Som s priatelom 5 rokov,zijeme spolu 3.5 roka.Od zaciatku vztahu som tusila,ze ho nemilujem uplne,ale veci sa neskor zmenili a naucila som sa ho mat rada aj pre jeho pokojnu povahu a schopnost vyvazovat tu moju temperamentnu. Posledny pol rok ale uz chytam vazne stavy uzkosti, citim, ze my spolu nemame byt, vnimam aj nazory okolia, ktore nas vnima ako dve rozdielne osoby pochadzajuce z rozdielnych svetov. Situacia zasla az tak daleko,ze mu nadavam a vsetko mi na nom vadi,aj to, ako sa pohybuje,najviac a rozculuje, ze nemam od neho ziadnu odozvu ci uz pri hadkach alebo pri kazdodennom zivote,je totiz velmi tichy,uzavrety,cely cas travi pri pocitaci,je velmi pasivny a stahuje aj mna.Nikdy som nemala tak casto depresie,lebo sa s nikym kvoli jeho nespolocenskosti skoro nestretavame,sedime doma,nikto nas nema rad,hoci ja som velmi spolocenska a mala som vela priatelov.Stracam svoj zivot, vela som obetovala,aby sme dokazali spolu fungovat,je to dobry chlap,len nema ziadnu hrdost,nechce so mnou komunikovat o problemoch,nema mi co povedat,len tak tam ticho sedi a mna vnutorne ide roztrhat.Je ako spiaci princ.takto sa to toci celych 5 rokov,chcem sa s nim, rozist,trapim sa ale,lebo mam uz 30 rokov a obaja sme si prezili spolu vela,ale citim, ze toto nie je muz,ktory ma urobi stastnou.Zivot s nim je pokojny,sme dobre zabezpeceni,ale vsetko je na mne,som unavena,je mi neustale do placu.On nich nechape.
Neviem, ako dalej
Chodime na prechadzky, on ma strasne rad prirodu, no mna ten vonkajsi svet moc nelaka. Takze nemozem povedat, ze ma to nejak extra bavi alebo napapat sa kdesi, na to sa vcelku tesim, lebo chut jedla je fajn. Alebo sa hrame nejaku hru, teda hravali sa scrabble a Clovece, no to clvoeka omrzi a tak len vylihujeme, oddychujeme prevayne, tulime sa, trosku jasime, nudime...zijeme ako vieme.Som jaksi bojazliva a privyknuta na samotu, cize i ked on kamaratov ma, radsej som, ked s nimi ide len on. Ja zvacsa kukam len telku alebo nieco pisem ako napriklad teraz. Vraveli sme si, ze pojdeme pre zmenu na nejaku "zaujimavu" prednasku, no akosi sa nevieme rozhybat a furt to odkladame. Asi sme obaja dost nerozhodni a lenivi zaroven, hlavne ja. Ja nemam ziadne ambicie ako kariera, ci rodina, pride mi to nezmyselne, nepripadam si na take tie "role" dost dobra a tak radsej o tom ani neuvazujem. On ma vsak jasnejsiu predstavu o zivote, chcel by sa odrezat od zavislosti na tomto systeme, kupit si podu, domcek a zit tam svoj zivot s rastlinkami, zvieratkami, uzivat si prirodu a nemusiet chodit do zamestnania. Chcela by som zmenu (akysi impulz a zavan novoty), ale to je len taky moj vnutorny pocit zo stereotypu, ktory sa priatela netyka, ale skor mna. Nepripadam si dost ziva. Neviem si tu zmenu do zivota vsak nijak privodit, lebo sa jej zaroven bojim a na istej urovni ju asi odmietam.
seda myska
asi vies, co zijes i co pises, davam ti za pravdu v tom, ze by mi pomohlo realizovat sa mimo vztahu a svojej temperamentnej povahe povolovat uzdu medzi priatelmi. Lenze vsetci moji priatelia su v paroch, ked sa ideme zabavit, idu aj s polovickami vacsinou. A moj chlap tam len nezazivne sedi a pocuva, obcas povie nejaku hlupost, ktorou strapni celu spolocnost, lebo si mysli, ze je nad vecou. Je to dobry clovek, ale kedze nema svetu a ludom co dat, ludia, a ani moji priatelia a rodina ho nebudu mat radi len preto, ze je, ze existuje.
Porozmyslam nad tou ignoraciou v detstve, dala si mi chrobaka do hlavy.
Vy ako napriklad travite volny cas?
Keby som od neho odisla, urcite by so sa vrhla urobit karieru, asi by som zacala nanovo studovat vysoku skolu a mozno by som sa stala uspesnou zenou, lebo som pomerne kreativna a mam vela energie, lenze by som pravdepodobne zostala sama, nevyrovnana a bez vlastnej rodiny.
Ja myslim, ze tvoj partner v tebe otvara stare rany z detstva, ked ta kedzsi ako male dievcatko niekto z rodiny ignoroval. Ja sa tiez s mojim citim tak nemastno neslano, no ja som kamaratov stratila este predtym, nez som spoznala jeho, cize on akosi prirodzene zapada do mojho zivota svojou tichou a ohladuplnou povahou. Lahko sa zalubujem, no do neho sa mi zalubit akosi nedari.
O tvojej situacii si myslim, ze kedze si zvyknuta na vzrusujucejsi zivot a obmedzila svoje spolocenske styky s priatelmi, trpis depresiami aj preto. Myslim si preto, ze je zas sanca, aby si obnovila stare priatelstva, ci nasla si nove a svoj vztah by si vnimala inymi ocami, lebo tvoju potrebu o vasnivej debate by naplnali ludia tebe podobni a tvoj partner by bol nadalej tvojim pokojnym pristavom do ktoreho sa mozes neustale vracat. On ta vyvazuje a ty si velmi temperamentna osobka, ktora s nim moze najst svoje stastie v harmonii. Taktiez porozmyslaj, ci tvoj partner nie je nahodou tiez v depresii, ktora ho nuti vacsmi sa uzatvarat do seba a obmedzuje ho naplno sa pred tebou vyjadrit. Mozno je vo vnutri vcelku vasnivym clovekom, no a pri tebe ma sancu to zo seba dostat von a naplno sa prejavit. Tvoje hadanie tomu moc nepridava a este vacsmi ho nuti uzavierat sa do seba a vzdalovat od seba sameho ako aj od teba.
Ked budes spokojna ty (vratis sa k vlastnemu zivotu), bude ta viac naplnat aj vztah s nim. Dajte si cas. Mozno by pomohla aj docasna odluka, no nehladajte si inych partnerov. Ked to nepomoze, dalej uvdite co a ako aj za cenu, ze by ste ostali napokon len dobri priatelia.
nacrtli ste tu vlastne vsetko, co sa v mojej hlave odohrava
na jednej strane mam pocit, ze uz to nezvladnem, ze radsej budem s niekym inym triet biedu, ale budem sa s nim smiat a tarat o hlupostiach...pri vychove deti bude on otec a ja mama,co pofuka rany, ze na rodinnych oslavach sa budeme spolu zabavat a aj moja rodina bude mojho muza mat rada, lebo je to vesely a zabavny clovek a nie sa na neho pozerat, ako tam ticho cuci na telku ako ťuťo, zatialco ostatni spolu debatuju
to je to, co moj sucasny partner mi nikdy neda, je tichy, uzavrety a voci svetu flegmaticky, trapi ma, ze sa s nami ludia nechcu stretavat a ze vsetko, domacnost, spolocny zivot, vybavovacky vratane rozvijania vztahu je na mne, citim to ako bremeno. Len davam a davam a nicoho sa mi nedostava. Potrebujem sa rozvijat, ale pri nom stagnujem aj osobnostne.
Moja mama mi uprimne na otazku, ci sa k sebe hodime, odpovedala, ze k sebe nepatrime, ale je rada, ze moj partner zvlada moju komplikovanu, vybusnu povahu aspon tak, ako ju zvlada.
To je pravda. Lenze ja mam pocit, ze prave jeho kludna povaha umocnuje moju temperamentnu v negativnom zmysle. Jeho pasivita a neschopnost komunikovat mi navodzuju tie stavy uzkosti v hrudniku, neustaly plac, bezradnost a asi z toho vyplynuli aj tie dva bezvedomia. Krvne testy vysli ale OK.
Kamoska mi povedala, ze by som mala viac akceptovat to, aky je. Ze ani ja nie som dokonala a to, ze mi vsetko na nom vadi, vyplyva z mojej povahy. Lenze ja nevidim zmysel v tom, preco by som mala zostavat s clovekom, na ktorom mi SKORO vsetko vadi.
Ked ale prejde to najhorsie ( a ked on vidi, ze je zle, tak zo seba vysuka zopar utesujucich viet o tom, ako ma ma rad a ze ved nie sme az taki rozdielni ), zacnem rozmyslat nad tym, co tu ROZOBERAL NO NAME. Akoby mi zobral psimenka spod pera...teda v tomto pripade spod klavesnice.
to ano.. suhlasim. Viem, trochu som zasiel do inej temy, ale mas pravdu, v takychto pripadoch je najlepsie ist prec, ale tiez to nie je o tom ze ta caka lepsi, len odijdem od zleho, nikde nie je napisane ze este stretnes niekoho super a lepsieho. To je len take zahmlievanie a hovorenie trapiacim sa to co chcu pocut. Nikto nevie co ho caka a co ho stretne. Mozno to znie pesimisticky, ale mozno uz nestretne nikoho kto by sa k nej hodil, nebude uz ziaden lepsi. Je to len take nahovaranie si ze mi bude lepsie, mozno nebude.. nikto nevie :)
no ono v istom zmysle je tam pravda.. len skorej to plati na ludi co si nevazja co maju aj ked maju vsetko.
Len v tomto pripade ak ma jeden z partnerov koli tomu druhemu psychycke problemi isto neni pre nu/jeho ten spravny/a .
Mas ako keby muz bil zenu a ta si to nechavala a neodisla.. je to proti zdravemu rozumu.
ok.. tak si to premietnime na tento priklad.. rozidu sa, lebo sa s nim neciti stastna, ale co ak uz nenajde ziadneho ineho, alebo ineho, ktory bude este horsi? o 10 rokov to porovna a zisti ze prave tento bol ten najlepsi.. co potom? z mojho okolia to vidim ale citam to aj tu.. caka ta lepsi a tak sa zeny rozchadzaju, lebo na sucasnom im neseti toto a tamto a URCITE pride niekto lepsi, no o nejaky cas si obrazne povedane "trieskaju hlavou o mur", lebo ziaden lepsi neprisiel a oni sa vykaslali na prave toho najlepsieho. Preco sa neda uspokojit s tym co prave mam a hladat aj v nom to dobre a nehrnut sa za nejakymi vysnivanymi princami a panmi lepsimi, ktory nikdy nemusi ani prist.
Ak je prave on zdrojom psych. problemov asi len velmi tazko bude ten "najlepsi" :).
hmm.. tazka situacia, len neviem odkial stale zeny beru to presvedcenie ze tam niekde ich caka niekto lepsi?? co ak prate tento je ten najlepsi? najjednoduchsie je sa s niekym rozist, ved najdem lepsieho.. a to odkial viete? kde beriete tu istotu? nechcem provokovat, len ma to tak napadlo, ze vsade citam.. rozid sa s nim, odijd od neho, urcite ta caka niekde lepsi. hmm.. len taka moja uvaha :) Pekny den vsetkym
zaraď tam trojku a ujdi od neho...
