Potrebujem poradiť či sa jedná o ppp, ak celý život mám nadváhu, viac hladujem, jem normálne porcie a stále je to len o obezite. Mám 39 rokov, 154 cm, 71 kg a moja denná strava je : ráno žemľa so šunkou, o pol tretej - obed to isté a do rána nič. Takmer celý život fungujem na reštrikcii stravy. Neprejedám sa, jem normálne porcie, akonáhle prejdem na pravidelnú stravu 3x resp viackrát denne priberám... Niekedy mám doslova odpor k jedlu. Už som bezradná, najradšej by som nebola, v minulosti som sa už liečila na osteoporózu. Lekári si myslia, že sa prejedám. Lenže u mňa je to skôr o nedostatočnom pohybe, ale ten sa bohužiaľ kvôli handicapu zväčšiť nedá. Jem strašne málo a o pití ani nehovorím, niekedy je to menej ako 0,5l tekutín denne, doslova živorým, mám stabilizovanú subklinickú hypotyrezu v liečbe, depresiu. Čo môžem urobiť pre zlepšenie svojho stavu?
Chcem sa spytat na vaš názor navštevujem psychiatra liecim sa na panicku poruchu (uzkost), uživam lieky asentra a lexaurin myslite si že je možne sa stoho uplne vyliečit?
Je možné, aby si človek ako ja vytvoril plnohodnotný partnerský vzťah? Mám 30 rokov. Od detstva sme aj so súrodencami boli dosť pod dohľadom rodičov, myslím tým - až prílišným dohľadom. Nikam sme nesmeli chodiť - ale ani oni s nami nikam nechodili. Postupne sa z nás stali samotárske typy, ktoré majú len zopár priateľov. Nikdy som nebola typ, ktorý sa dokáže baviť s hocikým o hocičom a pohodlne sa cítim len v spoločnosti ľudí, ktorých už dobre poznám. Veľký problém mi robí zoznamovať sa s novými ľuďmi, zapadnúť do kolektívu. Veľmi by som aj chcela, ale neviem ako a hlavne si absolútne neverím, mám pocit, že aj keď niečo rozprávam, nikto ma nepočúva, nevníma. V puberte som nikdy nebola súčasťou nejakej partie kamarátov, ktorí by podnikali spoločné akcie. Neboli sme zo strany rodičov vedení k nijakému športu alebo koníčku, kde by sme sa stretávali s novými ľuďmi a samej ma nikdy nič také nenapadlo. Teraz si uvedomujem, že to bola chyba a v mojom veku sa s tým už len ťažko začína. Mám len zopár kamarátok a aj s tými je kontakt v poslednom čase veľmi sporadický, keďže už všetky majú rodiny, deti, povinnosti a ja akosi do toho už nezapadám. A cítim sa preto sama. Aj s mužmi som \"začala\" neskoro. V dvadsiatke som bola zo seba strašne zakomplexovaná, postupne sa to zlepšovalo. Mala som 27 rokov, keď som si 1x začala niečo s mužom. Bolo to krátke, 4 mesiace. Skončil to on, nebavilo ho to so mnou. O rok prišiel niekto ďalší a malo to podobný priebeh, po 5 mesiacoch to skončil, lebo mal pocit, že to beriem príliš vážne a on to ak necítil. Myslím, že viem v čom je problém. Potrebujem cítiť, že niekomu na mne záleží, potrebujem počuť od niekoho pekné slovo, povzbudenie. A keďže sa mi ničoho takého nedostalo či už od rodičov, kamarátov, tak sa vždy príliš upnem na niekoho, kto sa mi zapáči a hneď z toho robím \"lásku až za hrob\". Nemyslím tým, že by som mužov \"uháňala\", vyznávala im lásku na druhom rande, to nie, ale veľmi rýchlo som si z nich urobila stredobod svojho života. Možno preto, že celý život som sama, že mi stále niečo chýba a hlavne teraz, keď už som vo veku, že mi "tikajú" biologické hodiny a ja mám pocit, že mi uchádza vlak.
Je možné, aby sa tak citovo "neusporiadaná" osoba, dala "dokopy" a vedela si vytvoriť normálny vzťah? ( Inak manželstvo našich rodičov je úplna katastrofa. Posledných 5-6 rokov vedľa seba len bývajú. Predtým sa spolu aspoň normálne rozprávali, teraz už ani to.)
Chcem sa Vás opýtať či je možné, aby sa panická porucha prejavovala aj zvýšením teploty? V poslednej dobe som mala neustále zvýšený tlak, bušenie srdca. Mám prolaps chlopne nezávadný, krvné testy v poriadku, a lekárka mi povedala, že to je spôsobené stresom a úzkosťou, hoci nemám pocit že prežívam nejak zvlášť záťažové obdobie. Asi pred trištvrte rokom som mala podobné problémy s bušením srdca, vtedy som navštívila aj psychiatra, diagnóza bola panická porucha,a tie ťažkosti trvali ani nie mesiac. Potom bolo všetko v poriadku, až pred dvomi týždňami sa mi ťažkosti s bušením srdca vrátili,navyše s pocitom nedostatku vzduchu až dusenia sa a so zvýšeným tlakom cca 145/ 95 a posledné tri dni mám aj zvýšenú teplotu- 37,2. Bojím sa aby to nebola vážnejšie srdcové ochorenie. Je možné aby sa pri panickej poruche,alebo niečom podobnom, zvýšila aj teplota? Mám 28rokov.
