Kliešť a choroby z kliešťov u človeka

Kliešte sú najčastejšími prenášačmi rôznych ochorení ľudí a zvierat. Aby sa predišlo závažnejším zdravotným problémom, je nutná spoľahlivá prevencia i včasná liečba.

Kliešť Zdroj foto: Shutterstock.com

Druhy kliešťov

Kliešte sú cudzopasníci patriaci medzi roztoče a sú najčastejšími prenášačmi ochorenia zvierat a ľudí. Sú to článkonožce vývojovo veľmi blízky pavúkom. V dospelosti majú, rovnako ako pavúky, štyri pári nôh. Najvýznamnejšou skupinou je čeľaď Ixodidae, ktorých príslušníci sa adaptovali na takmer všetky klimatické podmienky a rozličné biotopy.

Zahŕňajú 650 druhov v 13 rodoch (napr. Ixodes, Rhipicephalus, Dermacentor, Amblyomma, Hyalomma, Haemophysalis, Boophilus...).


Prečítajte si aj:

Prvá pomoc: Ako vybrať kliešťa?

Najvýznamnejšie druhy kliešťov z hľadiska prenosu infekčných chorôb

Rhipicephalus sanguineus

Ide o celosvetovo rozšírený druh, spravidla v teplých suchých oblastiach. Ide o hlavného vektora babesiózy (Babesia canis vogeli), ehrlichiózy, hepatozoonózy a rickettsiózy.

Dermacentor reticulatus

Tento druh je adaptovaný na oblasti s chladnejšou a miernejšou klímou Európy, preferuje tieň a vlhko, najčastejšie v lesoch, parkoch, kroviach. Je hlavným vektorom babesiózy spôsobené druhom Babesia canis canis. Ekvivalentom v Severnej Amerike je Dermacentor variabilis.

Ixodes ricinus a Ixodes scapularis

Majú podobnú biológiu ako Dermacentor reticulatus a sú rozšírení v Európe (I. ricinus) a v Severnej Amerike (I. scapularis). Sú hlavnými prenášačmi lymskej choroby.

Kliešte prenášajú mikroorganizmy, ktoré spôsobujú vážne ochorenia u zvierat v mnohých tropických a subtropických oblastiach. Kliešte ale prenášajú infekčné ochorenia i v pásmach miernej klímy. Vyvstáva tak potreba integrovaného prístupu k ochrane zvierat a ľudí pred napadnutím kliešťami naliehavejšie než kedykoľvek v minulosti. To vyžaduje dokonalé porozumenie biológie, ekológie i patogénnemu pôsobeniu týchto parazitov.

Ako kliešť vyhľadá hostiteľa?

Dnes iste nikto neverí poverám o skákajúcich kliešťoch na svoje obete zo stromov. Málo kto ale vie, akým spôsobom kliešte svoje obete vlastne vyhľadávajú. Kliešť nemôže svojho hostiteľa samo aktívne vyhľadať ako napríklad komár, namiesto toho na neho veľmi trpezlivo číha. Vylieza na steblá tráv a vyššej vegetácie, tam sa drží troma zadnými pármi nôh a prvý predný pár vztýči a roztiahne, a ako anténu ich otáča do rôznych smerov. Hlavným zdrojom informácií pre kliešťa sú fyzikálne a chemické vnemy okolia.

Kliešť má na konci posledného článku prvého páru nôh zvláštnu priehlbinu, tzv. Hallerov orgán, v ktorom sú umiestnené najrôznejšie senzory. V prvom rade reaguje na pachové, teda chemické vnemy, ktoré každý tvor vrátane človeka vydáva; vo väčšej blízkosti potom už reaguje i na mechanické popudy, na rôzne otrasy, spôsobené blížiacim sa hostiteľom. Keď sa potom zviera alebo človek otrie o vegetáciu, kliešťa sa na neho prichytí. Tejto vlastnosti sa tiež využíva pri umelom zberu kliešťov v prírode, ktorému sa hovorí vlajkovanie. Kliešťa sa totiž namiesto na hostiteľa prichytí na flanelovú handru so stredne dlhým vlasom, ktorý pripomína srsť zvieraťa.

Životný cyklus kliešťov

Reprodukčný schopnosti kliešťov sú vysoké. Jedna samička produkuje 2500 až 4000 vajíčok. Každá vývojová fáza môže mať kľudné štádium v dĺžke 6 mesiacov až 1 rok pred obdobím satia. Paraziti sú schopní odolávať a prežívať v chladných alebo suchých obdobiach roku. To vysvetľuje sezónnosť v aktivite a vrcholy výskytu kliešťov na zvieratách.

Životný cyklus kliešťa zahŕňa tri štádia: larva, nymfa a dospelý. Z vajíčok sa vyliahne larva, ktorá je veľmi malá. Meria asi 0,8 mm a má len tri páry nôh. Larva sa väčšinou prisáva na drobné hlodavce, z ktorých po nasatí odpadne, a potom sa dostáva do štádia tzv. metamorfózy (premeny), kedy dochádza k premene všetkých larvových orgánov na orgány vyššieho vývojového stupňa, ktorým je nymfa.

Nymfa sa prisáva na väčšie zvieratá - zajace, ježkovia, ale i psy, mačky a človeka. Po načerpaní energie (potravy) nymfa opäť odpadá a prechádza konečnou metamorfózou na dospelého jedinca (imágo), samičku alebo samca, schopné reprodukcie.

Životný cyklus kliešťa Zdroj foto: súkr.archív

Či sa jedná o samca alebo samičku rozoznáme púhym okom. Samička býva väčšia (2x4 mm) a je viditeľne dvojfarebná. Na chrbte za hlavovou časťou má čiernohnedý štítok, kdežto zbytok zadočku je výrazne oranžový až načervenalý. U o niečo menších samcov pokrýva čiernohnedý štítok celú zadnú časť tela a budí tak celkový tmavý dojem.

Krv sajú iba samičky. Jej oranžový zadoček je zriasený a umožňuje niekoľkonásobné zväčšenie objemu pri saní krvi. Samec už nesaje, jeho poslaním je oplodnenie samičky. Dospelá samička využíva ako zdroj krvi zase o niečo väčšie živočíchy - srnky, jelene, čiernu zver, líšky, dobytok, kone, psy, mačky a človeka. Saje po dobu jedného až dvoch týždňov, potom nakladie vajíčka a uhynie.

Vývojový cyklus kliešťa je dlhodobý a v našich zemepisných šírkach trvá 2-3 roky. Vďaka tomu sa kliešťa stáva uchovávateľom nákaz v prírode, pretože všetky tri štádia sú schopné prenosu rozličných patogénov. Satie krvi predstavuje cestu prenosu infekcie.

Ako kliešť saje?

Kliešť sa na hostiteľa neprichytí bezprostredne potom, čo sa dostane na jeho telo, ale hľadá si vhodné miesto, ktorým je obvykle jemná a vlhčia pokožka - predovšetkým v podpazuší, trieslach, zákolenných jamkách, za ušami alebo na bruchu. Môže sa ale prisať na akomkoľvek inom mieste, často i na hlave vo vlasoch.

K prisatiu používa orgán ústneho ústroja hypostom. Ten má tvar harpúny s protismernými zúbkami, ktoré zaisťujú pevné prichytenie a možnosť príjmu krvi. S vylučovaním slín sa do rany dostane i látka, ktorá vytvorí okolo hypostomu tzv. cementovú vrstvu, a preto je po určitej dobe už obtiažne kliešťa odstrániť.

Sliny kliešťa však obsahujú ešte ďalšie produkty, ktoré mu pomáhajú premôcť obranu hostiteľa. Okrem látok tlmiacich zrážanie krvi sú to zložky, ktoré bránia vzniku infekčného procesu. Nevzniká tak svrbenie, takže v prvých hodinách človek vôbec necíti, že na ňom kliešť saje. Sliny ďalej obsahujú zložky, ktoré potláčajú imunitnú odpoveď hostiteľa na prisatie. Tím sú pripravené podmienky umožňujúce uchytenie prenášanej infekcie v hostiteľovi.

Samotné satie kliešťa sa skladá z dvoch fáz. V prvej dochádza k pomalému príjmu hostiteľskej krvi. Dôležitá je tu prítomnosť sekrétu slinných žliaz obsahujúcich antikoagulancie (látky tlmiace zrážania krvi) a ďalej cytokiny a prostaglandiny, ktoré slúžia k obmedzeniu hostiteľských obranných reakcií na prichytené kliešťa. Po prvom príjmu krvi dôjde k zväčšeniu slinných žliaz kliešťa.

Druhou fázou, ktorá nastupuje po 24-48 hodinách, prevádza rýchle satie krvi, behom ktorého dochádza k intenzívnej sekrécii slín kliešťa. Pokiaľ je kliešťa nositeľom pôvodcom infekcie, ktoré sa nachádzajú v slinných žľazách, dochádza pri ich zväčšeniu k rozmnoženiu patogénu, takže v ďalších hodinách sa silne zvyšuje riziko prenosu infekcie do krvného obehu hostiteľa. Preto je veľmi dôležité sa ihneď po návrate z prírody dôkladne skontrolovať a prisatých kliešťov čo najskôr odstrániť.

Majú kliešte prirodzených nepriateľov?

Kliešte sú prirodzenou súčasťou ekosystému v ktorom žijú. Sú do tohto systému pevne začlenené a sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Fakt, že kliešte k svojmu parazitickému spôsobu života využívajú ďalšie organizmy ale neznamená, že nemajú svojich prirodzených nepriateľov. Tých je hneď celá rada.

Začneme hneď u tých najjednoduchších nepriateľov kliešťov. Ako každé iné zviera i kliešte trpia najrôznejšími chorobami. Sú napádané celou radou mikroorganizmami, baktériami začínajúc, kvasinkami a hubami končiac. Kliešte napádajú tiež niektoré druhy prvkov a červov, ktoré prenikajú do ich útrob, množia sa a kliešte hubia. Na obrázku vpravo môžete vidieť kliešťa napadnuté hubou druhu Metarhizium anisopliae. Tá je veľmi nádejným kandidátom pre biologickú kontrolu premnoženia kliešťov.

Ďalšou skupinou prirodzených nepriateľov kliešťov sú zástupcovia hmyzu. Obzvlášť zraniteľné sú napité kliešte, ktoré odpadli z hostiteľa a chystajú sa metamorfovať alebo znášať vajíčka. Také patria na jedálniček mnohých zástupcov tejto rozsiahlej živočíšnej ríše. Sú to napr. **mravci, draví chrobáci, pavúci - hlavne skákavky, ale tiež lietavý hmyz ako sú najrôznejšie druhy dravých vážok, múch alebo ôs. Na obrázku môžete vidieť kliešťa napadnutého dvoma mravcami, ktoré najskôr skončí v mravenisku.

So zástupcov lietavého blankokrídleho hmyzu je to drobná a nenápadná osa patriaca do rodu Ixodiphagus. Ten je obzvlášť nebezpečným nepriateľom kliešťov. Táto, len niekoľko milimetrová osa, kladie svoje vajíčka do lariev kliešťov, ktoré sa tak stávajú potravou pre vyliahnuté osie larvy.

Kliešte majú nepriateľov i medzi obojživelníkmi a plazmi. Stávajú sa korisťou hlavne žiab a jašteríc, a to pri číhaní na hostiteľa alebo po odpadnutí z neho na zem.

Ďalšou početnou armádou nepriateľov kliešťov sú vtáci. Patria sem väčšina hrabavých vtákov. Hoci sa v zahraničí za najaktívnejší považuje perlička domáca, u nás sú to hlavne sliepky, bažanty, jarabice a ďalší hrabaví vtáci. Pravdou je, že vtáci odzobnú hlavne väčšie napité kliešte, teda nymfy a dospelé kliešte.

Vtáci veľmi často likvidujú kliešte tiež priamo prisaté na väčších dobytkoch. Tak napríklad veľmi pekný africký vták Drozd východoafrický (Buphagus africanus) odzobe denne až niekoľko stoviek kliešťov z chrbtov byvolov. Podobne výkonný čistič kliešťov je i Volavka chocholatá (Bubulcus ibis) a ďalšie druhy vtákov s podobným spôsobom obživy.

Kliešte majú nepriateľov i medzi cicavcami. Sú to hlavne drobní hlodavci, ktorí v rámci samočistenia a čistenia sa navzájom si prisaté kliešte vyhrýzajú. U cicavcov však nesmieme zabudnúť na najväčšieho nepriateľa kliešťov, tím nie je nikto iný ako človek.

Ochorenia z kliešťov

Babezióza

Pôvodca

Ochorenie je prenášané kliešťami. Pôvodcom sú prvoky rodu Babesia, väčšinou druhy B.divergens alebo B.bovis. Napádajú červené krvinky pacienta, v ktorých prežívajú a množia sa. Toto ochorenie často sprevádza lymskú boreliózu. Postihuje väčšinou pacientov starších ako 50 rokov. U neliečených pacientov bez sleziny, so zlou obranyschopnosťou, môže byť úmrtnosť až 50%.

Životný cyklus prvoka

Obrázok znázorňuje životný cyklus Babesie v kliešťovi, hlodavcovi (myš) a človeku. Cyklus začína satím infikovaného kliešťa na myši. Sporozoity prenikajú do červených krviniek, kde sa bezpohlavne (asexuálne) množia, a potom sa premieňajú na samčie a samičie gamety. Tie sú opäť spolu s krvou nasaté ďalším kliešťom, dôjde k ich spojeniu a vzniku organizmu, ktorý vstupuje do slinných žliaz kliešťa kde produkuje ďalšie sporozoity.

Životný cyklus prvoka Zdroj foto: súkr.archív

Pri človeku dochádza k infekcii rovnako ako u myši. Sporozoity prenikajú do červených krviniek, kde sa množia a dochádza k manifestácii ochorenia. Pri človeku ale životný cyklus parazita nepokračuje. K prenosu infekcie z človeka na človeka môže dôjsť len krvnou transfúziou.

Príznaky ochorenia

Babezióza môže prebiehať asymptomaticky (bez vážnejších prejavov), ako mierne ochorenie alebo ako závažné ochorenie s malarickými príznakmi: únavou, nechutenstvom, bolesťami kĺbov a svalov, depresiami, kašľom a dýchavičnosťou. Pravidlom je horúčka, zväčšenie čriev, bolesťami svalov, triaška a žltačka.

Liečba

Ochorenie je dobre liečiteľné. Lieky prvej voľby sú klindamycin a chinin.

Bartonelóza

Pôvodca

Vzácne diagnostikované bakteriálne ochorenie prenášané kliešťami a blchami predovšetkým z mačiek a psov na človeka. Ochorenie spôsobujú baktérie rodu Bartonella, u nás je to najčastejšie druh B. henselae, ktoré spôsobuje predovšetkým u oslabených pacientov postihnutia kože a vnútorných orgánov.

Choroba postihuje väčšinou chovateľov mačiek, osoby s oslabenou imunitou alebo bez sleziny, pacientov s iným vážnym ochorením a skupiny osôb žijúcich v zlých hygienických podmienkach (bezdomovci, alkoholici a niektoré etniká).

Príznaky ochorenia

V mieste vpichu kliešťom vzniká charakteristický tmavý útvar podobný tmavšej chraste, ktorý sa vytvorí za 5-10 dní po prisatí parazita, alebo po mačacom škrabnutí. Dochádza k zdureniu okolitých uzlín (trvá 1 týždeň až 2 mesiace), ktoré je sprevádzané horúčkou po dobu 4-5 dní. Bežne bývajú bolesti kĺbov a svalov, bolesti hlavy, závrate, bolesti chrbta a očí. Môže dôjsť takisto k zápalu spojiviek, samovoľnému pohybu očí a k zväčšeniu pečene. Bartonelly môžu byť rovnako pôvodcom zápalu srdca, infekcii oka, pečene a ľadvín.

Liečba

Ochorenie je pri včasnej diagnóze dobre liečiteľné antibiotikami. V počiatočnom štádiu sa používa doxycyklin alebo erytromycin. Bez liečby však ochorenie postupuje u imunodeficitných pacientov veľmi rýchlo a často končí smrťou. Infikované mačky sú väčšinou bez klinických príznakov ochorenia.

Ehrlichióza

Pôvodca

Ľudská ehrlichióza je infekčné ochorenie prenášané tiež kliešťami. Pôvodcom je baktéria Anaplasma phagocytophila, tiež nazývaná Ehrlichia p. (odtiaľto názov choroby), ktorá napáda biele krvinky, preniká do nich, čím znižuje ich obrannú funkciu a spôsobuje horúčkové ochorenie nazývané ľudská granulocytárna ehrlichióza. Ehrlichie sú veľmi drobné mikroorganizmy príbuzné Rickettsiím, ktoré spôsobujú ďalšie ochorenia.

Šípka na obrázku lokalizuje pôvodcu ochorenia vo vnútri bielej krvinky. Ehrlichióza je vážne ochorenie, ktoré, pokiaľ nie je liečené, môže mať vážne následky zvlášť u ľudí so zníženou obranyschopnosťou a ľudí bez sleziny.

Príznaky ochorenia

Ehrlichiózu je ťažké diagnostikovať iba podľa klinických príznakov. Prejavujú sa horúčkovým stavom po uhryznutí kliešťa, trvajúcim 3-7 dní, často ale oveľa dlhšie. Sprevádzaná býva bolesťami hlavy a svalov, len v 20% sa vyskytuje vyrážka. Zväčšené sú uzliny, niekedy pečeň a slezina, objavujú sa bolesti svalov, brucha, horúčka, malátnosť, zvracanie a často bývajú i rôzne ochrnutia. Je to ochorenie predovšetkým akútne, niektoré ťažšie prípady neliečené včas prechádzajú do stavu chronického a môžu ohrozovať i život pacienta. Muži ochoria touto chorobu častejšie než ženy (4:1).

Liečba

Ehrlichióza je v časných štádiách dobre liečiteľná. Najvhodnejšia je liečba antibiotikami ako je doxycyklin alebo rifampin. Na rozdiel od borelióz je použitie penicilínových (beta-laktamových) alebo makrolidových antibiotík neúčinné. Vyšetrenie infekčnosti kliešťa, v kombinácii s klinickými príznakmi, je teda veľmi dôležité pre správne určenie diagnózy a voľbu účinnej liečby.

Kliešťová encefalitída

Pôvodca

Toto zápalové ochorenie mozgu a mozgových blán je spôsobené vírusom patriacim do čeľadi Flaviviridae. Týmto vírusom sa kliešťa infikuje pri saní krvi živočíchov. K nákaze človeka dochádza, ale sú známe i prípady nákazy požitím tepelne nespracovaného mlieka alebo mliečnych výrobkov. Medzi lokality výskytov kliešťov patria často vlhké a teplé povodie riek s bujnou vegetáciou.

Toto ochorenie je rozšírené i mimo strednú Európu a zasahuje i do severských štátov. Ázijský subtyp vírusu je rozšírený od Uralu po celom strednom pásme Ázie až do Japonska. Tento subtyp vírusu je oveľa viac infekčný a i priebeh ochorenia je závažnejší.

Priebeh ochorenia

Okamihom vstupu vírusu do ľudského organizmu začína inkubačná doba, ktorá trvá zhruba 7-14 dní. Ochorenie začína netypickým chrípkovými príznakmi, časté prejavy sú malátnosť, bolesť svalov a kĺbov, pobolievaním hlavy, ľahká teplota. Tieto ťažkosti trvajú niekoľko dní, neskôr ustupujú a človek sa cíti zdraví. Veľmi často sa u zdravých jedincov ďalšie príznaky už neobjavujú a vytvorí sa imunita rovnako ako u prekonanej chorobe.

Dochádza tiež k skrytej forme ochorenia, kde po nákaze nedôjde ani k chrípkovým prejavom. V ostatných prípadoch sa však po niekoľkých dňoch zdanlivého kľudu objavia ďalšie klinické príznaky, ktoré sú už ďaleko závažnejšie. Ochorenie sa môže prejaviť v niekoľkých formách. Najčastejšie napáda vírus vyššieho centra mozgu a mozgové obaly. Typické sú značné bolesti hlavy, zvracanie, svetloplachosť, trasenie, apatia, závrate a vysoký horúčka.

Vážnejší stav však môže nastať pri napadnutí spodných centier mozgu (tzv. bulbocervikálna forma). Táto forma ochorenia je životu ohrozujúca, pretože pri nej môže dôjsť i k zástave životne dôležitých funkcií, ako je dýchanie alebo srdcový rytmus. Pri ďalšej forme choroby (tzv. encefalomyelitickej) dochádza k postihnutiu ramenného pletenca, ktoré je väčšinou spojené s asymetrickou obrnou hornej končatiny. Obrny vznikajú v rannej rekonvalescentnej fáze, tj. do týždňa po ústupe horúčky.

Toto ochorenie spôsobené kliešťom môže byť sprevádzané komplikáciami, ako sú obrny hlavových nervov, porucha sluchu a objavuje sa i postencefalistický syndróm, ktorý limituje chorého rady týždňov až mesiacov v rekonvalescentnom období. Vyskytuje sa asi u 10% chorých a prejavuje sa poruchami koncentrácie, pamäti, nespavosti, znížením pracovného výkonu a úzkosti. Úmrtnosť na kliešťový zápal mozgu je nízka. Na túto diagnózu dochádza k úmrtnosti 1-3 osôb ročne, väčšinou vysokého veku.

Ochorenie teda prebieha v dvoch fázach:

Prvé štádium: Príznaky sa môžu podobať netypickému vírovému ochoreniu dýchacích ciest s horúčkami. V tomto štádiu dochádza k rozmnoženiu vírusu. Pri niektorých jedincoch môže ochorenie prejsť do druhej fáze.*

Druhé štádium: Závažná forma ochorenia je spojená s napadnutím centrálneho nervového systému vírusom. Intenzita príznakov závisí na celkovej odolnosti organizmu i na fyzickej námahe chorého. Preto je nutný kľud na lôžku.

Liečba

Je nutné zdôrazniť, že pre liečbu tohto vírusového ochorenia doposiaľ neexistujú účinné lieky (virostatika).

V prípade pozitívneho nálezu infekcie v kliešťovi odporúčame obmedziť stres a fyzickú námahu a podporiť obranyschopnosť organizmu dostatočným príjmom vitamínov.

Lymská borelióza

Pôvodca

Lymská choroba, alebo lymská borelióza, je ochorenie odvodzujúce svoj názov od amerického mestečka Old Lyme, kde bol prvýkrát pozorovaný zvýšený výskyt ochorenia kĺbov u detí, ktoré vzniklo v dôsledku vtedy ešte neznámej choroby. Od konca devätnásteho do zhruba polovice dvadsiateho storočia boli popísané prejavy lymskej boreliózy a preukázala sa spojitosť s predošlým napadnutím kliešťa.

Následne bol potvrdený prenos tejto choroby kliešťom obecným v rôznych oblastiach. Roku 1982 bol odhalený pôvodca choroby, baktéria Borrelia burgdorferi (obrázok vpravo). Tá je najčastejším pôvodcom choroby v Severnej Amerike. V Európe boli objavené ďalšie dav kmene baktérií rodu Borrelia, ktoré spôsobujú boreliózu na európskom kontinente a to Borrelia garinii a Borrelia afzelii.

Priebeh ochorenia

Borelióza (Lymská borelióza) je najzávažnejšie ochorenie prenášané kliešťami, ktoré prebieha v troch fázach. Po napadnutí infikovaným kliešťom sú prvé príznaky pozorovateľné niekoľko dní až týždňov po infekcii. V prvej fáze sa často objavuje najtypickejší príznak nákazy, ktorý značne uľahčuje možnosť správnej diagnózy. Býva to červená škvrna s bielym stredom (erythema migrans) v mieste prisatia kliešťa, ktorá môže byť sprevádzaná horúčkou, únavou, malátnosťou alebo zvracaním. Táto červená škvrna sa postupne rozširuje a môže dosahovať veľkosti až niekoľko desiatok centimetrov.

Bohužiaľ, v 30-30% nákaz však žiadne pozorované príznaky byť nemusia a choroba prechádza do druhej fázy, ktorá je sprevádzaná ťažko liečiteľnými chronickými formami ochorenia. Táto fáza začína približne po dvoch až dvanástich týždňoch od prisatia kliešťa, najneskôr po troch mesiacoch potom odoznieva.

Typické sú pre ňu bolesti kĺbov a vznik opuchov najmä kolenného kĺbu, bolesti svalov, výnimočným príznakom nie je ani periférna obrna nervov, najčastejšie je postihnutý lícni nerv. Prechodne môže dôjsť i k zápalu srdcového svalu. V niektorých prípadoch nachádzame u pacientov tzv. boreliový lymfocytom, čo je drobný fialový uzlíček na pokožke, najmä na bradavke, ušnom laloku, podbradových lalokov alebo na semenníkoch.

Tretia fáza sa prejavuje niekoľko mesiacov až rokov po infekcii. Medzi príznaky sa radí zápalové postihnutie kože a jej následná atrofie, najmä na dolných končatinách, zápaly kĺbov a tiež zápalové ochorenia mozgu a miechy, srdca alebo oka.

Liečba

Pre úspešnú liečbu lymskej boreliózy je najdôležitejšia včasná diagnóza a okamžité zahájenie liečby antibiotikami. Pokiaľ je choroba odhalená a liečená včas, odoznejú obvykle jej príznaky bez ďalších komplikácií. Môžu pretrvávať určité príznaky ako bolesť hlavy a kĺbov alebo zvýšená únava. V prípadoch neskorého začiatku liečby je situácia oveľa vážnejšia, hrozí postihnutie nervov, kĺbov a rozvoj ďalších komplikácií, napríklad kardiovaskulárnych porúch a ďalších.

Borelióza patrí medzi spirochety, ktoré sú typické tenkým tvarom bunky, pohybujúce sa vývrtkovitým pohybom. Najbližšími príbuznými sú treponemy (pôvodca syfilisu) a leptospiry (pôvodca leptospirózy).

Lymská borelióza u zvierat

Okrem človeka postihuje toto infekčné ochorenie veľmi často psov, mačky a niektoré hospodárske i divoko žijúce zvieratá. K prenosu infekcie je nutné, aby kliešťa bolo na koži prisaté minimálne 24 až 48 hodín. Behom tejto doby dochádza k namnoženiu baktérie a ich prestupu do slinných žliaz kliešťa, odkiaľ sa slinami, ktoré parazit behom satia uvoľňuje, prenášajú do organizmu zvieraťa. Po preniknutí do hostiteľa sa baktérie šíria v mieste vpichu, množia sa a prechádzajú do krvi a lymfy. Behom niekoľkých týždňov rozsieva infekciu do tkaniva a kĺbov.

U psov sa lymská borelióza prejavuje najčastejšie akútnym zápalom kĺbov. Pri postihnutých zvieratách sa objavia náhle krívanie, bolestivosť a opuch jedného alebo niekoľkých kĺbov. Medzi ďalšie príznaky patrí zvýšená teplota až horúčka, apatia a nechutenstvo. K vzácnym klinickým prejavom ochorenia sa radí postihnutie srdca a ľadvín a narušenie nervového systému prejavujúcich sa agresivitou, kŕčmi a zmenami chovania. Kožné zmeny v podobe zväčšujúcich sa začervenaním sa u psov vyskytujú iba veľmi zriedka. Klinické príznaky sa u psov objavia obvykle za dva až päť mesiacov po napadnutí kliešťom.

Pri niektorých zvieratách, rovnako ako u človeka, prebieha ochorenie bez zjavných príznakov a nepozorovane prechádza do druhej a tretej fázy ochorenia, kedy je už ťažko liečiteľná. Komplikácie v neskorších fázach choroby sú prevažne kĺbové a neurologické. Pokiaľ je borelióza neliečená včas, spôsobuje chronické zápaly kĺbneho aparátu, ktoré, najmä u väčších plemien, prispievajú ku kratšej životnosti zvieraťa.

I keď je pôvodca Lymskej boreliózy citlivý k pomerne širokému spektru antibiotík, je nevyhnutné užívať liečivá po dobu troch až štyroch týždňov, čo môže byť, zvlášť u veľkých plemien psov, pomerne nákladné. Vhodnejšie je preto predchádzať ochoreniu účinnou a včasnou liečbou na základe laboratórneho vyšetrenia. To prebieha rovnako ako u človeka - viz. Vyšetrenie infekčnosti kliešťov. Účinné antibiotiká sú doxycyklin, peniciliny (amoxicilin a ceftriaxon) a makrolidy (azithromycin).

Kliešť Zdroj foto: Shutterstock.com

Prevencia

Vakcinácia proti kliešťovej encefalitíde

Očkovanie proti kliešťovej encefalitíde predstavuje najspoľahlivejší spôsob ako sa tejto choroby vyhnúť a ochrániť tak svoje zdravie pred touto nebezpečnou chorobou. V súčasnosti sú k dispozícii očkovacie vakcíny ako Encepur, Encepur K, alebo FSME-Immin. Princíp týchto látok je založený na podaní mŕtveho inaktivovaného vírusu encefalitidy. Vakcína sa podáva v troch dávkach.

Prvú dávku je ideálne aplikovať v zimných obdobiach, ešte pred vypuknutím aktivity kliešťov. Druhá dávka sa podáva po jednom až troch mesiacoch a tretia za deväť mesiacov až rok po druhej dávke.

V prípade, že očkovanie neprebehne s dostatočným predstihom už v zime, je možné využiť i alternatívnu metódu tzv. zrýchleného očkovania, kedy sa druhá dávka aplikuje už po dvoch týždňoch od prvej vakcinácie. Tieto dve dávky zaistia očkovanému krátkodobú ochranu pred kliešťovou encefalitídou, jedná sa približne o šesť až dvanásť mesiacov. Pre získanie ochrany dlhodobého rázu sa podá tretia dávka opäť po dvanástich mesiacoch.

Najkratšou možnou variantov je podanie druhej dávky už po siedmich dňoch a tretiu dávku po dvoch týždňoch. Kompletné preočkovanie sa odporúča po troch až piatich rokov od prvej kompletnej vakcinácie.

Proti lymskej borelióze očkovacia látka neexistuje. Vývoj účinnej vakcíny komplikuje množstvo rozdielnych bakteriálnych kmeňov spôsobujúcich boreliózu, z ktorých pre každý by musela byť vyvinutú špeciálna vakcína. Avšak niekoľko farmaceutických spoločností na vývoji vakcíny intenzívne pracuje.

Liečba

Liečba Lymskej boreliózy

Základom liečby lymskej boreliózy je podávanie antibiotík. Najčastejšie sa používa amoxicilin, doxycyklin, azitromycin, cefalosporiny. Pri voľbe antibiotík je nutné zohľadniť formu boreliózy a štádium ochorenia. Pri neurologických formách je nutné zvoliť antibiotikum prenikajúce do mozgomiešneho moku. U vážnejších foriem ochorenia je nutná liečba injekčná. Všeobecne je odporúčaná antibiotická liečba v prvom štádiu 14 dní, v druhom štádiu 21 dní a v tretom štádiu 28 dní.

Nové trendy v liečbe Lymskej boreliózy

Prvé príznaky lymskej boreliózy (erythema migrans) sú štandardne liečené antibiotikami po dobu 14-21 dní. Z výsledkov niekoľkých európskych a amerických štúdií však vyplýva, že prakticky rovnakého liečebného efektu možno dosiahnuť i krátkodobou (max. 10 dní) antibiotickou terapiou. Tento prístup je nielen šetrnejší pre zdravie pacienta. Podľa štúdií v Izraeli je štvordenná dávka doxyxyklinu účinná ako prevencia aplikovaná ihneď po uhryznutí infikovaného kliešťa. Ani u jedného dobrovoľníka zúčastňujúceho sa štúdie nedošlo k neskorším prejavom ochorenia.

Ďalšie štúdie, ktorých výsledky boli publikované v prestížnom časopise "The New England Journal of Medicine", preukázala, že jednorázová dávka doxycyklinu (200 mg) podaná do 72 hodín od prisatia kliešťa, poskytuje dostatočnú ochranu pred neskoršími prejavmi ochorení.

Tieto nové poznatky odhaľujú význam vyšetrení infekčnosti prisatého kliešťa. Pokiaľ je výsledok negatívny, môže byť ochorenie vylúčené. Pozitívny výsledok upozorňuje na riziko prenosu ochorenia, uľahčuje včasnú diagnózu a indikuje možnosť zahájenia liečby. A práve včasná diagnóza je pre úspešné vyliečenie tejto vlečúcej sa a zákernej chorobe úplne ľahká.


Prečítajte si aj:

Prvá pomoc: Ako vybrať kliešťa?