude potom,a tak, proste mam z toho panicky strach. nerozmyslam nad tym nejako filozoficky,ale skratka sa kazdy den bojim, co ked sa nieco stane, no fakt si niekedy pridem na psychologa. mne osobne nic nie je (mam ,,len" SM), furt sa smejem,len ked som sama so sebou tak vtedy je to des,na nic ine nemozem prestat mysliet. ono ma trosku na to vplyv aj z puberty mozno - mamina bola tazko chora ale z rakoviny sa vyliecila a nedavno sa vyliecila aj starka a chodi na kontroly a mna to zasiahlo a denne sa tym uzieram. chodim do skoly,mam kopu kamosov,aj priatela,ale skratka ked som uz sama tak sa mi az tazko dycha ked si predstavim ze teraz takto mlada bdue po mne. mozno je to tym ze som vzdy bola v poriadku a zrazu bum, a uz sa bojim ze sa fakt hocico moze stat.neviete ako s tym postupne prestat? alebo poradit nejaku literaturu? alebo cokolvek ine...
Nadmerny a neopodstatneny (ak netrpite chorobou pri ktorej viete, ze v najblizsej dobe zomriete) strach z cohokolvek, teda aj zo smrti, je prejavom uzkostnej poruchy.
Vprvom rade vsetkym vinsujem stastny a uspesny rok.
Opat jedna pre mna velmi zaujimava tema, ja som sa vela narozmyslala nad okamzikom smrti a ci a co je po nej existuje, pred mesiacom mi zomrel manzel, s ktorym som denne prezivala jeho pomaly bolestny odchod, bol dlhodobo velmi chory a okrem toho bol uplne opacneho zmyslania co sa tyka duchovnych veci, takze v poslednych dnoch zase viac myslim na tieto veci. Som toho nazoru, ze otazky ako zmysel zivota, smrt, posmrtny zivot, reinkarnacia su veci, ktore vzdy zostanu mimo ludskeho pochopenia, co ja plne akceptujem, pravdepodobne je to viac-menej iba otazka viery, co je kto ochotny pripustit, nikto pravdu nepozna a sotva kedy bude, ale niekto sa k nej viac priblizuje, niekto menej, co tiez plne akceptujem je pravo kazdeho jednotlivca na vlastny nazor, svoje nazory nikomu nevnucujem a nikdy cloveka pre jeho odlisny nazor neodsudzujem. Zaujali ma tri postrehy.
TrainingBoy
tak je potom zlo rovnako skutocne ako dobro
Suhlasim, pre posudenie konkretnej veci ci javu musia byt dva protipoly, tak ako chlad a teplo, tma a svetlo, aby sme mohli hovorit o dobre a posudzovat jeho mieru, musi tam byt aj zlo, inak by sme dobro vobec nemohli specifikovat a ako nic absolutne neexistuje, aj dobro a zlo su relativne, pekne to bolo ilustrovane na tom priklade meskajuceho autobusu
Lost
Mas presne rovnaky postreh ako mal moj manzel, ked spadlo lietadlo, vzdy povedal, ze spadnu este dve, vzdy tvrdil, ze katastrofy prichadzaju nie jednotlivo, ale v serii
Ak sa odputame od hmotnych veci, lahsie prijimame myslienku na nahly odchod
Aj v tomto mas kusisko pravdy a taki ludia nielenze lahsie prijimaju myslienku na smrt, ale aj za zivota to maju ovela lahsie
Mimochodom, akeho mas psika?
Janab
To čo robí človeka človekom je jeho energia a tá po smrti v človeku nie je..je diskutabilné, či energia sa pretvára ešte v nejakú inú formu, alebo zaniká.
Ja si tiez myslim, ze prave ta energia, to zive co v cloveku je, ten sposob myslenia a konania robi cloveka clovekom, urcite to nie su cisla ako pocet bielych krviniek, hmotnost, ci velkost podprsenky, to su iba mrtve fakty, no tiez si myslim a to takmer na 100%, ze nenergia sa nemoze len tak stratit, podla mna jednoznacne sa zachovava a z toho mi vyplyva, ze smrtou nic nekonci, ze nas zivot iba prechadza z jednej formy na druhu, narodenie a smrt vnimam ako nejaky kolobeh ako je to povedzme v prirode, ze na jar stormy ozivaju, rastu listy, kvety, potom plody a na jesen listie schne, opadava, odumiera, aby na jar zase mohlo vsetko ozit, v duchovnom svete platia podobne nemenne zakony ako v materialnom, jednoducho si neviem predstavit, ze energia cloveka po jeho smrti by sa iba len tak vyparila
